Pozemská večnosť

Vidím vlastné 10-ročné "ja" sedieť na posteli, pričom po oboch mojich stranách sedí jeden zo stvoriteľov mojej existencie. Ešte pred tým, ako sú tie slová - nástroje krutosti - vyslovené, viem, čo bude ich obsahom. Žiaľ, viem to až príliš dobre.

"Odišla. Odišla na lepšie a krajšie miesto," znejú slová mojej matky.

Tma. Nič viac, len čierno-čierna temnota a stovky sĺz kĺzajúcich sa po mojej ešte stále detskej tvári. Vyslovenie tých slov sa stalo definíciou bolesti spôsobenej hrotom dýky.

Ľudia majú vo zvyku hovoriť, že čas zahojí všetky rany, avšak nie vždy tomu aj tak je. Prirodzenou súčasťou cyklu bolesti je etapa útlmu a zmierenia sa. Ako sa však zmieriť s tým, že už nikdy nebudete počuť hlas niekoho, kto bol s vami každý jeden deň? Ako sa zmieriť s tým, že časť vás samých odišla do večnosti? Ako?

Žiaľ, nijako. Je to rana, ktorá bude otvorená už večne. Mnohí na to nahliadajú ako na každodenné utrpenie, ktoré vháňa do sŕdc smútok a dušu trhá na kusy, no verte, že to tak byť nemusí.

Bolí to. Bolí to každý jeden deň, no je to bolesť, ktorá vie byť prínosnou.

Možno odišla zo sveta živých, ale nikdy neodíde z môjho srdca, v ktorom má nezastupiteľné miesto. V momentoch, kedy stojím na križovatke alternatívnych volieb, myslím na ňu. Premýšľam nad tým, ako by zneli slová vychádzajúce z jej úst, čo by skrýval tón jej hlasu a čo by mojej duši prezrádzali jej nebesami vykladané modré oči.

Mnohokrát stojím pred zrkadlom a hľadím na svoj vlastný odraz. Pozornosť smeruje len a jedine na moje oči - tie sme mali rovnaké. Venujem im hlboký pohľad s nádejou, že aspoň v útržku sekundy by som ju v nich mohla spozorovať.

Čo by mi povedala? Nespomínam si na farbu jej hlasu. Vlastne si už nespomínam na mnohé. Spomienky boli zahalené rúškom minulosti. Zostali mi len tie oči - tie tu so mnou zotrvajú po zvyšok mojich vlastných pozemských dní.

Želala by som si moment. Aspoň jeden krátky okamih, kedy by sa naše pohľady opäť stretli. Okamih, kedy by moja ruka spočinula v tej jej a ja by som vedela, že to nie je posledný raz, kedy máme možnosť vidieť sa.

Vyznávači viery zvanej "kresťanstvo" vedia často polemizovať nad pomyselným nebeským rajom, v ktorom sa jedného dňa stretnú všetci, ktorým budú odpustené ich hriechy. Nepovažujem sa za vyznávača tejto viery, avšak pokiaľ je čo i len zlomok pravdy na danej myšlienke, tak viem, že ona sa v tom raji už nachádza. Je spokojná, šťastná a bez prítomnosti akéhokoľvek druhu bolesti. Je to anjel, ktorý drží ochranné krídla nad každým, kto si vo svojom srdci nosí dobro a šíri ho ďalej - presne tak, ako to počas svojich dní vo svete smrteľníkov robila aj ona sama.

Mojim očiam si možno neviditeľná, no každú jednu sekundu, každý jeden okamih a každú jednu chvíľu si ťa so sebou nosím všade, kde moja cesta vedie. Vždy budeš reprezentáciou večnosti v pozemskom živote svojej milujúcej vnučky.