Jazyk duše

„Prosím, nenazývaj to náhodou. Sám dobre vieš, že tie nejestvujú. Myslím, že tu je nejaký dôvod toho, prečo sme sa mali opäť stretnúť,“ zamyslela sa a on vedel, že jej hlavou behajú myšlienky hodné filozofovania.

„Napadá ti nejaký dôvod?“

„Nuž, možno sme v minulosti nevyriešili všetko, čo po nás sám osud chcel.“

„Myslíš, že sa toho malo stať viac?“

„Možno áno a možno nie, ktovie. Každopádne si myslím, že sa tie laná, ktoré nás spájali pretrhli skôr, ako nám bolo predurčené. Zrejme sme si neodovzdali všetko, čo nám bolo nejakou vyššou mocou súdené.“

Éterom sa začal rozprestierať zvuk hromov a prichádzajúcej búrky. Obloha stmavla, čierne mračná vytvorili nekončiacu tmavú plochu a slnko bolo v nedohľadne. Drobné kvapky začali dopadať na zem a blesky sa zdali byť čoraz bližšie.

„Mali by sme niekam zájsť,“ povedal nečakajúc na odpoveď.

Stáli pred knižnou kaviarňou situovanou na mieste, ktoré by bežnému turistovi do oka nepadlo. Už pred samotným vstupom bola cítiť atmosféra pokoja, ktorú vyžaroval jednoduchý drevený nábytok v retro štýle. Vstúpili do samotného centra strediska, ktoré bolo akousi oázou šťastia a desiatok, ak nie stoviek dobrodružstiev. Po celej miestnosti sa rozprestierali police naplnené knihami ukrývajúcimi celé tucty príbehov. Vzduchom sa niesla aróma čerstvo pripravovaného čaju. Nábytok bol starodávny, no za to dokonale evokujúci pocit krásy domova, ktorý bol symbolom najväčšieho komfortu. Celý tento kolosálny pôžitok dopĺňala pomalá jazzová hudba hrajúca v pozadí.

Zdroj: LetsSayJustChristina

„Želáte si?“ vytrhla ich zo zamyslenia servírka.

„No,“ začal pomerne neisto, pretože ešte pred pár sekundami sa nachádzal v samotnom raji, ktorého pompéznosť ešte obaja vstrebávali, „poprosím vás dvakrát domácu limonádu.“

„Samozrejme, hneď to bude,“ odvetila servírka a venovala dvojici sladký úsmev.

„Vybrala si si miesto, ktoré na nejakú chvíľu obsadíme?“ spýtal sa.

„Najradšej by som si sadla na zem a ako v tých budhistických krajinách zaujala polohu lotosového kvetu,“ pousmiala sa a pokračovala, „no povedz, nie je to tu jednoducho úžasné?“

„Myslím, že ani nenachádzam správne slová, ktoré by dokázali opísať jedinečnosť pokoja, ktorý tu panuje,“ riekol s úsmevom na perách.

Usadili sa do kresiel, ktoré im boli známe z ich detských čias. Boli natoľko pohodlné, že pociťovať nejaký druh nervozity či stresu bol úplne vylúčený. Zvuk saxofónu sa niesol éterom, hladil ušné bubienky a dvojica sa neprestávala obzerať po celom okolí. Nemohli sa nabažiť prítomnej atmosféry, ktorá človeka uvádzala do stavu maximálneho pokoja.

Stále neprehovorili čo i len slovko, keď sa zrazu pred nimi zjavila servírka nesúca dve limonády.

Zdroj: LesSayJustChristina

„Ďakujem,“ povedali obaja zborovo.

„Nie je vôbec za čo,“ odvetila s nemiznúcim prívetivým hlasom a úsmevom.

„Vieš,“ začala hľadiac na pohár plný nápoja, „premýšľala som nad tým, čo nás spája. Je to láska. Láska k umeniu. Nezáleží na tom, o akom druhu umenia sa bavíme – myslím to tak všeobecne. Ja napríklad píšem. Snažím sa emócie prúdiace celou mojou dušou vyjadriť v podobe slov. Chcem sa prostredníctvom toho, čo cítim, dostať bližšie aj k iným ľuďom – dotýkať sa ich na miestach blízkych ľudskej duši. Žijeme vo svete, v ktorom sa len ťažko hľadá pochopenie a práve to je tým, čo by dokázalo priniesť globálny mier. Nič viac, len štipka empatie.“

„Chápem,“ pomaly prikyvoval hlavou, „nezáleží na tom, či sa venujem tvorbe videí, úprave fotografií alebo skladaniu hudby. Je to v podstate irelevantné. Podstatné je to, že sa do toho snažím vkladať časť seba samého, ako si sama povedala – kus svojej duše. Je mnoho mladých a nadaných ľudí, ktorí svoj talent nerozvíjajú, ba často ho dokonca aj potláčajú, no a ja si želám, aby bol tomu koniec. Možno jedného dňa svojou tvorbou niekoho motivujem, možno mu v určitom zmysle pomôžem a ak nie, tak aspoň budem môcť zaspávať s pocitom, že som to skúsil. Porozumenie... Ľudská reč nie vždy dokáže vyjadriť všetko, čo sa odohráva v hĺbke našej duše. Vlastne, preto sa často aj snažím komunikovať v jazyku hudby. Vieš, keď slová zlyhajú, tak sa snažím rozprávať prostredníctvom niečoho iného.“

Na okenný parapet začali dopadať v čoraz častejších intervaloch slzy plačúcich nebies. Jazzovú hudbu vystriedal pomalý klavír, ktorý tvoril akoby súčasť predstavenia odohrávajúceho sa na nebeskom javisku. Bravúrne dokončenie tohto veľkolepého diela tvorila vizuálna stránka predstavujúca tancujúce blesky tmavou oblohou.

„Milujem dážď,“ pousmiala sa hľadiac na vonkajšie javisko.

„Milujem búrku,“ hovoril s rovnakým nadšením v hlase.

„Ono je to v podstate naše poslanie,“ začala stále pozerajúc na rovnaký bod, „prostredníctvom reči hudby či umeleckých prostriedkov zvečniť daný moment. Vdýchnuť doň život a pri každom čo i len najmenšom podnete – známej melódii alebo slovného spojenia, sa vrátiť v čase. Odísť na miesto, ktoré pre nás znamená tak veľa. Vytvoriť v tejto reči blízkej ľudskej duši spomienky, ktoré sa nám v daný moment podarí vzkriesiť a prežiť to všetko ešte raz.“

„Nie nadarmo sa hovorí, že spomienky sú to jediné, čo zostáva. Je to v určitom zmysle bohatstvo, o ktoré ťa nemôže pripraviť nik. Spomienky sú tým silným putom viažucim ťa k určitým miestam alebo bytostiam, či už to sama chceš alebo nie.“

„Čo myslíš, sú spomienky tým dôvodom, prečo sme na seba v tomto živote opäť narazili? Myslíš, že sme pred nejakým časom nevyužili plný fond, ktorý nám bol určený?“ pýtala sa čakajúc na odpoveď.

„Zo spomienok vznikajú zážitky. Tie napokon obaja pretvárame do podoby niečoho, čo nám bude dané chvíle navždy pripomínať. Snažíme sa o porozumenie toho druhého a prostredníctvom našej reči ducha sa to snažíme šíriť aj do okolia. Myslím, že naše poslanie ešte nebolo dokončené. Svet síce nezachránime, no pokiaľ dokážeme venovať svetu aspoň trochu lásky vo forme umenia, tak to je dostatočný pocit zadosťučinenia, nemyslíš?“

„Jednoznačne. Poďme teda zbierať spomienky a robiť ich nezabudnuteľnými. Poďme učiť náš jazyk aj iných a predstavujme pre nich bod porozumenia.“

Zvuk dopadajúcich kvapiek utíchol a blesky sa dostali na samotný záver svojho labutieho jazera. Zvuk citom naplnenej klavírnej hudby bol opäť vymenený za pokojný jazz a tmavé mračná sa pomaly začali pretrhať. Spoza obzoru sa objavila žltá guľa vysielajúca teplo v podobe lásky na všetko pozemské.

„Ideme?“ spýtal sa.

„Ideme.“