Univerzum možností

Horúce lúče vystriedala jasná luna osvetľujúca nočnú oblohu. Tisíce svetielok vytvorilo obrazce, ktoré len pár znalých dokáže identifikovať. Hluk utíchol, masky spadli a čisté ľudské duše viedli rozhovor pod žiarou univerza.

Zdroj: Pinterest

„Vieš,“ začala, „vždy som si myslela, že láska je tá najčistejšia emócia, ktorú môže bytosť kráčajúca po cestách života pocítiť. Netvrdím, že som sa mýlila. Chcem povedať len to, že láska nikdy nie je rovnaká.“

„Samozrejme. Záleží od toho v akom vzťahu sú tie bytosti. Láska môže byť priateľská, partnerská, rodičovská a neviem ešte aká,“ s ľahkosťou konštatovala druhá.

„To síce áno, no ja som to myslela trošku inak. Pokúsim sa ti to vysvetliť,“ na chvíľu sa odmlčala, zadívala sa na jeden bod, ktorý jej akoby pomáhal zoradiť si myšlienky čakajúce na ich vyrieknutie a pokračovala, „ide o to, že nikdy nemiluješ rovnako. Áno, ten prvotný pocit zamilovanosti je vždy intenzívny, vždy presviedčaš samú seba, že toto všetko je osudové a bude to trvať azda navždy. Hoci si to nik z nás nepripúšťa, tak prvotný moment idealizácie nám zakryje triezvy pohľad na reálne skutočnosti.“

„Rozumiem, človek zväčša zostane po určitom čase sklamaný, pretože si uvedomí, že miloval svoju predstavu o tej bytosti a nie bytosť samú.“

„Presne tak. Je to akoby sa napiješ z nápoja poblúznenia, čoho dôsledkom budú ilúzie, ktorým uveríš. Budeš mať očakávania, no práve tie budú tým, čo ťa o nejaký čas zničí.“

„Dobre, ale hovorila si o tom, že láska nikdy nie je rovnaká, ako si to teda myslela?“

„Vždy som bola v tom, že keď niekomu venujem svoje srdce na dlani, tak pre neho automaticky urobím čokoľvek. Akoby to bol nejaký symbol sľubu, že tá bytosť je pod mojimi ochrannými krídlami. Myslela som si, že aj keď ten symbol niekto pustí na zem a rozbije sa, tak po nejakom čase príde opäť stvorenie, ktorého úmysly už budú možno čistejšie. Idea spočíva v tom, že opäť budem schopná venovať každú myšlienku, každý skutok, každú chvíľu a jednoducho všetko tej danej bytosti. Vždy, keď sa pozriem do jej očí, budem vidieť svoju prítomnosť, ktorá ma bude sprevádzať do budúcnosti až po zvyšok našich pozemských dní. Keď uzriem jej úsmev, ocitnem sa v tom vychýrenom nebeskom raji a nič iné mi už treba nebude. Keď ju budem držať v náručí, budem zároveň zovierať aj celý môj svet a keď... Keď sa naše pery dotknú, tak čas sa zastaví a daná chvíľa bude večná. Myslela som, že tieto emócie sú pri prejave lásky vždy totožné. Mýlila som sa.“

„Mýlila?“

„Mýlila.“

„Povieš mi o tom viac?“

„Rozpoviem ti príbeh, dobre?“

„Počúvam.“

„V dnešnej dobe sa slovným spojením ‚milujem ťa‘ nehorázne mrhá. Ľudia tieto slová hodnoty magickej formulky vypúšťajú z úst i v prípadoch, kedy to nemyslia vážne. Ja som milovala dvakrát. Vlastne... Na základe týchto – na prvý pohľad rovnakých – skutočností, som si uvedomila ten silný kontrast. Každopádne, začnime tým prvým prípadom. Sprvu som ani netušila, že by mohla byť náklonnosť na inej úrovni ako tej priateľskej. Čas bežal, spoznávali sme sa navzájom a zároveň aj samých seba. Dve duše, ktoré boli tak rozdielne a zároveň tak podobné, že splynuli v jednu. Viem, znie to hrozne gýčovo, no protiklady majú skutočne tendenciu priťahovať sa. Stačilo jedno slovo či dotyk a bolo to vyslovene elektrizujúce. Cítili to oba póly magnetu, no jeden rezignoval a držať ho silou pri tom druhom, by znamenalo deštrukciu všetkého. Zničilo by to i spomienky, ktoré boli tým jediným, čo sme ešte mali spoločné. Povedala som, že to bolo celé elektrizujúce, no a vieš, ako to býva s napätím – dokáže všetko premeniť na popol. V určitom zmysle aj premenilo, no aj ten popol sa stal toxickým. Snažila som sa pospájať malé čiastočky, zlepiť popraskané, no neúspešne. Neverila som, že mágia existuje aj vo svete obyčajných smrteľníkov, no táto bytosť mi ukázala, že skutočne jestvuje a že jej sila je ničivá.“

Zdroj: Pinterest

„Ako to teda celé dopadlo?“

„No, povedala som, že to bolo toxické. Nenechaj sa tým zmiasť, prosím. Síce tento jed pominul z môjho života, no je tu určitá niť, ktorá nás spája a spájať bude večne, hoci to lano, ktoré bolo symbolom nášho prepojenia, sa pretrhlo už na večnosť tohto života. Vieš, tejto duši som sľúbila, že... Že to všetko bude navždy a znakom nášho – nikoho iného – navždy je práve táto niť. Niť, na základe ktorej si ju budem stále pripomínať a spomínať na všetko krásne, čím sme si počas vzájomnej prítomnosti vo svojich životoch prešli.“

„A nebolí to? Neustále si tú bytosť pripomínať a vracať sa do minulosti?“

„Nie, nebolí. Rozhodla som sa, že ponechám v sebe len to krásne. Predsa len, povedala som tomu stvoreniu, že ho milujem.“

„Ešte stále?“

„Áno, no teraz je to iné. Je tu určitá časť mňa, ktorá sa stala jej súčasťou a tiež časť jej, ktorá sa stala mojou. Tieto kúsky, ktoré sme si odovzdali nás budú vždy spájať. Vždy ju budem určitým spôsobom milovať. Vieš, keď raz niekto zapáli v tebe ten plameň, tak úplne nezhasne nikdy. Nedokážeš tieto stvorenia vymazať zo svojho života, hoci by si sebe viac chcela – nejde to. Tieto časti, ktoré nás spájajú, sa budú milovať večne – v konečnom dôsledku vyplnili prázdne miesto. Rozumieš tomu, čo tým chcem povedať?“

„Myslím, že áno. No povedala si, že si milovala dvakrát... Čo ten druhý raz?“

„Počúvaj pozorne. Chcem, aby si v tomto jednom zdanlivo rovnakom príbehu zachytila kontrast, o ktorom som hovorila.“

„Som samé ucho.“

„V prvej časti príbehu som ti hovorila o magnetoch, ktorých protikladné póly sa priťahujú. V druhej časti ti rozpoviem príbeh o tom, ako ani to identicky rovnaké sa v skutočnosti zhodovať nemusí. Druhá bytosť, ktorej sa podarilo spôsobiť v mojom vnútri emočné turbulencie, bola takmer navlas podobná mne samej – nemyslím fyzickú podobu, ale to iste chápeš. Cítila som, že naše srdcia mali podobný rytmus a že naše duše sa spriatelili akosi priveľmi rýchlo. V tomto stvorení som videla bezchybnosť – totálnu dokonalosť. Mala som dojem, že tu snáď ani nie je možnosť, že by sa naše cesty rozdelili, no hádaj, čo sa stalo?“

„Predsa len sa rozdelili?“

Zdroj: Pinterest

„Áno, no neprebehlo to tak ľahko. Cítila som sa akoby som v sebe mala démona, ktorý ukradol všetko šťastie nachádzajúce sa v mojom srdci. Sedel mi na ramene a šepkal do ucha temné slová, vďaka ktorým som sa stala len prázdnou schránkou bez duše. Napriek tomu prázdnu a všetkej bolesti som však milovala. Neviem, ako to bolo možné, no pre lásku je človek zrejme schopný obetovať všetko. Aby som bola presná, tak tie emócie, ktoré mnou lomcovali, boli diametrálne odlišné od tých, ktoré vo mne prúdili v prvej časti príbehu. V tomto prípade som mala pocit, že ma to položí tak hlboko, že pokoj v duši a dušu samotnú už nenájdem nikdy. Panebože... Keď si na to teraz tak spomínam... Ani si nevieš predstaviť, ako moc som v skutočnosti milovala.“

„Viac ako ten prvý raz?“

„To by som nepovedala. Vidíš a práve tu nastáva tá zvada. Práve tú možno vidieť, že tá láska bola v oboch prípadoch úplne iná, no zároveň ma napĺňala šťastím a bolesťou paralelne. Uvedomila som si, že závislosť na určitom druhu smútku a sprievod melanchólie, nemusí byť až tak zlý. Veľa mi to zobralo, no veľa takisto dalo. Teraz tu na mňa pozeráš s pomerne zmäteným výrazom. Stavím sa, že ťa zaujíma celá pointa môjho rozprávania, všakže?“

„Bola by som rada, keby mi to objasníš.“

„Týmto celým som chcela povedať len toľko, že nezáleží na tom, či sa dva protikladné póly priťahujú, či sú si dve bytosti tak podobné, že nádej, aby tam nevznikla iskra je takmer mizivá, nezáleží... Nezáleží na absolútne ničom. Denne počúvame stovky balád o láske, čítame milióny lyrických textov o sklamaní a tiež sa dívame na fantastické rozprávky, v ktorých dobro víťazí nad zlom, ale vieš čo? Všade je opisovaná láska. Keď si malá, tak si myslíš, že láska je ten jeden pomerne ľahko-definovateľný pocit, ktorý sa odohráva v ľudskom vnútri vždy, keď sa zamiluje, no nie je to úplne tak. Ako ti roky... Alebo skôr skúsenosti pribúdajú, tak si uvedomuješ, že každá pieseň, báseň či rozprávka, je o úplne inom druhu lásky. Každý autor stvárňuje tú svoju individuálnu, tú, ktorá mu prúdila žilami, dostala sa do srdca, ba dokonca do duše jedinca... Nikdy to nie je o tom istom. Viem, že keby sa rozhodnem ešte niekomu venovať ten orgán, ktorý je symbolom mágie lásky, tak by to bola opäť úplne iná a jedinečná skúsenosť. City nikdy nie sú rovnaké.“

„Budeš milovať aj túto druhú bytosť navždy?“

„Milovala som, milujem a vždy budem milovať. Keď raz miluješ, myslím... Skutočne miluješ, tak cesty späť niet. Poznáš ten príbeh o malom princovi? Hovorí sa v ňom, že si máš veľmi dobre premyslieť, čo si k sebe pripútaš. Pýtaš sa prečo? Pretože potom sa za to stávaš ty sama zodpovedná. Ja som si obe tieto kúzelné stvorenia k sebe vo svojej minulosti pripútala a viem, že ma v určitom zmysle budú sprevádzať na mojej životnej ceste stále. Sú mojou súčasťou a ja ich milujem – každú tým iným špecifickým spôsobom.“

Zdroj: Pinterest

„Takže to svoje navždy v podstate dodržíš, že?“

„To už závisí od uhla pohľadu. Vieš, ja sa nevzdávam ľudí, ktorých milujem. Možno už nie sú fyzickou súčasťou môjho každodenného života, no i tak sú v tom duchovnom zmysle prítomní. Ak sa na to pozrieme z tejto stránky, tak čisto teoretický áno – navždy sa môže stať skutočnosťou, no ako som už povedala – je to veľmi diskutabilné.“

„A večná láska k jednej osobe? O tom si myslíš čo?“

„Večná láska?“

„Áno, tá, pri ktorej miluješ len jednu jedinú osobu až do konca svojich dní. Veríš v takú?“

„Kedysi som verila. Už len tá predstava, že sa zamiluješ priam rozprávkovo na prvý pohľad do osoby, s ktorou ste si súdené, je dokonalá. Nuž, ale ako sama veľmi dobre vieš, tak nič nie je dokonalé a čo sa otázky medziľudských vzťahov týka, tak to už vôbec nie. Môžeš milovať, môžeš sa dokonca vydať za tú osobu, no časom to všetko ochladne.“

„Ochladne? Nemyslím si. Keď niekoho miluješ, tak by si s ním mala prežiť celý zvyšok života v šťastí.“

„Idea je to síce pekná, ale realita je iná – aspoň z môjho pohľadu. Spočiatku si to síce vôbec neuvedomuješ, no časom zistíš, že tie city pomaly, ale isto vyprchávajú. Na danú osobu si zvykneš, vnímaš ju s jej chybami i kladmi, no to kúzlo sa vytráca, až napokon zmizne úplne. Na konci to vyzerá tak, že žijete spolu pod jednou strechou už len z princípu – ste manželia, zvykli ste si na prítomnosť toho druhého. Ten vzťah časom vyzerá tak, že sa k sebe správate skôr ako priatelia než partneri.“

„Ale láska, ktorá je založená na priateľstve je predsa tá najúprimnejšia. Vieš, keď si dôverujete ako najlepší priatelia, keď sa hráte ako deti, chránite sa ako súrodenci a milujete ako partneri.“

„Chápem, čo tým chceš povedať, no pozri sa na to z tejto strany – keď som povedala, že to časom pôsobí skôr ako priateľský vzťah, tak som tým myslela to, že je tu aj nespočetne veľa konfliktov a nie, neprerušuj ma, viem, čo chceš povedať. Áno, konflikty dokážu utužiť vzťah, pretože predstavujú prekážky, ktoré spolu pomyselne zdolávate a to vás robí silnejšími, no časom... Vezmi si, že ste spolu desať, dvadsať alebo tridsať rokov. Začne sa to podobať na ponorku ani sa nenazdáš a jeden podvedie. Ľudia dnes odsudzujú rozvody, no ja si myslím, že to nie je koniec sveta. Pokiaľ si dvaja povedia, že spolu zostanú, len kvôli potomkovi, pre ktorého chcú len to najlepšie, tak škodia jemu aj sebe zároveň. Dieťa vyrastie a uvidí, že rodičia sa nemilujú tak, ako predstierajú. No a tá dvojica? Znenávidia sa úplne. Dopadne to tak, že už sa na seba nedokážu ani pozrieť.“

„Takže hovoríš, že rozvod je podľa teba správne riešenie?“

„V podstate áno. Myslím si, že je oveľa lepšie, keď sa vzťah ukončí v tú pravú chvíľu, kedy sa tí ľudia ešte neznenávideli. Pokiaľ toto dokážu, tak to má fajn perspektívu do budúcnosti, pretože tu je stále predpoklad, že sa stanú dobrými priateľmi. Pokiaľ to neodhadnú a budú to ťahať dlhšie, ako je potrebné, nebude to mať dobrú dohru. Dôvodom ich výdrže vo vzťahu, ktorý očividne nefunguje bude dieťa, no to na to všetko doplatí tak či onak najviac.“

„Hm, možno máš pravdu. Ale aj tak to je smutné, nemyslíš?“

„Čo konkrétne?“

„Že si mnohé páry sľubujú vernosť pred Bohom a ani tak im to nevyjde.“

„Tu nejde o to, že im to nevyjde. Myslím, že každý, kto sa rozhodne pre takýto záväzok, podvedome vie, že to večné nebude – že tie city nebudú tak intenzívne aj po dlhých rokoch. Všetci to veľmi dobre vieme, no bojíme sa to povedať nahlas.“

Zdroj: Pinterest

„Nahlas sa bojíme povedať mnohé veci.“

„A práve to je tá chyba, pretože to, čo v sebe dusíme, je skutočné. Často to má veľmi zlú dohru, pretože je to akoby si zhromažďovala tony a tony bolesti, ktorú skladuješ na jednom a tom istom mieste. Táto bolesť sa hromadí a následne sa dostane do bodu, keď už nie je na ďalšiu priestor. V praxi to potom vyzerá tak, že vybuchneš ako časovaná bomba. Najhoršie na tom je, že nezničíš len samú seba, no tie črepy zasiahnu aj všetkých v tvojom okolí bez výnimky.“

„Je to v podstate podobné tomu, ako keby si strieľala jedovaté šípy do všetkého, čo sa nachádza okolo teba, hoci by si to možno ani nemala v úmysle.“

„Presne tak. Či už to chceš alebo nie, tak tomu tak bude.“

„Takže, ak by som to mala celé nejako zhrnúť, tak život je v podstate o tom, že milujeme, trpíme, sme šťastný, no zároveň plní bolesti a že nech sa deje čo chce, tak všetci v našom živote sú len akísi pasažieri, ktorí skôr či neskôr odídu?“

„Odídu, ale zanechajú jazvu, áno. Každá jedna bytosť ťa nejakým spôsobom poznačí. Možno ťa na chvíľu zvedie z tvojej cesty a ukáže ti iný smer. Možno ťa naučí niečomu novému alebo ti zoberie niečo, čo malo pre teba nesmiernu hodnotu. Ľudské bytosti sú nevyspytateľné. Hoci sa tvária, že budú po našom boku navždy, tak treba mať na pamäti, že to je len veľmi málo pravdepodobné. Sú len akousi ilúziou, ktorá robí náš život dobrodružstvom. Keby nebolo ich, tak by sme sa v podstate zrejme aj dosť nudili. Robia naše životy zaujímavejšími.“

„Ale stále sme sami...“

„Áno, stále sme sami. Najlepšieho priateľa a zároveň nepriateľa nájdeš v sebe samej. Ty jediná si tá, ktorá sa môže na seba vo všetkom na 100% spoľahnúť. Nemôžeš čakať nikdy nič od nikoho, pretože očakávania ťa zničia.“

Zdroj: Pinterest

„Ako sa má potom človek tešiť zo života, keď ho v konečnom dôsledku podľa tvojich slov prežije v podstate sám?“

„Mysli na to, že máš v tomto živote len jednu jedinú šancu – nepremárni ju. Využi každú jednu šancu, riskuj, spoznávaj, miluj, raduj sa, zažívaj, ale...“

„Ale čo?“

„Ale vyhni sa nenávisti.“

„Prečo nie? Občas sa to jednoducho inak nedá.“

„Pretože nenávisť ubližuje jedine tebe samej. Tá osoba sa prípade ešte raduje z toho, že v tebe vyvoláva negatívne pocity a tým ti uberá právo na šťastie. Život je až príliš krátky na to, aby sme sa zničili kvôli ľuďom, ktorí nie sú s nami na rovnakej vlne. Viem, radi provokujú, ale keď ich to baví, tak s tým neurobíš nič – je to ich vlastná hlúposť, nie tvoja.“

„Máš pravdu. Vieš čo?“

„Čo?“

„Keďže čas nie je neobmedzený a máme len túto jednu šancu, tak si to poďme poriadne užiť.“

„Súhlasím!“

„Tak sa zdvihni a poď.“

„Kam mám ísť?“

„Ideme na dobrodružstvo.“

„Dobrodružstvo?“

„Áno, dobrodružstvo.“

Zdroj: Pinterest

„Aké?“

„Nazvime ho životom.“