Vždy som bola naivná, dávala druhé šance a verila v dobro ukrývajúce sa v ľudskej podstate každej živej existencie. Snažila som sa vnímať len to dobré a presviedčala som seba samú o tom, že v každom sa skrýva aspoň štipka dobra. Som už dospelá. Už dávno bol tej najvyšší čas, aby som sa zbavila všetkých tých detských predstáv, v ktorých dobro víťazí nad zlom. Toto je realita, nie rozprávka. Realita, kde je sebeckosť primárnou vlastnosťou drvivej väčšiny populácie.
Sedím tu už vyše hodiny. Pred viac ako polhodinou som sa s ňou mala stretnúť. Viem, že sa doposiaľ ešte nedostavila nikdy. Samozrejme, v rámci toho posledného kúska slušnosti, ktorý v nej ešte zostal, mi následne ponúkla veľmi presvedčivú výhovorku o tom, prečo jej opäť nevyšiel čas. Ja som ju vždy ochotne prijala. Ach, tá irónia. Vraj slušnosť a uveriteľné klamstvo... Hlúposť. Veľmi dobre som vedela, že jej vlastné svedomie bolo dôvodom, pre ktorý nemala silu pozrieť sa mi do očí.
Už niekoľkokrát som na ňu čakala v tejto kaviarni na okraji frekventovanej ulice. Bola to kaviareň, do ktorej mestské paničky, či iná bohatá klientela nemala vo zvyku chodiť. Návštevníci predstavovali skôr ľudí so smútkom v očiach či hlavou niekde vysoko v oblakoch. Stretávali sa tu staré duše, ktoré len tak celé hodiny rozjímali nad životom pri jednej šálke kávy, neuvedomujúc si, že už ubehli celé hodiny alebo sa niektorí z nich strácali medzi stranami miliónov príbehov, či sa naopak rozhodli písať tie vlastné. Bolo to veľmi tiché miesto, ktoré dopĺňala inštrumentálna atmosféra klavírnej a akustickej hudby. Miesto vhodné na stretnutie so ženou, ktorá sa nazývala mojou matkou.
Ja som ju tak vnímať nedokázala. Akoby som aj mohla? Ako som mohla pristupovať s akousi láskou či vďakou k osobe, ktorá zo mňa už v detstve urobila človeka bez budúcnosti? Zničila moju minulosť, ničí moju prítomnosť a viem, že bude napádať moju budúcnosť až do doby, kým jej telo nebude uložené pod hlinou. Snažila som sa jej uniknúť. Ach, koľkokrát som sa už snažila bez stopy zmiznúť, no tá ženská si vždy našla spôsob, akým sa ku mne dostať. Vždy vedela, ako tie svoje ostré pazúry zaryť aj pod tie najhrubšie časti mojej kože. Nikdy som nepoznala lepšieho manipulátora, ako bola ona. Pokiaľ jej niečo okrem ničenia svojho a môjho života zároveň v živote išlo, tak to bolo práve toto - dokonale vedela, ako prinútiť človeka skákať presne tak, ako si ona pískala.
Vždy, keď sa ma snažila kontaktovať, skončilo to pri tom istom. Chcela, aby som sa vrátila domov. Chcela, aby som sa opäť stala súčasťou niečoho, od čoho sa snažím celý svoj život utiecť. Nechcem a nepotrebujem jej peniaze, prepych či známosti na tých najvyšších miestach. Nemám o to záujem. Mnohokrát som sa snažila spomenúť si aspoň na niečo pozitívne z mojej minulosti, môjho detstva. Avšak jediné, čo vždy vidím, je drezúra, prísne tresty a snaha vychovať chodiacu dokonalosť. Viem, že ona si to neuvedomovala. Viem, že si chcela prostredníctvom svojej jedinej dcéry splniť svoje vlastné sny, no podarilo sa jej len jediné - počas celého toho procesu zo mňa urobila človeka, ktorý bol vnútorne mŕtvy. Čistá mortifikácia.
V čase, kedy som skončila strednú školu, som bola už dospelá. Samozrejme, podľa jej plánu som sa mala stať úspešnou právničkou v oblasti kriminalistiky, no mne boli paragrafy ukradnuté. Odmietla som rodinnú vstupenku na jednu z tých najprestížnejších univerzít v globálnom poňatí. Harvard nebol cestou pre mňa. Nie, rozhodla som sa, že si vyberiem Yale, kde sa budem môcť venovať tomu, čo pre mňa prestavuje tú skutočnú vášeň - písanie. Vedela som, že toto by mi u matky nikdy neprešlo, že by s tým nesúhlasila ani keby držím nôž pod jej krkom a vyhrážam sa jej smrťou. Bože, koľkokrát som ju už prekliala, koľkokrát som si predstavovala jej preseknutú tepnu, prekvapený výraz v jej tvári, že sa jej dokonalé dieťa dopustilo niečoho takého a kaluž krvi pod jej prehnitým telom. Vždy som si hovorila, že ak sa dostanem na Yale, tak nie vďaka rodinným kontaktom, no vďaka svojmu písaniu. Avšak keď teraz nad tým tak premýšľam, tak tá mrcha mi beztak pomohla dostať sa na školu svoju snov. Práca, ktorá si zaslúžila miesto na tejto škole, bola inšpirovaná ňou, tým, aké peklo mi celý môj život spôsobovala a ako si u nej napokon samotná karma vybrala svoju daň.
Vyhrážala sa mi tým, že ak sa čo i len pokúsim uchádzať sa o to miesto, vezme mi už navždy to, čo mi je najdrahšie. Najdrahší mi bol môj otec. V dôsledku diaľničnej autonehody pred rokmi prišiel o schopnosť hýbať sa a rozprával len veľmi ťažko. Matka ho nikdy nemilovala, no milovala jeho peniaze a majetky. Kým ešte dokázal fungovať sám, tak sa ma pred ňou snažil chrániť toľko, koľko to len bolo možné. Bol to však celosvetovo uznávaný vedec, ktorý viac cestoval, než trávil čas so svojou rodinou. No teraz, keď už bol odkázaný na pomoc druhých, dokázal fungovať (ak sa to vôbec fungovaním dalo nazvať) len vďaka prístrojom.
Vedela som, že to je prvotriedna mrcha, ktorá je schopná azda všetkého, no myslela som si, že len blafuje. Pripravila ma o mnohé, môjho otca tiež, no neverila som, že by ho dokázala pripraviť o život. Človek môže byť akokoľvek zlý, no tu je reč už o niečom úplne inom. Nik by nemal mať právo siahnuť na život niekoho iného. Nik by nemal mať tú moc rozhodovať o tom, či niekto bude vo svete živých alebo prejde na stranu mŕtvych. Nik. Bola som si viac než len vedomá toho, s akým zlým človekom to mám v skutočnosti dočinenia, no verila som, že aspoň ten najmenší kúsok dobra sa ešte v tejto skazenej ľudskej bytosti nachádza. Ach, tá moja slepá dôverčivosť.
Vedela som, že ak odídem na Yale, tak nijakú finančnú pomoc nebudem môcť očakávať. Vedela som, že ak pretrhnem to puto medzi mnou a jej vplyvom, budem na všetko sama. Okrem toho, že ma na Yale prijali, mi ponúkli aj možnosť plného štipendia, ktoré pokryje všetko potrebné. Keď sa to dozvedela moja matka, skoro sa zbláznila. Myslela si, že keď nado mnou bude držať nôž v podobe straty môjho otca, tak poslúchnem a urobím to, čo bude vyhovovať jej. Nestalo sa tak. Nemala som nad čím premýšľať. Zbalila som si veci a odišla.
Zhruba týždeň po tom, ako som sa zoznamovala s novým prostredím, novými ľuďmi a všeobecne novým životom, mi prišla správa o úmrtí môjho otca. Na moment, kedy som držala to oznámenie v rukách nikdy nezabudnem. Prehrávam si to každý jeden deň a viem, že budem aj po zvyšok svojho života. Neurobila to. Nie, to skutočne nemohla. Ako príčina smrti bola uvedená nulová mozgová funkčnosť. To ale nemôže byť pravda, povedala som si. Odišla som len pred pár dňami a on bol ešte stále schopný reagovať na všetko. Údajne už nebolo cesty späť. Keby ho umelo držali pri živote iba prístroje, jeho život by bol už len trápením. Jeho duša by už beztak bola preč. Bola by to len prázdna a nefunkčná fyzická schránka. Neverím tomu. Toto je lož. Viem veľmi dobre, čo sa stalo a konkrétne kto akousi náhodou vypol jeho umelú pľúcnu ventiláciu. Splnila to, čo povedala. Zobrala mi aj to posledné, čo som mala a na čom mi záležalo.
Na pohreb som neprišla. Nemala som ani tú najmenšiu chuť sledovať zástupy ľudí, ktorí sa tvária, že otca poznali, že im je ľúto, čo sa stalo. Nezniesla by som pohľad na to, ako všetci pristupujú k plačúcej vdove, ktorá po celý svoj život bezhranične milovala svojho nevládneho manžela a bola pri ňom v dobrom aj v zlom. Ach, keby tí len vedeli s koľkými chlapmi si ona užívala vo vedľajšej izbe od izby, v ktorej ležal jej manžel pripútaný k posteli. No a posledné, na čo už vôbec nemám silu, je stáť po jej boku, prijímať úprimnú sústrasť a tváriť sa, že ako rodina sme nepremožiteľné a spoločne zvládneme túto obrovskú tragédiu, ktorá prišla tak náhle.
Myslela som si, že po tom, čo urobila, ma už kontaktovať nebude. Všetky peniaze, majetok a otcove vlastníctvo išlo do jej rúk, ako sa dalo aj očakávať. Mala by byť viac než len dobre zabezpečená do konca jej mizerného života. Avšak to lano, ktoré som presekla po svojom odchode, sa ona ešte stále snažila spájať a dávať dokopy. Nechápala som prečo. Jediné, čo som si želala, bol život bez nej.
Po otcovej smrti sa so mnou chcela neraz stretnúť. Samozrejme, jej pokusy o telefonáty a správy som ignorovala. S tým človekom som nechcela mať nič spoločné. No prišiel deň, kedy som sa vracala na internát zo semináru kreatívneho písania a už z diaľky som videla tie havranie vlasy a cítila zápach jej negatívnej aury.
"Čo tu chceš?!" vyhŕklo zo mňa.
Otočila sa, no pohľadom spočinula zhruba na úrovni môjho nosa. Do očí sa mi pozrieť nedokázala.
"Ukľudni sa, prišla som ti oznámiť správu, ktorá ťa zrejme poteší." "Ktorá ma poteší? Prišla si mi snáď oznámiť, že ti sám diabol dal tú magickú moc a dokážeš vzkriesiť mŕtvych?" "Možno sa s tým diablom onedlho sama stretnem." "Prosím?!" "Povedala som ti predsa, že mám pre teba správu, ktorá ťa zrejme poteší. Bola mi diagnozovaná idiopatická pľúcna fibróza." "Pokiaľ čakáš, že ti teraz prejavím ľútosť..." "Nie som naivná," skočila mi do reči, "no pravdou je, že mi viac ako 5 rokov nezostáva." "Fajn, no to stále nevysvetľuje, čo tu robíš a prečo si ma aj po tom všetkom pekle opäť vyhľadala. Skutočne nechápeš, že chcem mať od teba pokoj?!"
"Ach, myslela som si, že do teba vtlčiem dobré spôsoby, no ako vidím, tak slušnosť a vďačnosť ti ešte stále chýba. Akoby som toho do teba neinvestovala už aj tak dosť. A čo z toho mám? Mohla si byť úspešná právnička, no je z teba len veľmi podpriemerná spisovateľka, ktorá si poriadnu prácu nenájde azda nikdy." "Vieš, pokiaľ si ma prišla urážať, tak si to pokojne môžeš nechať pre seba. Mňa tvoj názor nezaujíma. Človek, akým si ty, ma uraziť nemôže. Radšej budem podpriemernou spisovateľkou, no aspoň sa budem môcť pozrieť na seba samú v odraze zrkadla. Moje svedomie je čisté, čo sa však o tom tvojom povedať nedá. Čiže ak to je všetko, čo si mala srdci, tak sa môžeš zobrať a ísť si užívať posledné mesiace svojho života na nejaký luxusný ostrov."
Videla som, ako sa nadychuje a čakala som ďalšiu dávku argumentácie. No tesne pred tým, ako z nej vyšlo čo i len jediné slovko, sa zarazila. Ešte stále mi ani raz nepozrela do očí. Akoby sa bavila so všetkým okolo mňa, no nie so mnou. Akoby som bola nejaký neviditeľný hlas, s ktorým viedla dialóg. "Hádať sa s tebou nebudem. Si tvrdohlavá presne tak, ako bol tvoj otec. Prišla som sem z iného dôvodu. Chcem ti naposledy ponúknuť možnosť stať sa právničkou. Keď tu už nebudem, tak budem potrebovať, aby sa niekto postaral o moju firmu, ktorej sa však v aktuálnej dobe až tak dobre nedarí. Budem potrebovať niekoho, kto ju opäť postaví na nohy. Chcem teba." "To nemôžeš myslieť..." "Mám známeho na Harvarde a máme pred sebou ešte nejakých 5 rokov. Do školy môžeš nastúpiť ihneď. Ak budeš súhlasiť, firma, majetok, peniaze a všetko dedičstvo vrátane toho po tvojom otcovi, bude jedine tvoje."
"Vypadni...," povedala som s kľudom, no snažila som sa chytiť dych, pretože svojou opovážlivosťou mi ho doslova vyrazila. Ona tam avšak ešte stále postávala a dívala sa do zeme. "Nepočula si?!" Môj tón hlasu nabral na intenzite a viem, že to cítila aj ona, pretože som zaznamenala, ako ňou myklo. Ešte raz podvihla hlava. Myslela som, že naberie guráž a pozrie sa mi do očí. Mýlila som sa. Opäť zastala zhruba na úrovni môjho nosa, zarazila sa, otočila a odišla.
Po tejto skúsenosti sa má pokúšala kontaktovať ešte niekoľkokrát. Keď som už nemala energiu na jej telefonáty či správy, zmenila som si číslo. Avšak to bolo odo mňa veľmi hlúpe. Mohlo mi napadnúť, že človek s kontaktmi na tých najvyšších miestach nebude mať ten najmenší problém nájsť spôsob, akým ma vyhľadať. Vždy chcela to isté - chcela moju pomoc. Nerozumiem tomu, nerozumiem, ako človek, ktorý dokáže siahnuť na život iného z dôvodu vlastného potešenia, ma môže prosiť ešte o pomoc. Akoby v sebe nemala žiadnu chrbtovú kosť. Akoby si myslela, že aj po tom všetkom bude mať tú moc povolať si ma na svoj bok a pokračovať v tom, čo som sa jej rozhodla prekaziť. Viem, že by sa jej páčilo, keby pracujem v jej špinavej firme, ktorá sa špecializovala na klientelu s kriminálnym pozadím. Aké absurdné. Právnická firma špecializovaná na obchádzanie práva a oslobodzovanie kriminálnikov. Nie, na toto by som ja ani moja morálka, silu nemala.
Ďalšia hodina ubehla a ja som vypila ďalšiu šálku kávy. Stále sa neukázala. Za normálnych okolností by som sa s ňou stretnúť nechcela a nechcela by som o nej ani absolútne nič počuť, no jej snaha nepozná hraníc. Už nevládzem. Jej správy, odkazy a dokonca aj prosebné listy ma viac než len vyčerpali. Chcem sa s ňou stretnúť a dať jej najavo, že môj život už ovládať nemôže. Viac už nie. Som svojprávna osoba. Pokiaľ to nepochopí, tak odídem. Je mi jedno, že sa budem musieť pobrať hoci aj na iný kontinent. No jej prítomnosť v mojom živote už viac neznesiem.
Je čas ísť, pomyslela som si. Ešte naposledy som skontrolovala telefón pre prípad zmeškanej notifikácie, no žiadna tam nebola. Aké typické.
Pobrala som sa k baru, zaplatila a vyšla von. Počasie bolo extrémne sychravé. Vzhľadom na to, že môj apartmán sa nachádza dobrú hodinu prechádzky od tohto miesta, si radšej zavolám taxík. Za normálnych okolností by mi prechádzka nevadila, pretože ich milujem, no v týchto poveternostných podmienkach uprednostním radšej komfort auta. Ruku som pomaly zasúvala do vrecka dlhého čierneho kabátu, v ktorom sa nachádzal môj telefón, no v tom som si všimla, že jeden taxík stojí odparkovaný na druhej strane ulice.
"Dobrý deň, ste voľný?" Spýtala som sa s nádejou v hlase. "Nech sa páči, kam to bude?" Odvetil muž v pokročilom veku, ktorého vlasy boli už viac šedivé ako mahagónovo hnedé. "Foxon Hill Rd, ďakujem."
Hoci preferujem chôdzu, tak počas upršaných dní si vždy rada užívam pocit spolujazdca. Sledujem krásnu scenériu rušného mesta počas toho, ako dažďové kvapky stekajú po malom okienku. Zvyčajne frekventované ulice sú oveľa pokojnejšie ako zvyčajne a pouličné kaviarne sú plné ľudí skrývajúcich sa pred dažďom.
Keď sme sa ocitli na rázcestí, tak sa moja pozornosť v sekunde upriamila na niečo iné. Auto, v ktorom som sedela, odbočilo presne na opačný smer. Nerozumela som tomu. Nech by som už sedela v aute s akokoľvek zdatným vodičom, tak týmto smerom by sa na miesto môjho bydliska nedostal.
"Prepáčte," začala som veľmi znepokojene, "no idete opačným smerom. Takto sa v nijakom prípade nedostaneme na Foxon Hill Rd."
Videla som, ako si ma muž sediaci za volantom premeral pri pohľade do spätného zrkadla.
"Nebojte sa, slečna. Zaveziem vás presne tam, kde aj máte byť."
Presne tam, kde aj mám byť?! Je toto nejaký fór či pokus vystrašiť ma? Moja hlava pracovala na plné obrátky, no nijaké adekvátne vysvetlenie neprichádzalo.
"Pane, ako to myslíte? Kam to ideme?" "Onedlho sa to dozviete." odsekol akoby sa o nič vážne nejednalo bez ohľadu na to, že moje srdce tĺklo rýchlosťou, pri ktorej som mala značné problémy s pravidelným dýchaním. "Chcem vystúpiť! Okamžite!" skríkla som hlasnejšie, ako som mala pôvodne v úmysle, až ma to samú prekvapilo. "Seďte pokojne, už tam onedlho budeme."
Vedela som, že na výber nemám. Bolo by hlúpe kričať, pretože okrem nás tu nik nebol a nič by som tým nevyriešila. Bola by hlúposť snažiť sa vyslobodiť z idúceho auta, keďže by som sa pri pokuse o únik v takejto rýchlosti zabila skôr, ako by som zistila o čo tu vlastne ide a či po mojej smrti náhodou neprahne niekto iný. Nebolo úniku. Keby sa pokúsim ublížiť mužovi za volantom, tak zídeme z cesty a zabijeme sa obaja. Očividne nezostáva nič iné, len prijať svoj osud - nech už bude akýkoľvek.
Pri pohľade do okna, ktorý mi ešte pred pár minútami pripadal viac než len malebný, teraz nevidím nič. Denné svetlo vystriedala čierna tma. Tma tak temná, že som nedokázala ani odhadnúť, kde sa nachádzame a kam smerujeme. Auto zrazu začalo spomaľovať a moje vnútorné napätie rástlo. Nervozita stúpala a zvedavosť bola v závratných výšinách.
Zastavili sme. Nevedela som, čo mám robiť. Mám si otvoriť dvere a vystúpiť? Príde niekto po mňa? Kde to vlastne sme? Hlavou mi prechádzala tisícka otázok, no nijaké odpovede. Muž, ktorý sa na taxikára očividne len hral, sa otočil a povedal, že môžem vyjsť z auta von.
"Sme na mieste." povedal s vážnym výrazom, ktorý som doposiaľ mohla vidieť len v trileroch či hororoch. Nikdy, ba dokonca ani vo sne nie, by som si nebola pomyslela, že niečo takéto sa môže v reálnom živote stať. Že sa to môže stať práve mne.
Vystúpila som z auta a od samého úžasu som skoro onemela. Stála som pred miestom, ktoré vo svojich spomienkach nazývam peklom. Bolo to peklo, moja klietka. Opäť som cítila akoby sa moje krídla slobody sťahovali a môj žalúdok tiež. Bol to môj rodný dom. Tá ženská si zo mňa musí robiť srandu. Skutočne ma dala prakticky uniesť? Bola by niečoho takého vôbec schopná? Počkať... Zamyslela som sa. Tá žena neváhala zabiť môjho otca a tváriť sa, aká tragická nehoda to bola. Samozrejme, že by bola schopná niečoho takéhoto. Ba čo horšie - bola by schopná aj oveľa hrôzostrašnejších vecí.
Nechcela som tam ísť. Keď som odišla, tak som zložila sebe samej prísahu, že do toho domu vstúpim jedine kvôli svojmu otcovi. Lenže môj otec tam už nebol. Už nepríde. Nikdy.
Otočila som sa na päte a chcela som utiecť. Skôr, než som stihla premeniť chôdzu na beh a beh na šprint, som počula ranu. Následne si pamätám už len zatmenie.
Pomaly som sa začala prebúdzať. Cítila som len veľmi silnú bolesť v oblasti ľavého stehna. Chcela som otvoriť oči, no všetko bolo rozmazané. Myšlienky mi prúdili na všetky strany, no blúdili. Nedokázali nájsť ten správny smer, aby mi dokázali vysvetliť, čo sa stalo. Pamätala som si to len veľmi matne. Spoliehala som sa na svoj zrak, že mi prezradí viac, no vracal sa len veľmi pomaly. Keď som už dokázala aspoň v rámci možností rozoznávať obrysy, pohľad mi hneď skĺzol na miesto, z ktorého vystreľovala tá šialená bolesť. V izbe bolo prítmie, ktoré mi danú situáciu vôbec neuľahčovalo. Napokon mi pohľad zastal. Všetku energiu som investovala do toho, aby bol stály. Šok. Čakala som mnohé, ale toto nie. Naskytol na mi pohľad na strelnú ranu v mojom stehne, ktorá bola nepochybne čerstvá. Nebola nijakým spôsobom ošetrená. Nad ňou sa nachádzal len hrubý remeň, ktorý spomaľoval tok krvi. Krv bola všade. V momente, ako som sa lepšie obzrela okolo seba, som si uvedomila, kde sa nachádzam. Bola to moja bývalá izba.
Nemala som ani zdania o tom, čo sa deje. Pamätala som si ma dlhé čakanie v kaviarni, na muža, ktorý ma priviezol na toto miesto, hoci som si myslela, že sa jedná o obyčajného taxikára. Pamätám si, ako som vystúpila z auta a následne si pamätám už len bolesť. Nerozumiem tomu, aké sú úmysly tej osoby, ktorá sa nazýva matkou. Myslela som si, že sa bude jednať len o ďalšiu hŕstku argumentov, ktorých obsahom bude to, prečo by som mala zachraňovať zadok jej kriminálnikmi preplnenej firme, no toto vyzerá viac na osobný dôvod. Akoby sa o firmu už vôbec nejednalo. Cítila som, že toto bolo o niečom úplne inom. Chcela som odpovede, no nevedela som, komu klásť otázky.
Začula som kroky. Bol to zvuk opätkov dopadajúcich na podlahu drevenej podlahy, ktorý sa niesol celým domom. Môj pohľad zastal na dverovej kľúčke, ktorej rukoväť klesala pomaly stále nižšie a nižšie. Dvere sa otvorili a medzi nimi stála moja najhoršia nočná mora. Pozrela sa na mňa a na tvári jej žiaril zlomyseľný úsmev.
"Skutočne si si myslela, že ma budeš odmietať až do doby, kým už nebudem súčasťou sveta živých? Že budeš odmietať moje ponuky, nebudeš si vážiť všetkého, čo som pre teba urobila, čo som do teba investovala a budeš si žiť život podľa svojich predstáv a detinských snov?" hovorila ešte stále s tým desivým úsmevom. Vedela som, že si to užíva. Ona to vedela tiež. Akoby bola presne tým, kým aj je. Akoby jej pravá tvár vyliezla na povrch a ukazovala sa taká, akou aj skutočne je. Zahodila masku a bola sama sebou. Jej krutosť bola jej silou. "Vždy si zo mňa chcela dokonalé dieťa. Vždy si zo mňa chcela vychovať seba, vždy si si cezo mňa plnila svoje nesplnené sny bez ohľadu na to, čo som si o tom myslela, či sa mi to páčilo alebo nie," začala som s roztraseným hlasom. Tu nebol priestor na hrdinstvo a bola som si toho veľmi dobre vedomá. "Vieš," začala som, "nikdy som nepovedala, že si nevážim toho, čo si do mňa investovala, no tvoj vplyv je toxický!" "Hovoríš, že toxický?!" skríkla, no zamračená tvár sa veľmi rýchlo zmenila na veselú. "Ja ti ešte ukážem, čo je toxické!"
V tej sekunde siahla za opasok svojich nohavíc a vytiahla nôž. Skôr, ako som stihla niečo povedať, ho zapichla do otvorenej rany na mojom stehne.
Na chvíľu som omdlela, no keď som sa prebudila, vedela som, že toto nie je všetko, že to ešte nebolo jej posledné slovo. Pozrela som jej do očí a ten pohľad držala. Prvýkrát sa mi priamo do nich dívala. Táto žena nemala už žiadne svedomie a dávala mi to aj patrične pocítiť.
"Prečo to robíš?!" takmer som kričala počas toho, ako mi slzy bolesti stekali po tvári. Ich slanú chuť som pociťovala všade. Bolela ma každá jedna bunka mojej existencie. "Vieš, v určitom bode ma už tvoja stupidita začala unavovať. Iní by za možnosti a ponuky, ktoré som dala ja tebe hoci aj vraždili. Avšak tebe to bolo a je maximálne ľahostajné. Myslela som si, že keď ti vezmem toho kripla, tak budeš mať viac rešpektu. No ty si nepoužiteľná. Nastal čas, aby som si užila ešte nejakého potešenia, kým som súčasťou tohto sveta. Keď musím odísť ja, tak odídeš aj ty, no ešte predo mnou. Odmietla si moje ponuky a tým aj tú najdôležitejšiu ponuku zo všetkých - ponuku žiť."
Moja myseľ pracovala tak rýchlo, ako azda ešte nikdy. Čo som mohla v tejto situácii urobiť? Chodiť nemôžem, maximálne by som sa dokázala plaziť. Lenže ako sa jej vyšmyknúť? Ako ju aspoň spomaliť? Pokiaľ ma bodne ešte raz, bude to absolútny koniec.
Na pravej strane mojej postele bol nočný stolík, na ktorom bola nočná lampa. Bola kovová, čiže úder ňou by ju mohol minimálne omráčiť. Otázkou bolo už len to, ako odviesť jej pozornosť. Keby sa o to pokúsim len tak, som do sekundy mŕtva. No niečo mi napadlo. Ešte aj v mojej hlave to znelo maximálne absurdne, no aktuálne iné možnosti nejestvujú.
Niečo mi celý čas hovorila, avšak moje zmysly boli maximálne otupené bolesťou. Jediné, čo som dokázala mimo bolesti, ktorá už akoby bola mojou súčasťou vnímať, bolo miesto na stene za monštrom, ktoré stálo nado mnou. Na ten bod som hľadela akoby som sa v sebe snažila prebudiť schopnosť umenia zvaného telekinéza. Čakala som len na jediné. Čakala som na moment, kedy si uvedomí, že moja pozornosť smeruje niekam inam a to ju prinúti pozrieť sa rovnakým smerom, akým sa dívam aj ja.
Po chvíľke, keď sa počas svojho monológu potrebovala nadýchnuť, jej pohľad spočinul na mne. Videla, že moje telo fyzicky možno prítomné je, no môj duch je na míle vzdialený. Ako som aj predpokladala a takisto si želala, pozrela sa presne tam, kam som aj chcela. Na nič som nečakala. Netrvalo to snáď ani stotinu. Napriahla som sa po lampu a počas toho, ako som sa otáčala jej smerom, mi lampa vypadla z rúk.
Hľadela som na ňu s prekvapeným výrazom tváre, ktorý skĺzol nižšie na vytekajúcu krv z môjho tela. Nôž bol zabudnutý v mojom bruchu a ja som vedela, že ma od prechodu cez prah života a smrti delia už len sekundy. Vedela som, že v momente, ako ho víťazne vytiahne, bude koniec. Koniec to už vlastne bol. Cítila som, ako ma opúšťajú všetky sily. Bolesť som už necítila, pretože moje telo sa jej už adaptovalo a prijalo ju ako prirodzenú súčasť. Môj obraz sa staval čím ďalej tým viac rozmazaným a cítila som, ako moc ťažké moje očné viečka zrazu sú.
"Tak ty si si myslela," začala počas toho, ako mala hysterický záchvat smiechu, "že ma nejakým spôsobom prekabátiš, ty suka?! Ach, ty hlúpe decko! Pozdravuj odo mňa toho kripla, keď sa s ním stretneš!"
Boli to tie posledné slová, ktoré som počula pred tým, ako nožom prudko zvrtla do strany a vytiahla ho z môjho už nevládneho tela.
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když LetsSayJustChristina přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.