INCREDIBLE INDIA II : Legendárny Taj a ružové mesto

Po nástupe na vlak sa klasicky zakecám so zopár Indami, odfotím sa, chvíľu sa cítim ako Brad Pitt bez Angeliny. Takto to vyzeralo vo vlaku:

Tie tri ventilátory, zamrežované otvorené okná sú synonymum pre klimatizáciu. Vo vedľajšom kumbálku je jeden Francúz, tak pokecáme a dohodneme sa, že na seba a svoje veci dáme bacha. K našej forever alone partii sa pridávajú neskôr traja aziati. Človek toho vo vlaku veľa nenaspí. Ja som bol úplne hore a sem tam nejaký Ind zapálil svetlo…posadil sa, popremýšľal, povydával zvuky, pošomral dačo na iného nespiaceho Inda a po piatich minútach zhasol a spal ďalej. Takto to prebiehalo celú noc. Už keď to vyzeralo, že to svetlo bude zapálené dlhšie, som vytiahol knihu, nech niečo prečítam…ale ako na truc, keď som začal čítať, môj tmavý friend zhasol svetlo. Keď vlak zastavil na stanici, tak kopa ľudí vybehla do staničných obchodíkov, resp. pouličných stánkov kupiť si malé občerstvenie a rýchlo naskákali nazad. Jeden z aziatov mi takto doniesol džús a ani som ho nepýtal. Na cestách si treba pomáhať!

Agra a Taj Mahal

Po 15 tich hodinách (namiesto plánovaných 11) sme konečne v Agre! Viete koľko má táto jazda stála? Ani nie 5 eur. Dá sa cestovať aj pohodlnejšie, ale tento vlak bol proste zážitok. Na odporúčanie prichádzam na hostel Zostel, asi 1 km od Taj Mahalu. Na izbe som bol sám, neskôr došiel Talian Dom. Dom tiež veľmi rád fotil, hlavne ľudí. Poukazovali sme si fotky a dohodli sa, že v Jaipure ho naučím používať Adobe Lightroom, lebo mal v tých fotkách nehorázny bordel. V izbe sme mali patkaň, ale keď sme sa po celom horúcom dni vrátili na hostel, patkaň zmizol. Ešte v ten večer som teda šiel k legendárnemu Taj-u. Teraz ma možno niekto sprdne, Taj je síce krásny a určite stojí za návštevu, ale vôbec to nemá takú atmosféru. Milión turistov, ktorý sa fotia v rôznych naštýlovaných polohách. Je to také „see and go“. Vstup stal cca 10 eur a ako mi potom povedal večer Dom, na druhý deň bol vstup zadarmo. Nevadí.

Čo ale stálo za privstanie, bol pohľad na Taj z Kachhpura gardens na druhej strane rieky pri východe slnka. Bez ľudí, len zopár Indov pobehovalo hore dole. Za návštevu stojí ešte Agra Fort, ináč v tej Agre zdochol pes.

Posledný deň som si našiel dobrovoľnícke centrum pre slony asi hodinu od Agry, vybavil taxík a šiel tam. Čo sa mi páči na Indoch je, že vám nikdy nepovedia „Neviem kde to je“. Oni vždy vedia a to, že po ceste obvolajú aj sesternicu babky svojho deda a zastavia v každom druhom meste, aby sa opýtali na cestu, je „Just to be sure my frieeeend“.

Wildlife S.O.S. Elephant Conservation and Care Center je centrum pre slony, ktoré boli oslobodené z nehostinných podmienok. Tu si žijú pokojný život bez toho, aby boli týrané či podobne zneužívané. V centre som strávil asi 2 hodiny…okrem mňa tam boli len dve Texasanky, ktoré prišli na dva týždne pomôcť a potom letia domov. Najprv som pomáhal krájať ovocie. Ja som krájal a indický kamoško rozhadzoval do vedier, aby v každom bolo približne 8kg ovocia. Potom sme dostali kefy do ruky a drhli ležiaceho slona. No a nakoniec, kým oni umývali ďalšieho, som toho svojho nakŕmil ovocím. Najedený, čistý a spokojný potom na seba chobotom naniesol parádnu vrstvu zeme, takže bol zase špinavý ako na začiatku. Centrum bolo dosť od mesta a keďže som sa celý výlet ničím nenatieral, schytal som pár kvalitných štípancov od komárov. Sadám do taxíka a padáme nazad na hostel, nech stihnem vlak do Jaipuru.

Na hosteli zisťujeme s Domom, že ideme rovnakým vlakom, ale sedíme v iných vagónoch. Dal som mu môj odporúčaný hostel, že sa tam stretneme. 3-hodinovú cestu sme absolvovali v celkom pohodlných vlakoch, ktoré by sa dali prirovnať k naším rýchlikom. Otvorené vozne, klíma, elektriky a jedlo v cene. Premýšľam, či to jesť, či nie. Nakoniec som odmietol. Zase nejaké podávačky rúk a malý pokec s jedným pánom. Sedkám a driemkam.

Jaipur – ružové mesto

Prichádzam do Jaipuru neskoro večer. V tej mase ľudí nečakám na Doma a idem rovno splašiť rikšu na hostel. A tu sa to stalo!! Bol som prvýkrát v živote vyhodený z rikše! Vodič ma silou mocou chcel na druhý deň povoziť po meste a tak ďalej, a ja dosť hladný, unavený a podráždený som to odmietal, až som mu povedal, nech tú rikšu naštartuje, lebo nezarobí ani za cestu na hostel. „Get out, you are not my friend, find another driver“. Oka oka.

Ďalší rikšák sa volal Ali Handsome a vytiahol knižku plnú skvelých referencií. Že po mňa príde na druhý deň a koľko mu dám, toľko mu dám. Peniaze vraj nie sú všetko. Už ma nebavilo sa naťahovať, tak sme sa dohodli a odviezol ma na hostel Moustache.

Na recepcii sa stretávame s Domom a ešte jedným britom, ktorého meno som zabudol.Majiteľ hostelu bol ten najspomalenejší a najvysmiatejší človek, akého som v živote videl a ktorý nám začal vysvetľovať ako sa púšťa teplá a zimná voda. Modrá = zimná. Teplá = červená. Samozrejme hráme jeho hru a trikrát sa uisťujeme. Pre Doma je tento hostel veľmi drahý a dosť fancy (cca 6 eur na noc) a na druhý deň to balí. Cestuje dlhšie, tak musí šetriť každé euro.

Jaipur je ako hlavné mesto štátu Rajasthan celkom živé a hlučné. V roku 1883 bolo celé natreté na ružovo ako znak pohostinstva pre návštevu Alberta z Walesu. Mesto je obstavané veľkým múrom s niekoľkými vstupnými bránami. Nedá sa nevšimnúť, že je aj celkom usporiadané a ulice sa križujú v pravom uhle. Oproti Varanasi hotová doba moderná.

Čo som teda v tom Jaipure okrem potulovania sa videl?

• Amber, Jaighar a Nahargarh Fort – tri paláce 11 km za mestom, rovno vedľa seba. Treba sa prejsť na vrchol. Tie výhľady stoja za to. • Hawa Mahal – palác, ktorý keď budete blúdiť mestom, určite nevynecháte. • Jal Mahal – palác v strede jazera.

Čo určite tiež nevynechajte je Monkey Temple. Pri prechádzke na vrchol uvidíte kopu opíc, na ktoré si treba dávať pozor. Ja som ho navštívil na západ slnka. Úžasný výhľad na hlučné mesto.

Agra aj Jaipur sú už také modernejšie mestá, ale aj v nich sa nájdu zákutia plné smradu, špiny, zvierat a chudoby v podobe ležiacich a žobriacih ľudí, alebo aj celých rodín.

V Jaipure som prvýkrát vyskúšal Uber taxi. Asi 25 minútová cesta na letisko ma stála 150 rupií ( cca 2 eurá ). 25 minút v pohodlnom klimatizovanom aute. Neviem, či by vás nejaký šofér rikšy odviezol pod 300-500 rupíí. Takže priority odvozu v Indii: Uber > Pre-paid taxi > Vlastné nohy > Rikša.

Na letisku ma už pri vstupe pýtali pas a letenku. Moje meno zase vzbudzovalo pozornosť a neunikol som ani niekoľkým spovediam o tom, či som kresťan, moslim alebo Ind. Ale všetci boli veľmi milí…

Letenka stála približne 60 eur a mala mi ušetriť nekončené hodiny vo vlaku. Lietadlo meškalo 4 hodiny. Tu som prvýkrát videl ako sa dokážu aj Indovia nahnevať a dali pracovníčke aeroliniek za tie hodiny riadne zabrať. Na letisku sa nepripojíte na WIFI bez lokálneho čísla kvôli potvrdzujúcej sms, ale hocktorí domáci vám určite s radosťou pomôže, ako mne. Po 4 hodinách konečne v lietadle. Smer Dehra Dun – letisko najbližšie k Rishikeshu, asi hodinu jazdy autom.

Druhá časť za nami. Ak si ešte nevidel video, tak šup kuk.