Izraelom ako socky III. : Golany, Rosh Hanikra, Haifa a Tel Aviv

Cesta na sever

Mimochodom, rýchlostný limit je 110 km/h, ale je tam mnoho úsekov, kde je rýchlosť obmedzená na 80 km/h. Pomedzi pomaly sa pohybujúce vozidlá sa dopredu predierajú sanitky a hasiace autá. V diaľke je vidieť klasický púštny opar. Keď sa nám ten „opar“ dostal do auta, dochádza nám, že to nebol žiaden opar ale dym. Diaľnicou prechádza obrovský mrak dymu a vidíme tak na sto metrov dopredu. Asi niekde horí.

Vážnosť situácie zisťujeme až od Kikinho izraelské kamoša. V Izraeli sú rozsiahle požiare a niektoré mestá museli evakuovať. Boli toho plné správy aj u nás, takže to vystrašilo aj mojich rodičov a už som mal správy na všetkých možných komunikačných kanáloch. Darmo, majú ma radi.

Po troch hodinách jazdy sme už mali byť na severe. Boli sme niekde v okolí Nazarethu a mne dochádzala trpezlivosť v tých kolónach. Rozhodli sme sa zastaviť na pumpe a počkať, kým sa to znormalizuje. Aj tak sa nemáme kde ponáhľať. Dnes už musíme len nájsť miesto na spanie a prenocovať.

…nikdy neprechádzajte v Izraeli na červenú…

Po asi hodine pokračujeme. Čím sme severnejšie, tým sú cesty prázdnejšie a tempo rýchlejšie. Keď tu zrazu na semafore začína blikať zelená. Klasicky naučený namiesto brzdenia pridávam plyn, veď to stihnem. Nestihol som a prešiel som asi sekundu po červenej. Cesty boli prázdne. Pýtate sa na čo vám toto píšem?! Nikdy neprechádzajte v Izraeli na červenú, lebo budete svedkom fotografického blesku najprv zpredu, a potom zozadu. Informoval som sa, že pokuta je do 250 eur. Mne zatiaľ nič neprišlo. Asi som ich človek.

Spali sme so zaparkovaným autom na ulici v dedinke Snir. V obytnej zóne rovno pred domom policajta. Vonku mal zaparkované auto. Bezpečnosť na prvom mieste.

Banias – zrúcaniny a vodopád, Golanské výšiny

Rezervácia sa delí na dve časti. Prvou je Banias Falls Park, kde je najväčší vodopád v Izraeli (aj tak je celkom maličký). a druhou je Banias Springs Park. Ráno prichádzame k žltej bráne Banias Falls Parku, ktorá je zavretá. O chvílu ide okolo auto a chlapík sa pýta, či chceme dnu. Volá niekomu a zrazu sa brána otvára. Vchod do tejto rezervácie je zjavne z inej strany, doteraz netuším, z ktorej (ale asi zo severu od cesty 99). Vstup stojí 38 NIS (do oboch parkov). 

Celý okruh trvá asi 45 minút s fotením a končí vodopádom. Začínam chápať, že tie ich „prírodné rezervácie“ ponúkajú len pomerne krátke prechádzky. Taká o dosť ľahšia verzia Slovenského raja.

Chlapíka za kasou sa pýtame na možnosť dostať sa na najvyšší vrchol Mt. Hermon. Ochotne nám dáva mapu celej oblasti a vysvetľuje, kde čo je. Namiesto Mt. Hermonu nám odporúča Merom Golan a jeho okolie. No my chceme na najvyšší vrchol v krajine!!

Odchádzame autom do približne jeden kilometer vzdialeného Banias Springs parku, kde sú pramene a jaskyňa. Verím, že všetky tieto vodopády a pramene sú krajšie po období dažďov.

Pre prehliadke smerujeme ďalej na sever po ceste 989 okolo pevnosti Nimrod a potom cestou 98 až k lyžiarskemu stredisku pod Mt. Hermonom. Podľa mapy sa tam viete dostať aj cestou 999, ale prechod tou cestou je povolený iba Izraelskej armáde.

Stredisko je prázdne. Hľadáme spôsob ako sa teda dostať na vrchol, ktorý je aj tak v nedohľadne. Chodíme od búdky k búdke až sme narazili na Izraelských vojakov, ktorí nám vysvetľujú, že na vrchol pešo nemôžeme. Môžeme sa len nechať vyviezť lanovkou za asi 50 NIS do výšky 2,236 m.n.m. Samotný vrchol patriaci Sýrii leží vo výške 2,814 m.n.m a je nedostupný z Izraelskej strany. Smutné.

Tak sme sa aspoň povozili po Golanských výšinách a našim ďalším cieľom sú jaskyne v Rosh Hanikre.

Rosh Hanikra

Po hodine a pol prichádzame opäť k moru…k útesom oddeľujúcim Izrael od Libanonu. Vstup na lanovku k jaskyniam (ktorá ide asi 3 minúty) stojí 59 NIS. Pešo sa dole nedostanete. Minimum svedkov využívame a väčšinou prekračujete zábradlia, nech si spravíme pekné fotky. Jaskyne sú fakt nádherné, ale krátke. Okruh sme si dali dva krát.

Počas prvej a druhej svetovej vojny vytvorila britská armáda cez skalu železniční tunel, ktorý spájal Egypt s Tureckou a Európou. Tunel bol po druhej svetovej vojne odpálený. Teraz je tam vytvorené malé kino, kde premietajú históriu týchto jaskýň, tak si to určite bežte pozrieť.

Čaká nás jeden z najkrajších večerov, síce bez sprchy, ale s chutnou večerou pripravenou pri západe slnka. Spolu s nami si to užíva aj kopa rybárov, ktorí lovili až do noci. V diaľke obliehajú dve vojenské lode a po pobreží sa v nepravidelných intervaloch premávajú vojenské autá s guľometmi. Zase raz bezpečné miesto na prespatie. Keď som ráno varil cestovinky, tak šla okolo čašníčka z kaviarne, ktorá sa nachádza pri lanovke. Vytiahla kocku syra a chcela mi ho dať, nech si obohatíme cestoviny. Zlatá!

Haifa a Caesarea

Situácia v Haife sa po požiaroch upokojila, tak sme as rozhodli navštíviť ikonické Bahajské záhrady. Parkovať sa dá popri ceste, takže sa tým moc netrápte. Doteraz nechápem iba jedinej veci. Prečo nemám ani jednu fotku z týchto záhrad? Nevadí.

Ďalšia zastávka – pláž Carmen. Parkovanie je zadarmo a je tam tých miest požehnane. Chceli sme sa trošku omočiť v ľadovej morskej vode, poprechádzať po promenáde a najesť sa. Murphyho zákony zaúradovali keď som sa v sprche celý namydlil a akurát potom prestala ísť voda. Čo sa týka cien v reštauráciach, tak tie sú rádovo vyššie ako u nás (od 10 eur). Najlacnejšie boli väčšinou burgre a rôzne sendviče. Dokonca aj benzín je v Izraeli o pár centov drahší ako u nás. Vzhľadom na veľkosť krajiny sa to dá prežiť a preprava vlastným autom je tá najpohodlnejšia.

Po ceste z Haify sa ešte zastavujeme pri akvadukte v Caesarea. Nižšie po ceste je Herodov palác. Akvadukt je zadarmo, no za vstup do palácu pýtajú okolo 30 NIS a my už fakt nemáme chuť chodiť po ďalšej zrúcanine. Tak to poočumujeme z diaľky cez plot, ktorý som potom ocikal a ideme ďalej.

Beit Yannai

Pred posledným dňom v Tel Avive prespávame na pláži Beit Yannai. Našiel som ju v cestopise na internete a aj recenzie na ňu boli dobré. Pláž prekonala všetky naše očakávanie. Veď posúdte sami podľa fotiek. Surferi (vlny som ale nevidel, tak asi len pádlovači), bežci, romantické páry a psíčkari sa po západe slnka vytratili a vzhľadom na ročné obdobie ostala pláž úplne prázdna. Vyťahujeme repráčik na strechu auta a robíme si disko disko popri varení ďalšej cestovinovej večere. Za prespanie sme zaplatili niečo kolo 20 NIS. Je tam aj sprcha. Síce podľa značky je len pre ženy, ale nikto ma nezastavil sa umyť.

Tel Aviv

Posledný deň v Izraeli patril starému prístavu – Jaffa Port a vylehávaniu na pláži. Z tejto časti Tel Avivu je krásny výhľad na mrakodrapy pri pobreží. Neďaleko, smerom od prístavu do mesta je trh so všetkým možným. Celé staré mesto na mňa pôsobilo podobným dojmom ako Jeruzalem. Prístav plný úzkych uličiek s malým námestím, na ktorom si dávame pivko (ja kolu) a oddychujeme.

Určite je toho v Tel Avive na pozeranie oveľa viac vrátanie nočného života. Oplatilo by sa tam ísť na predĺžený víkend. Nám sa už pred odchodom na letisko veľmi chodiť hore dole nechcelo tak sme sa rozvalili na pláž a ja som kŕmil čajky (či holuby??). Ak si raz nenájdem ženu, určite si kúpim čajky…sú veľmi prítulné a nepyskujú.

Prekvapivo kontrola pri odchode z Izraela prebiehala podrobnejšie ako pri príchode. Kopa otázok o tom, kto mi balil ruksak a čo v ňom mám. Následne si nás aj pri bezpečnostnej kontrole zavolali nabok a skoro všetko nám preskenovali tým zariadením na chemické hrozby.

Izrael je super a určite ho odporúčam na podobný road trip. Krajina priam vyzýva ku kempovaniu. Čo by som teraz zmenil, kam nešiel? Vynechal by som Golany, ktoré ma až tak neočarili a pridal si viac času na poriadny trek v rezervácii Ein Avdat alebo Ein Gedi. Je pravda, že z tých výšin sme videli len malú časť a na mape je toho oveľa viac, ale púšť je niečo exotickejšie, než máme doma. Určite by som nevynechal spomínaný Ein Avdat, Jeruzalem a Rosh Hanikru. Inak sme boli úplne spočko a stálo to za tie hodiny strávené v aute.

Plánujem ešte jeden článok s mapou miest a približnou cenovou kalkuláciou. Nech máte predstavu, koľko taký socka týždeň v Izraeli stojí.