Izraelom ako socky I. : Ein Avdat, Ein Bokek, Masada a Ein Gedi

Teraz už vieš, čo sme hlavne jedli a ako sme spali. Ale čo sme s Kikou zažili počas 7 dní zažili?

Po prílete do Tel Avivu čelíme klasickým otázkam o dôvode našej cesty, jej dĺžke a bla bla bla. Nič, čoho by sa človek bez nekalých úmyslov mal obávať. V Tel Avive nedávajú pečiatky do pasu. Namiesto toho dostanete pri vstupe do krajiny modrú kartičku a pri odchode zelenú.

Z požičovne si berieme auto (chceli 700 dolárovú zálohu – tak na to myslite a zoberte si kreditku). Prvým a podstatným bodom našej cesty je splašiť prenosnú kuchyňu – plynový varič.

Tel Aviv nechávame nakoniec a mierime smerom na juh do mesta Be’er Sheva. Vyhladnutí na ulici skúšame ten legendárny Falafel. Ja ako zarytý nevegán som ho jedol prvý a aj posledný krát. Až vymenia tie cícerové guličky za poriadny falát mäsa, nech sa ozvú. Dovi. Človek by neveril, aký problém je splašiť plynový varič. Nakoniec sme si museli stiahnúť obrázok a v obchodnom centre (názov nepamätám, ale viď tu na mape) sa konečne dostali do obchodu so „stokuj v prírode“ vecami. Odchádzame z mesta ku kaňonu Ein Avdat, kde sa chystáme prespať a skoro ráno si ho v klude prejsť skôr, než sa zaplní turistami.

Ein Avdat

Ku kaňonu prichádzame po záverečnej. Parkujeme pri inštitúte Ben Gurion s takýmto výhľadom:

V komplexe sú toalety aj lavičky. Tu musím spomenúť, že voda z vodovodov v Izraeli je pitná (nezaznamenali sme ani jeden prípad črevných ťažkostí). Budete sa cítiť komfortne a bezpečne! Už sme sa chystali ustlať na zemi, keď došiel chlapík, že tu hore spať nemôžeme a musíme ísť dole ku kaňonu ešte také 2 km autom (Ein Mor na mape).

Ráno sme sa aj tak vyviezli naspäť hore kvôli „rannej hygiene“. Po tom, čo sme zaľahli, začala v pravidelných interval vyť nejaká hyena. Zvuk bol stále bližšie a bližšie. Mám sa pri moc rád na to, aby som sa nechal v noci obkuskávať. Ideme do auta. Aj tak som sa v noci zobudil ako nám vyje rovno pred autom.

Živí a zdraví sa ráno konečne vyberáme ku kaňonu. V tejto časti je mnoho turistických ciest, no nás najviac zaujímal samotný vodopád Ein Avdat. Nečakajte od tohoto treku žiadne pár hodinové chodenie. S fotením a užívaním si krás kaňonu ste do dvoch hodín nazad. Vstupné je 27 NIS.

Ein Bokek

Ďalší deň sa presúvame k Mŕtvemu moru do mestečka Ein Bokek. Z Negevskej do Judskej púšte. A ževraj začínam smrdieť, takže obaja veríme vo verejné sprchy na niektorej z pláži. Osobne sa neviem dočkať kedy sa položím na hladinu jazera, ktoré nesie názov Mŕtve more (wtf??). Ono fakt tak nadnáša a je oveľa slanšie ako naša bežná soľ. Hlavne si dávajte pozor, aby sa vám tá voda nedostala do očí, lebo príjemné to teda nebude. Smutnou správou je, že jazero pomaly vysychá a malo by úplne vymiznúť do roku 2050. Takže ho navštívte, kým je ešte čas!!

…jazero pomaly vysychá a malo by úplne vymiznúť do roku 2050…

Po ceste do mesta je na ľavej strane kaňon s rovnomenným názvom. Parkujeme pred mostom na ľavej strane. Nie sme jediní. Chcel som to vyznačiť na mape, ale nedá sa. Určite to nájdete. Už z cesty je vidieť chodník. Šlapeme do kopca za pekný výhľadom na celú tuto oblasť. Vedúci školskej skupiny nám radí ísť takú hodinku, kým sa chodník začne stáčať do vnútra. Je November a slnko zapadá už okolo piatej poobede, čo je dosť na prd. Takže poslúchame típka a šlapeme, kým sa zotmie.

Masada

Za šera mierime k Masade nájsť miesto na prespanie a informovať sa o cenách a možnostiach. Čo ma celkom prekvapilo bolo, že hore môžeme ísť najskôr o piatej ráno, takže žiaden nočný výstup. Lístok stojí okolo 30 NIS (ak chcete lanovkou, tak tá jazdí od 8:00 a stojí ďalších 30 NIS). Kým som ja rečnil s SBSkárom tak s Kikou sa dali do reči dve staršie paní, ktoré sa potrebovali dostať do Ein Bokek a nemali ako. Samozrejme, my dobré duše zo Slovenska sme ich tých 16km odviezli. Ženy po zotmení nemajú čo samé robiť uprostred púšti.

Prespali sme v camp zóne neďaleko pevnosti. Bolo tam plno. Niekoľko stanujúcich skupín a nechýbala hlučná tuc tuc hudba. Tiež sa chystali na Masadu. Ráno sme šli na parkovisko pod povenosť, kde sú záchody s pitnou vodou a stoly, takže sme si mohli pred výstupom navariť naše obľúbené cestoviny. Cesta na Masadu nám trvala niečo okolo 45 minút. V lete si určite zoberte dostatočné množsto vody, pretože počas cesty na vás bude celý čas piecť slniečko. Masada je symbolom Židov a ich odporu voči Rimanom. Je zapísaná v dedičstve UNESCO. Ponúka výhľady na okolitú púšť, či mrtvé more. Popravde, cez deň to až také dychberúce ani romantické nie je. Hlavne ten všadeprítomný opar uberá na viditeľnosti.

Ein Gedi

Predtým, než opustíme pobrežie Mŕtveho mora a strávime pár dní vo vnútrozemí, sme sa chceli ešte raz okúpať. Mapa ukazuje, že v Ein Gedi je verejná pláž. Super, dáme trošku turistiky v rezervácii a pôjdeme sa okúpať. Omyl! Pláž bola zrušená a namiesto nej tam za plotom prebiehajú dáke stavbárske práce.

K rezervácii trafíte bez problémov podľa mapy. Je tam aj parkovisko. Vstup stojí okolo 30 NIS. Určite to stojí za tie peniaze. Rezervácia je pekne udržiavaná a uvidíte tam kopu zvierat. A v neposlednom rade nevynechajte vodopád Nahal David (asi 20 minút chôdze od vstupu). Mám pocit, že kopa ľudí si ho nevšimla, pretože sa pred takými schodmi odbáča popod ne. Schody vedú ponad vodopád. Nám to ale prišlo vhod, pretože len čo odišli posledné človeky sme sa zase refreshli super prírodnou sprchou. Fotku v mojich superman boxerkách pridávať nebudem, radšej. Keďže sme prišli v Novembri, po období vysokých teplôt a sucha, vodopád pripomína skôr mláčku. Po období dažďov môže voda dosahovať až úroveň kolien.

Na dnes stačí. Nabudúce prekročíme Izraelsko – Palestínske hranice a pôjdeme do najstaršieho a najnižšie položeného mesta na zemi – Jericha. A nakoniec sa prepravíme do Jeruzalema, kde si ustelieme na benzínovej pumpe a pozrieme Staré mesto.