AGONY

A sme tu. Na konci sveta. Spíname ruky a žiadame svetlejšiu budúcnosť pričom vnútri tušíme, že žiadna nie je. Kiežby. Kiežby to mohlo skončiť takto bezbolestne. Mám však pocit, že dnešná doba z nás bude strhávať kožu patrične pomaly, ako keby sme si tú bolesť museli zaslúžiť. Utopí nás v agónií a my budeme so slzami šťastia v očiach tlieskať ako ohromne nám tá bolesť pristane. Ľutujeme dnešnú mladú generáciu, no pritom sme to mi kto nemal dosť a prahol stále po niečom viac. Neboli sme spokojní a hľadali sme limity. Ale nepochopili sme, že chcieť viac od niečoho čo nás na konci aj tak obdarí smrťou, je polonahé pokrytectvo. Zlievali sme eufóriu pocitov do jednej veľkej priepasti až nám vyteká z okrajov. A naivne si myslíme, že keď zmeníme kvapalinu, hladina začne zázračne klesať.

Niektoré veci už proste lepšie nebudú. A keď vidím ľudí, ako sa jeden druhého neustále snažia presvedčiť o opaku, chce sa mi vyvrátiť obsah žalúdka na sny všetkých ktorí v budúcnosti vidia lepšie začiatky a ešte krajšie konce. My úbohé duše sme sa narodili príliš neskoro aby sme sa naučili niečo cítiť. Zmeškali sme prakticky všetko, čo sa nám mohlo dotýkať bytia. Na všetko čo nás mohlo zachrániť. Opäť je to len tiráda. Všetky tieto pokusy o zrozumiteľnosť sveta.

Hľadím na svet cez sklenené oči generácie ktorú ovládajú narcisy z ich vlastných radov. Neschopní vidieť niečo viac ako len pseudoumenie, sa ponárajú do sračiek, ktoré sú im servírované pod nos. Keby aspoň boli na zlatom podnose. Tento sa im však rozpadá rozožratý hrdzou pred očami a všetci ho v domnienke progresu považujú za rubín ktorý ich povedie naprieč budúcnosťou. Nie som stvorený pre tento svet a tento svet nie je stvorený pre mňa.

Začnúc hudbou. Hudba bývavala zmyslom. Neponúkala ho. Bola ním. Bola mostom ktorý horel preto aby osvietil cestu. Bola výstrelom z brokovnice na všetky tie vzostupy a pády, ktoré padali na naše bezcenné bytie. Nachádzali sme v nej samých seba a pritom sme ani netušili kto sme. Tá hudba je preč. Zmizla. Zmenila sa na bezcenný prach z ktorého žiadny fénix nepovstane. Nezažijeme Debussyho, Bacha, Elvisa, Cooka, Dylana alebo ReddingaDnes počúvame niečo čomu nerozumieme ani my sami, pričom niekedy sme si mysleli že oni rozumejú nám. Stojíme pred mnohými dvermi a nevieme, ktorú kľučku stlačiť. Netušíme, že ani za jednými sa neskrýva nič, čo by sa aspoň trocha nepodobalo prázdnote. Sú tam len ďalšie médiami vyžmýkané sračky. My ešte stále môžeme utiecť do minulosti. Mladí si však musia vyberať vždy medzi dvoma zlami a skôr či neskôr ostanú ohlodaní na kosť.

Nehovoriac o knihách. Môj smútok môže vyvážiť iba moja nechuť nad krátkozrakosťou proletariátu. Mark Twain si myslel, že svojím citátom trafí do čierneho. Keby však vedel, že jeho citát bude nonšalantným vyobrazením nastávajúcej doby, neobracal by sa v hrobe. Robil by tam premety a saltá stranou. Určite sa v začiatkoch snažil ľudí strašiť v snoch, no popravde, časom sa na to vysral. „Človek, ktorý nečíta knihy, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, ktorý nevie čítať“. Ale nečudujem sa jej. Myslím tým dnešnú generáciu. Väčšina kníh sa vás snaží presvedčiť o tom ako máte žiť, pričom samozrejme ich hlavná premisa je, že vaše životy sú na hovno. O živote pritom nevedia ani prd. Ako povedal jeden z mojich obľúbených autorov, o živote vedia iba ľudia chudobní a na dne. Bohatí a úspešní môžu len hádať. A práve toto tvorí polovicu literárneho repertoáru. Prach pusté sračky od ľudí, ktorí si myslia, že žijú životy iných. A keď sa nám do rúk dostane Kerouac, Dostojevskij alebo Wilde, tak sa tvárime nechápavo, že príbehy z listov, ktoré otáčame, vlastne chápu nás. Nehovoria o tom, ako nám naša myseľ a pozitívne zmýšľanie pomôže k novým začiatkom v neúspešnom živote. Hovorí o tom, ako chodiť dennodenne nahý a bosý po radoch klincov bez toho aby sme neskončili poprepichovaní skrz na skrz. Respektíve, že v tej bolesti sa dá nájsť štipka zaľúbenia. A verte mi, štipka úplne stačí.

Najhoršie na celej tej bubline ktorej hovoríme spoločnosť však je, že ženskosť už nie je ženskosťou. Niekde na tej ceste sme sa stratili a valia sa na nás výstrely zo všetkých strán. Ženskosť. To je to, čo mi trhá dušu na kusy. Vlastne, jej absencia. Ženy chápali svoju neohrozenosť v snoch mužov. Vedeli, že by sme ich zadky nasledovali až do pekla. Teraz tú priebojnosť a uvedomelosť nahradila komickosť. Ženy bojujú za svoje práva a pritom to najvyššie právo, to ktoré posielalo mužov do kolien, právo ukradnúť mužovi srdce svojou ženskosťou a rozdupať ho na márne kúsky, utopili, pošliapali a znehodnotili na tisíce rôznych spôsobov. Tým že dovolili aby sa z nich stali objekty. Objekty túžby, ktorých podstatou nie je muža privádzať do rozpakov, ale presvedčiť ho že je dobrou investíciou. Dobrým spoločenským produktom. Dobrým doplnkom. Bytosti, ktoré dokázali ovládať iných, si bez väčších problémov samé pripevnili obojok okolo krku a mlčky na kolenách sa potácajú svojimi životmi v domnienke, že získali to po čom túžili. Jednoduchosť a nonšalantnosť. Kým ich niekto nepotiahne za obojok. Dôstojnosť sa stala len obyčajným slovom vyvolávajúcim úsmev na tvári a spomienky na roky minulé. Ženy ponúkajú pohľady na svoje telá na sociálnych sieťach s presvedčením, že odhaľujú len to čo je nutné. Pritom odhalia omnoho viac. Nič nie je úbohejšie ako vidieť nahé telo a pritom vlastne vidieť nahú dušu. A následne sa čudujú, že podstata gentlemana vymrela. Priťahujete len to čo vyžarujete a ak vyzerať sexy je to jediné ako chcete chlapa vykoľajiť z jeho myšlienok, budete priťahovať chlapov ktorým ide iba o sex, nečakajte viac. Je to jednoduché. Akcia reakcia. Je to ako keby vás prepadli a okradli v nebezpečnej štvrti zatiaľ čo mávate neohrozene peniazmi nad hlavou. Nie je v poriadku, že vás prepadli. Ale asi nie je správne, že sa tam prechádzate s peniazmi vystavenými na obdiv a čakáte, že sa vám nič nemôže stať. Rovnako nič neospravedlňuje chlapov, že sú od princípu gentlemana vzdialení míle ďaleko. Môžete však za to vy, pretože ste im umožnili to, že to už nepotrebujú. Chlap sa správa iba tak, aby vynaložil len dostatočne potrebné úsilie. A vy im to uľahčujete.

Chýba mi to šialenstvo v očiach. Tie iskry skryté v ladnosti. Dúfam, že po tomto živote naozaj nič nie je, lebo mi absolútne stačia starosti s touto existenciou. A všetci sa tak nesmierne snažíme niečo cítiť. A idem sa ponoriť do starého dobrého Zevona, nech ma presvedčí, že mu na mne záleží aj po tak dlhom čase.