Keď som ťa ešte mal rád..

Ja viem dokonca presný dátum. Áno ono to vlastne ani nebol deň ale celé obdobie. Pravdepodobne si tam bol stále, len som ťa nevnímal. Alebo som ťa nechcel vnímať? Na tom dnes už nezáleží. Tak to bolo vtedy. Dnes sme už tím. Lebo vďaka tebe som prešiel tým všetkým.

Boli to ťažke stavy v ktorých si ma našiel. Operácia, rozchod, samota. Ty si sa však rozhodol stáť pri mne. Ako jeden jediný. Ba čo viac, ukazoval si mi cestu. Ukázal si mi pár dôležitých vecí.

Najhlavnejšou vecou bola samota. Absolútna. Žiadna rodina, žiadny kamoši, žiadna frajerka. Ukázal si mi však, že ju nemusím brať ako niečo zlé ale môžem ju brať ako požehnanie. Hlavne v dnešnom uponáhlanom falošnom svete. Spolu ste ma naučili vážiť si samého seba. A ľúbiť samého seba. A to je základ. Ako totiž vás može niekto ľúbiť keď neľúbite sami seba? Investoval som svoj čas do rozvoja samého seba, do toho aby som sa znova dal zdravotne dokopy. Lenže vy ste ma nevrátili tam kde som bol. Vy ste ma posunuli ešte omnoho ďalej. A to som bol zavretý mesiace medzi 4 stenami. Áno čo je to oproti tvojmu celému životu v mojej hlave. Ale ty si to tam dal do poriadku. Vznikol si z ničoho nič absolútne nikde, a dal mi celý svet všade navôkol. Samota nie je zlá, a dnes už to viem. A napriek tomu čo sa mi stalo, ďakujem za to. Naučil si ma že nie všetko čo sa zdá zlé alebo nepríjemné musí také aj byť. Ja som si totiž z toho najhoršieho zobral to najlepšie. Vďaka tebe. Síce na začiatku to bol krok späť. Ale na konci sme už na ten spiatočný ani nedovideli, toľko sme ich spravili vpred.

Mohol by si sa vykašlať aj teraz na všetko naokolo a byť tu len ty so mnou na našej ceste a nezaoberať sa inými vecami. Mohli by sme tak pokračovať aj teraz, čo ty na to?