S Vix and Trips na ceste Indonéziou (časť III.)

Po návšteve ostrovov Lombok a Gili sa na záver tohto dobrodružstva presunieme na menej turistami navštevovaný ostrov Flores a legendárne Komodo Islands.

Opustili sme ostrov Lombok a narad prichádza "menej objavený" Flores. Pôvodný plán ako sa sem dostať bola plavba loďou priamo z Lomboku. Bohužiaľ plavba sa nekonala. Nakoľko bolo dažďové obdobie a nedávno sa v okolí Komodo Islands potopila loď aj s turistami, indonézska vláda sa rozhodla kvôli nepriaznivým podmienkam (vlny a morské prúdy) plavby medzi týmito ostrovmi zrušiť.

Leteli sme preto leteckou dopravou do hlavného zachýtneho bodu na ostrove - Labuan Bajo. Toto mesto mimo výletov na spomínane ostrovy Komodo nič špeciálne neponúka. Jedna noc bola pre nás úplne dostačujúca. Spravili sme si príjemný športovo naladený večer, alebo v preklade ping pongový turnaj spojený s pitím piva a rumu.

Ráno sme vybavili skútre a vydali sa na cestu okolo ostrova.

Už počas prvých dvoch dní sme zistili, že prejsť ostrov za necelé dva týždne nebude reálne. Plán bol, no krachol. Cesty na juho-západe, vo vnutrozemí i popri mori su horšie ako cesty tretej triedy v Rumunsku. Plánovaných 100-150 km denne, ktoré sme chceli prejsť za cca 4 až 5 hodín (musím sa zasmiať), trvalo reálne 6 až 8. Ale nič sa nedá robiť, nie je každý deň nedeľa. Opäť to je pre nás len ďalšia nová skúsenosť v rámci ciest a plánovania.

Flores je napriek tomu skvelý, kedže za prvé 3 dni sme nestretli žiadneho turistu a pre miestnych sme boli niečo ako celebrity. Všade nás zastavovali, zdravili, kričali : "hey Mr.", "i love u", "money" a podobne. Mám(e) asi 30-40 fotiek s domácimi, no nie v našich mobilných telefónoch.

No späť k zaujímavejším zážitkom. Prvá zastávka bola úplne neplánovana - v neznámej dedinskej škole. Žiaci boli z našej návštevy veľmi milo prekvapení a zároveň akoby šťastní. Pokecali sme si s učitelmi, predstavili sa, povedali niečo o nás, dali spoločný "photoshooting" a pokračovali ďalej.

Ďalším bodom nášho programu bola návšteva tradičnej dediny Wae Rebo, ktorá je schovaná hlboko v horách a zablúdilo do nej zatiaľ iba minimum Slovákov. Dali by sa pravdepodobne spočítať na prstoch dvoch rúk. Toto miesto sa nachádza v kopcoch, v hustom lese s názvom Todo (možno to nazvať aj džungľou), približne 10 km od najbližšej civilizácie.

Nasledujúceho jeden a pol dňa sme strávili opät na skútroch. Počasie nebolo zrovna ideálne a veľa hodín nás na ceste sprevádzal dážd a hmla.

Nasledujúcou "STOPkou" bolo mesto Bajawa. Nie moc očarujúce, no pre nás dôležité. Bol to totiž najbližší záchytný bod pre návštevu ďalšej tradičnej dediny - Bena a pre výstup na sopku Inerie (2245 m.n.m.). Tento vulkán je neaktívny a svojim tvarom pripomína pyramídu. Najprv sme to omrkli a rozmýšlali, že kade asi povedie cesta nahor. Pri pohľade na sopku sme tajne dúfali, že sa bude jednať o výstup "cik-cak" a nebude to nič extra náročné. Realita bola avšak úplne iná. Samozrejme išlo o výstup rovno hore za nosom. Štart 02:50 a.m., príchod na vrchol 05:40 a.m., prevýšenie 1039 výškových metrov, dĺžka trasy 3,5 km. A pocity? Na dovracanie sa :). Tieto pocity sa čoskoro však zmenili na úplne opačné. S východom slnka prišli neopakovateľné a dychberúce výhľady na more, nadherné zelené kopce a ďalšie protiľahlé sopky. Bolo to niečo úžasné a s pivečkom v ruke ešte o niečo lepšie ako dokážem opísať.

...dedinka Bena...

...sopka Inerie + výhľady...

Po výstupe na Inerie sme sa opäť vydali na cesty a to k ďalšej sopke s názvom Kelimutu. Presuny po ostrove sú časovo, ako som spomínal, veľmi náročné a celý nadchádzajúci deň sme už štandardne museli stráviť na skútroch. Juh strednej časti ostrova mal vozovky celkom prežiteľné, no napriek tomu nám to do cieľa trvalo približne 6-7 hodín. Pláže na juhu nie sú zrovna tie vysnené resp. zrovna ideálnu kúpačku nečakajte. Kamenisté pobrežie a iba sem tam nejaká tá pláž s čiernym pieskom a to tiež nie úplne čistá.

Tesne po zotmení prichádzame do dedinky Jl. Moni, z ktorej sme nasledujúce ráno vyštartovali na Kelimutu. A prečo vyštartovali? Kelimutu je už bohužiaľ dosť turisticky navštevované miesto a nová asfaltová cesta je dotiahnutá iba zopár sto metrov od kráteru (kráterov). Použil som množné číslo, nakoľko na vrchole sa nachádzaju 3 krátery. V každom z nich je iná farba vody, čo spôsobujú odlišné minerály, obsiahnuté v skalách, v ktorých jazerá ležia. Domáci majú pre každé jazierko vlastné pomenovanie. V preklade znejú ako Jazero starých ľudí, Jazero mladých chlapcov a panien a Začarované jazero.

Kedže návšteva sopky Kelimutu zabrala iba 3-4 hodinky nášho drahocenného času, stihli sme sa presunúť na severnú stranu ostrova do mesta Maumere. Toto nestojí ani za zmienku, jednoducho nám poslúžilo iba na prenocovanie a doplnenie peňaženiek.

...6 miliónov rupií...

Pri meste Maumere sa naša cesta mení smer západ. Na východný cíp ostrova síce zostáva už iba necelých 150km, no bohužiaľ čas je proti nám. Vraciame sa teda smer Labuan Bajo po severnom pobreží. Kvôli "island hopingu" po sedemnástich maličkých ostrovoch s výstižným názvom National Park 17 Islands zastavujeme na 3 noci v dedinke Riung. Počasie nám posledné dni moc nepraje, takže ani cesta sem a ani samotný výlet na ostrovy neboli úplne dokonalé. Mraky a dážď striedal silný nárazový vietor, ktorý rozbúril more a zároveň aj rozvíril piesok v ňom. Zo šnorchlovania teda samozrejme nič nebolo. I tak som na konci dňa musel zhodnotiť, že ostrovy boli zaujímavé, pláže prázdne a príjemné a celkovo som mal z tohto tripu pozitívny feeling.

...asfaltky tu nájdete iba výnimočne...

...National Park 17 Islands...

3 noci v dedinke Riung boli asi maximum času, ktorý sme strávili na jednom mieste. Do hlávneho letoviska ostrova Flores - Labuan Bajo nám zostáva necelých 300 kilometrov. Kedže túto vzdialenosť nie je reálne prejsť za jeden deň, rozdelíme si ju na dve časti a najbližším miestom na prespanie sa stáva mesto Ruteng, ktoré je známe svojimi ryžovými poliami. Cestou do Rutengu klasicky bojujeme s dažďom a rozbahnenými cestami. Skútre su často neovládateľné, brodíme sa blatom, prípadne doňho padáme.

Uprostred ničoho sa zrazu vedľa cesty akoby zjaví nezvyčajne pekne upravená farma. Z nej vyšiel chlap a pýta sa nás po anglicky, či chceme vodu. Samozrejme naša odpoveď bola pivo :). Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou, pozval nás k nemu na návštevu a naozaj vytiahol z chladničky orosené a zároveň pre nás zaslúžené pivko. Išlo o cestovateľa francúzskej národnosti, ktorý je už 25 rokov na cestách a z toho posledných 8 v Indonézii. Tu kúpil kus džungle v strede ničoho, túto pôdu zveladil a vybudoval na nej príjemnú sebestačnú eco farmu. Samozrejme, že sa tu aj oženil a založil rodinu.

Poslednou zaujímavosťou dňa bola príhoda z poobedných hodín, kedy nás už hlad dotlačil hladať najbližší warung (tradičná malá domáca reštaurácia - vývarovňa). Po neúspešnom hladaní jedla a prejdení niekoľkých dedín som zastavil pri náhodnom dome, kde som miestnemu mladíkovi položil otázku, kde sa dá najesť. V prvom rade ma milo prekvapila jeho znalosť angličtiny a v tom druhom jeho pohostinnosť. Chvíľku som čakal na zvyšok posádky a potom sme sa spoločne usadili za obrovský stôl na pozemku hostiteľa. Po dvore vysedávala celá rodina, kade-tade behali deti a cítili sme sa ako na nejakej oslave. Áno, bola to kvázi oslava, no naneštastie niečo ako u nás kar po pohrebe. Zistili sme, že ide o druh oslavy úmrtia ich otca 40 dní po smrti. Napriek tomu nálada bola medzi ľudmi prekvapivo dobrá, boli usmiati, pohostinní a samozrejme nás bombardovali miliónom otázok.

Po chutnom a výdatnom obede nás čakali ešte 2 hodiny jazdy v hustom daždi. Do Rutengu sme prišli ako inak do nitky premočení s chuťou sa dobre opiť. Zohnali sme si preto domácu pálenku s názvom Arak a zvyšok už asi rozoberať nemusím. Ešte pre zaujímavosť spomeniem, že na otravu podomácky vyrobeným Arakom zomrie denne v Indonézii 13 až 15 luďí.

Naša indonézska "púť" sa blíži ku koncu. Na ďalší deň dokončujeme poslednú časť cesty a vraciame skútre v "Labuane". Po absolvovaní okružnej jazdy Floresom (po mesto Maumere),ktorá bola dlhá 1360 km, nás čakala 2 dňová plavba po ostrovoch Komodo, Rinja, Padar a plus zopár menších, ktorých mená si ale žiaľ nepamätám. Plávali sme s obrovskými 3 metrovými čiernymi mantami, obdivovali nebezpečné komodské varany, šnorchlovali s tisíckami pestrofarebných rýb, kde atmosféru dopĺňali samozrejme ešte aj úžasné korály všade okolo nás. Padar bol ideálne miesto pre ľahkú turistiku a úsmev prinášajúce výhľady. Pink beach som možno nespomenul, ale veď posúďte sami z fotiek..

Po návrate z plavby sme si ešte spravili krátky výlet na vodopády Cunca Wulang, kde nás trošku "zapálili", čo sa týka vstupného a vecí, ktoré mali byť "inklud", no i tak to stálo za to, nakoľko sme si konečne mohli prvýkrát zaskákať do vody z väčšej výšky. Nebol by to štandardný deň bez dažďa tzn. jeho príchod už sme viacmenej očakávali. Zhodou okolností, sme akurát prechádzali okolo školy, ktorú sme navštívili 2 týždne dozadu. Tá nám opäť na chvíľu poslúžila ako strecha nad hlavou a ako sa hovorí : "Na mieste, kde sa to celé začalo aj skončilo". :)

PS: URČITE SI POZRI VIDEO NA ZÁVER !!! ... stojí za to :) ...

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Odeslat správu
Moje meno je Viktor. Som DJ, produkčný festivalov, lodný kapitán a v neposlednom rade vášnivý cestovateľ. Aktuálny počet precestovaných krajín: 35 Najbližšie: Indonézia, Kolumbia, Škótsko, Pakistán, Tonga

Chceš vědět, když Vix&trips přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.