Corpus Delicti

Človek má strach dívať sa do zrkadla, najmä ak predpokladá že jeho obraz vyvráti posledné stopy nádeje. Dorian Gray by o tom vedel povedať svoje. 

A preto som pri pohľade do jej očí čakal vendetu mojej vlastnej bizarnosti. Ako keď veríte, že nie ste blázon, no nechcete aby o vašom bláznovstve niekto pochyboval.

Svet. Buď pripravený. Tas meče a siahni po štíte. Chystám sa blúdiť tvojimi ulicami a vysmievať sa všetkým tvojím tajomstvám. Siahol som na vešiak pre moje anti-sociálne brnenie v podobe kabátu a vykročil som do prúdu nezmyselnosti, ktorý som v ten večer predpokladal. Bol som sám sebe viac ako prijateľnou spoločnosťou, no napriek tomu som tak nesmierne hazardoval so svojou spokojnosťou, že som sa rozhodol ju vystaviť netaktnej skúške. Žiaľ, výsmech plodí výsmech a môj plán handrkovať na hranici znechutenia sa mal čo chvíľu rozplynúť. Pretože pripravenosť je plánom zodpovedných a ja som nepredpokladal nič, čo by ma nútilo hľadať slová.

Opustil som priestor štyroch stien a vybral som sa okúsiť chute mesta rozvoniavajúceho dúškami alkoholom prizvanej sebapríťažlivosti, entuziazmu a závanu sexuálnej otupenosti. Prostý vír promiskuity vyskakujúcej z bočných uličiek. Tá nekonečná zúfalosť ľudí po telách iných bytostí sa dala krájať. Možno som si nezvolil správny čas, správne miesto, správnu dobu, správny život, správny svet.

Vzduch bol presiaknutý príbehmi a ja som naozaj nemal chuť v nich listovať, tak som zabočil do najbližšieho baru. Schovať sa pred bohmi. Zvolil som stoličku blízko barového pultu a objednal si nápoj, ktorý ma mal uvolniť z pút svojej prítomnosti. Zamieril som chuťami na hornú časť britského kráľovstva a mienil som tam stráviť zvyšok svojho času. Vo vzduchu sa rozpestrela hudba a ja som vyťukával na poklade z Írska melódiu, ktorá sa tam rozprestierala. Samozrejme, že by som radšej privítal ticho, ale keď sa chystáte sledovať súboj dvoch prascí v bahne, musíte rátať s tým že nejaká tá kvapka dopadne aj na vás. Mal som teda skvostný nápoj a decentnú hudbu. Držal som vrabce v oboch rukách a holuby mi mohli byť ukradnutí.

Život je o slede miestností, a o tom, s kým sa v danej miestnosti práve nachádzate. V rohu tej mojej, tej, ktorá bola stredobodom mojej vtedajšej existencie, postávala osoba, ktorej prítomnosť mi zahmlieval môj spoločník v pohári. Keď som sa na ňu zadíval, začala sa ku mne približovať. Kľučkovala pomedzi moje pohľady až kým sa nedostala k miestu vedľa mňa. Elegantne, s mierne ladným švihom sa napriahla a bez slova mi nechala ochutnať svoju dlaň na mojej tvári. Následne sa naklonila, a povedala: „nesmieš sa vkrádať do ľudských životov. Nie takým spôsobom, že to vyzerá že za to nemôžeš. Potrebovala som ťa skôr. Vtedy keď som hľadala dôkaz, že nie som stratená aj keď som chcela byť“. Pozrel som do jej súkromného pekla a povedal: - „všetci sme posadnutí hľadaním a to nás zožiera. Kiežby nám bolo objasnené čo býva horšie. Hľadať, alebo čakať ? ... Prečo ja ?“

„Pretože som videla v tvojich očiach dosť bolesti na to aby bola pravdivá. Dosť bolesti na to, aby som verila že sa s ňou dokážeš podeliť. Ale čo ak klameš, čo ak si napriek tomu jeden z tých ktorí sa rozhodli zmieriť so svojím pôvodom v spokojnosti“.

Povedal som len - „Klamstvo je smutná náhrada za pravdu ...“ „Ale lepšiu ešte nikto nevymyslel“ dodala.

Usmiala sa a odkráčala preč. Vedel som, že viac mi tento večer ponúknuť nemôže.