Kedysi reštaurácia pod Tatrami, dnes opustená ruina.

Krásny jesenný deň ma z postele vytiahol rovno na sedadlo bicykla. Výhľady na naše majestátne Vysoké Tatry vyrážali dych, rovnako ako niektoré stúpania v okolí Štrby. Z tejto malebnej podtatranskej obce som vyrazil smerom do Tatranskej Štrby, kde som plánoval využiť služby ozubnicovej železnice, pretože predstava výšľapu na Štrbské Pleso mi naháňala hrôzu. Minul som pílu, kde vládol čulý pracovný ruch a na chvíľu som sa pristavil pri krásnom jazierku, ktorého brehy okupovalo viacero partií rybárov. Pri kochaní sa slnkom zaliatymi tatranskými končiarmi mi zrak padol na súbor ošumtelých budov, ktorých siluety presvitali poza porast v blízkosti jazierka. Opustená reštaurácia. Je to ona. Poznal som ju z videa slovenského urbexového priekopníka na youtube, ale ešte som tam nebol. Hlavou mi prebehli časové prepočty i zohľadnenie rizík a bolo rozhodnuté. Idem sa tam pozrieť. Prinajhoršom ma niekto vykričí a vyhodí. Telom mi prebehli príjemné zimomriavky, kútiky úst sa nadvihli do úsmevu a o pár desiatok sekúnd už neznámy cyklista nehlučne napredoval po vegetáciou obrastenej asfaltke smerom k opusteným budovám. Ide sa na urbex prieskum!

Pri vstupe do areálu stála drevená chatka. Rozhodol som sa, že postupne prejdem vedľajšie objekty a nakoniec navštívim hlavnú budovu. Všade vládol absolútny pokoj prerušovaný iba spevom vtákov a šumením potoka.

Chatka je podobného typu, aký sme asi všetci zažili v letných táboroch, alebo školách v prírode. Vyzerá pomerne zachovalo, dokonca má aj satelit a anténu. Dvere sú zadebnené doskami a šiby poväčšine vybité.

Interiér je zdemolovaný a na zemi sa váľajú kopy papierov. Ale nie je to až také hrozné ako som čakal. Strecha bude pravdepodobne v poriadku, pretože na prvý pohľad nič nehnije ani nie je zatečené. Nechcelo sa mi preliezať dnu cez okno, takže som si túto dedukciu pri obhliadke podkrovia nepotvrdil.

Prechádzam k objektu záchodov s nápisom WC. Možno bolo v areáli chatiek viac a možno sa tu aj stanovalo, keď sa tu nachádza samostatná budova so sociálnymi zariadeniami. Teda to čo z nej ostalo.

Keďže na stoličke pred dverami nesedí pani a nevyberá poplatok za použitie verejných záchodov (možno si len niekde odbehla, napríklad na menu do susednej reštaurácie :-D ), usudzujem, že už nie sú v prevádzke a vstupujem dnu.

V prevádzke už veru nie sú. Steny sú náhodne povybúravané, tehly a stavebná suť sa váľajú po zemi. Náhodne preto, lebo som nezistil postup podľa akého ich búrali. Železné veci ako zárubne, tyče z naddverných prekladov, či bojler ostali na svojich miestach, čiže zberači tu asi neúradovali. Niekde je zbúraná priečka, niekde je vybúraný otvor pod stropom, niekde nad zárubňou. Pravdepodobne tu boli zabudované sklobetónové tvárnice a práve tie boli terčom nájazdu. Ale to je len dohad.

Elektroinštalácia je tiež poväčšine nedotknutá. Káble sú asi hliníkové. Niektoré záchodové misy sú na svojom mieste, niektoré chýbajú. V tejto, na ktorej sa niekto tehlami vybúril, je zoschnuté lístie. Aj keď som pri prvom pohľade trošku stuhol. Neskôr v hlavnom objekte ma už také šťastie nepostretlo. :-)

Zvečnil som ešte pisoáre. Hlavne preto, že nie sú rozbité a vychádzam von. Nie je tu už veľmi čo pozerať.

Pokračujem cez drevený most ponad potok do ďalšieho objektu, ktorý nemá strechu.

Pred mostom ma v tráve víta vytrhnutá vaňa. Na splavovanie Hornádu ako stvorená. :-)

Po vstupe do objektu bez strechy zisťujem, že až tak úplne bez strechy nie je, pretože má železobetónový strop nad prízemím. Skorodovaná výstuž presvitá a myslím si, že tento objekt má svoje dni do pár rokov zrátané.

Budova sa skladá z dvoch miestností a v minulosti asi slúžila na skladovanie zeleniny, zemiakov, bohvie. Nemá okná, iba dva otvory v strope a pripomína kryt. Lenže sa nachádza nad zemou, tak krytom nie je a vychádzam von k ďalšej stavbe.

Tou je podlhovastý domček s vykachličkovanými miestnosťami. Skladovalo a spracovávalo sa tu mäso a potraviny živočíšneho pôvodu.

Vo dverách stála veľká stará chladnička. Podišiel som bližšie, s napätím som uchopil rukoväť, tri krát som sa nadýchol a trhol dvermi. Moje najhoršie obavy sa naplnili. V chladničke sa nachádzala ... mŕtvola to nebola, nebolo v nej nič. :-D

V budove, v tejto aj hlavnej, sa podobných chladničiek nachádzalo viac, rovnako ako aj chladiaci box. Nie je najpríjemnejší pocit ich otvárať, ale podvedomie vás núti to spraviť. Keď to tam vyzerá ako z hororu, či chcete, či nie, niekde v hlbinách mozgu sa vám vygenerujú aj hororové scenáre. Našťastie všetky chladničky boli prázdne a nič čo by mi zastavilo chodenie som chvalabohu nenašiel.

Konečne prišiel na rad aj hlavný objekt. Pri chatke som okno nevyužil, ale teraz cez neho skáčem dnu, aj keď sú poblíž otvorené dvere. Nie som predsa bábovka. Ocitol som sa rovno vo veľkej miestnosti, ktorá za čias fungovania Salaša slúžila ako jedáleň. Asi. Nikdy som toto zariadenie nenavštívil, aj keď nebývam ďaleko. Porozhadzovaný nábytok a matrace ma budú sprevádzať celým objektom.

Jedáleň je rozľahlá a keď si odmyslím dosky na oknách, tak je to aj najsvetlejšia miestnosť Salaša. V pohode by sa tu najedla plná karosa ľudí. Z jedálne sa dá dostať na WC, kde nakuknem (tiež to tam vyzerá ako z hororu), skúsim spláchnuť (nesplachuje),

a z jedálne prechádzam do barovej časti. Tu sa nachádzajú boxy na sedenie a krb.

V tejto miestnosti som sa trošku zamyslel. Takýto interiér musel byť už aj v čase fungovania objektu pred zhruba desiatimi rokmi na hranici životnosti a ako sa hovorí, po zenite. Keby to dodnes fungovalo v nezmenenej podobe, neviem či by som sem pozval blízkych na večeru či obed. Že by sme si v prítmí miestnosti sadli do boxu a pochutnávali si na kuracom vývare a vyprážanom syre, polotovarových hranolkách a oblohe. Skrátka na jedle, ktoré by cez stenu v kuchyni pripravoval znechutený kuchár, ktorému už druhý mesiac nevyplatili ani tú minimálnu mzdu. Pretože majiteľ by nevedel pochopiť, že ľudia sem nechodia nie len kvôli kvalite jedla, ale hlavne kvôli zanedbanému pološpinavému obstarožnému interiéru, ktorý bol zrodený v časoch porevolučnej mečiarovskej privatizácie. Nehovorím, že to tak bolo v tomto konkrétnom prípade, neviem.

Samozrejme, veľa takýchto reštaurácií a penziónov doplatilo na výstavbu diaľnic a osirenie okresných ciest, ale myslím si, že vo veľa prípadoch si za to môžu aj sami, lebo sa nevedeli prispôsobiť vývoju a dobe. A na dennom menu a náhodných návštevách miestnych partií za účelom lacno sa opiť sa vyžiť nedá. Bez myšlienky, konceptu a rozvoja to skrátka nejde.

Naivne žili v roku 1995, ale pritom už bol rok 2012 a štandardy, či preferencie väčšiny ľudí boli za dvadsať rokov niekde úplne inde.

Dosť bolo nedeľnej chvíľky poézie a jalových úvah. Z boxovej miestnosti vedú schody na poschodie.

Dostávam sa na 1. poschodie, kde sa nachádzajú izby spojené centrálnou chodbou. Nábytok sa tu stále nachádza, postele sú poväčšine na svojich pôvodných miestach, matrace sú porozhadzované po chodbe a vidieť, že občasní návštevníci tu za pár rokov čo-to poúradovali. Ale napriek tomu som čakal oveľa horší stav. Dá sa povedať, že je to tu zachovalé.

Na zemi ma zaujal reklamný plagát Zlatý Bažant nealko. Ach ako ten čas rýchlo letí..

Rovnako za zmienku stojí niekoľko grafitov:

Na konci chodby je umiestnené sociálne zázemie. Vstupujem do dverí s názvom "Pánske umyvárký, Pánske sprchy".

A je to tu zas. Záves je zatiahnutý a jemne sa vlní v rytme vánku vnikajúceho cez priotvorené okno. Pri chladničkách ma to obišlo, ale tu sa už tomu nevyhnem. Chytím kraj závesu, nie je na čo čakať, musím sa k prípadnému nálezu postaviť čelom, už keď som sa do tejto budovy rozhodol vstúpiť. Šklbnem, je to tam! Opať nič. Našťastie. A keď nič, tak doslova. Ani batéria. Je ukradnutá. :-)

Nakuknem do miestnosti so železnými skrinkami. Tu sa pravdepodobne prezliekali zamestnanci. Myslím, že väčšina dochádzala a boli ubytovaní na niektorých izbách.

Prichádzam na záchody. Tento nález by som oželel. Ak si slabšieho žalúdočného rozpoloženia, nasledujúci obrázok rýchlo preroluj a nevracaj sa k nemu. Pri tejto snímke som dvakrát rozmýšľal. Či ju spraviť a potom či ju sem dať. Prešla cez dvojité sito, nech je to autentické. Zamestnanci sú hovädá. :-)

Prvé poschodie je preskúmané, pokračujem ďalším úzkym dreveným schodiskom do podkrovia.

Tu sa nachádzajú štyri veľké podkrovné izby pre mnoho ľudí a jeden kumbálok (ten som nefotil). Všetky štyri zde:

V jednej z nich mi Peter Jurčovič oznamuje, že leto 2012 bude extrémne horúce. Možno aj bolo, nepamätám si.

Opúšťam podkrovie a schádzam dole po schodoch na prízemie. Chcem ešte rýchlo prebehnúť kuchyňu a pomaly sa pobrať, lebo zubačka na mňa nebude čakať.

Kuchyňa s obslužnými miestnosťami. A zase chladničky... :-D

Poslednou miestnosťou, ktorú v Salaši Starý mlyn navštívim je bar/výčap. Neviem ako to tu v minulosti bolo dispozične rozvrhnuté, ale v tejto veľkej miestnosti so zrkadlovým barom sa s určitosťou čapovalo pivo. Mali iba desiatku. Šariš stál v roku 2007 0,85 € a Starobrno 0,66 €. Štamgasti si z domu zobrali 5 € a odchádzali nacápaní. :-)

Miestnosť si zapamätajte a na konci článku (bude to už čoskoro) si ju môžete porovnať s dobovou fotografiou.

Na okne boli naaranžované staré pohľadnice, tak som to využil, aby som nič nemusel chytať. Stále ma mátal ten záchod, chladničky a sprchovací kút. :-)

O minulosti Salaša Starý mlyn som toho veľa nenašiel. Prevádzku ukončil niekedy medzi rokmi 2007 - 2012, hotel mal kapacitu 130 miest v 2-, 3- a 4-lôžkových izbách. Aj keď v podkrovných izbách predpokladám vyššiu kapacitu ako štyria ľudia. Organizovali aj školy v prírode a reštaurácia (rozdelená na fajčiarsku a nefajčiarsku časť) bola vychýrená (údajne) cesnakovou a kapustovou polievkou, troma druhmi halušiek, jaternicami a klobásami.

Zubačku som nakoniec stihol a pri odchode z opusteného areálu som si všimol zopár ďalších objektov vhodných na preskúmanie. Ale to už niekedy nabudúce, ak vôbec.

Kto sa dočítal až sem, tak mu veľmi pekne ďakujem za trpezlivosť. Mne už ku koncu článku dochádzala, lebo vonku je krásne a ja som s ním zabil celé doobedie.

A nakoniec sľúbená fotografia baru/výčapu z roku 2007. Takto to v Salaši Starý mlyn vyzeralo:

Ahojte! :-)

Mats Loch