Krásy Gaderskej doliny - Hrad Blatnica

Čo hradom zveme, aj inak zvané, vyzeralo by rovnako?

Hrady. Podľa mnohých krásne a romantické miesta. Často krát opradené rôznymi príbehmi a legendami. Vďaka nim si v súčasnosti zachovávame ako-taký kontakt s našou minulosťou, našou históriou. V prvom rade si ale treba uvedomiť to, že šlo najmä o taktické bojové opevnenia a nie sídla uspôsobené na pohodlný, rozprávkový život. Tak prečo ich teda nechávame upadnúť do zabudnutia? Možno by aj financie boli, ale mať predstavu a materiály a zrekonštruovať hrady do ich pôvodnej podoby je nereálny počin. Ako nám je všeobecne známe, a teda je prirodzene logické, že vtedy neexistovali dnešné vymoženosti ako fotografie, minulosť a jej skutočné podoby pre nás dodnes ostávajú veľkou záhadou. Hoci sa zachovali dobové maľby, predmety, spisy. A špekulácie. Predstavy vtedajších ľudí o tom, aký ktorý panovník ako vyzeral. Alebo mesto / miesto. Nehovoriac o hradoch. Ľudia nemali také schopnosti a zručnosti, aby sa im podarilo veci zachytiť v dokonalej podobe (ak nevezmeme do úvahy antických umelcov). A nemôžeme ani vylúčiť, že nimi zobrazované predmety, osobnosti a stavby z mnohých dôvodov prikrášľovali. Tak ako históriu. Ktorú píšu víťazi a tí, čo prežili.

Ako každá minca má dve strany, tak aj skoro každý hrad, má svoju odvrátenú, temnú stránku -nie nadarmo sa tomu hovorí temný stredovek. Pre ľudí 21. storočia je však jeho napodobňovanie akousi hrou, vášňou a koníčkom. Len ťažko si dokážeme predstaviť hrôzy vtedajšieho spôsobu života. Smrť, choroby, neúprosnosť vladárov. Napriek tomu, že sa nám toho nemálo zachovalo, nikdy sa takými predstavami nepriblížime k realite ani okrajovo. Takisto aj história hradu Blatnica sa spája s veľkou krutosťou a z toho dôvodu sa radí medzi najstrašidelnejšie hrady a zámky na Slovensku, a to vďaka jednému z rodu Révaiovcov, ktorý bol jeho vtedajším majiteľom okolo roku 1540. Bol to tyran, ktorý podľa všetkého otrávil svoju prvú manželku a tú druhú dal zaživa zamurovať do hradného múru. Podľa legiend má byť v priestoroch hradu dodnes počuť detský nárek a občas je možné zazrieť dve ženy. Rovnako krutú smrť tu našiel aj mních zvaný Odil, ktorý sa zaľúbil do dcéry pána hradu. Uniesol ju a zabil svojho soka v láske. Jej sa však napokon podarilo utiecť a Odila zajali. Za porušenie mníšskej prísahy boli jeho ústa uzamknuté do železnej zámky a do čeľuste mu vložili kladku. A taktiež aj on bol zamurovaný do hradného múru. Často sa udáva, že mních Odil patril k templárom.

Prvá zmienka o hrade pochádza zhruba z 13. storočia, kedy bol jeho majiteľom Peter z Brezovice. Potom sa stal kráľovským majetkom. Primárne slúžil na stráženie a ochranu starej stredovekej obchodnej cesty s názvom Magna via, vedúcej cez Nitru až do zahraničia. Z veže s točitým schodišťom sledovali ľudí, ktorí prechádzali okolo a vyberali mýto. Hodnosť hradu nebola postavená nejako vysoko - jeho majitelia ho skôr spravovali a využívali, než udržiavali. Bol ako nehodná žena bez cti, kedy putoval z ruky do ruky až napokon od roku 1790 prestal byť obývaným miestom a odvtedy začal pomaly pustnúť. A pustne až dodnes...

Svetielkom nádeje sa v priebehu posledných rokov stalo občianske združenie Diadém, ktoré od roku 2008 v spolupráci s úradom PSVaR v Martine vykonáva rôzne záchranné práce na obnovu a aspoň čiastočné zakonzervovanie hradu. Počas návštevy sme sa od jednej nemenovanej pani z Diadému dozvedeli, že fondy na opravu budú poskytnuté už len na dva roky. Úprimne. Nezostalo takmer nič.

Blatnický hrad rovnakého mena ako dedina ležiaca necelé dva kilometre od neho sa vypína na nízkom vápencovom chrbte Plešovice (658m n. m.), oddeľujúcom Gaderskú dolinu od Turčianskej kotliny. Predpokladám, že k nemu vedie viacero ciest. Výber zostáva len a len na vás. Chcete si urobiť menšiu turistiku Gaderskou dolinou od Blatnice v rozpätí dvoch kilometrov, ktorú zakončíte návštevou hradu? Alebo poliezť okolité hory - Tlstá, Ostrá a podobne?

My sme zvolili hádam najlenivejšiu cestu pre najlenivejších ľudí. Naša trasa odštartovala v meste - bývalej dedinke - Turany (okres Martin), postupne cez Sučany, Turčianska Štiavnička, Sklabinský podzámok, Sklabiňa, Záborie, Belá - Dulice, Necpaly až po Folkušová. A tam sme zastali pod lúkou. Výstup na hrad spočíval v prekonaní menšieho kopčeka, čo mohlo trvať asi tak do desať minút. Nevedeli sme, čo od toho očakávať, nakoľko sme si informácie o stave hradu vopred nezisťovali. Keď som z diaľky pomedzi stromy zazrela lešenie, zaručala som ako ranený jeleň. Dole kopcom kráčali dve malé dievčatká vo veku tak osem rokov. Tá menšia z nich mi povedala :

Nebojte sa, už ste tam. Zvládnete to!

Ohromne ma tým pobavila.

Zastavili sme pred hradom. Teda tým, čo z neho zostalo. Už tam pobehovalo niekoľko ľudí z Diadému. Lákali nás na guláš a pivko, núkali nám suveníry a tričká s potlačou hradu. Vstup do samotného hradu bol zadarmo. Od jednej rozhorčenej návštevníčky sme sa dozvedeli, že šla pešo z Blatnice, kde mali platené parkovisko. Ďakovali sme Bohu, za našu nekonečnú lenivosť. Iste, chápeme, že sa snažia hrad z niečoho sponzorovať. Hrad je však v tomto prípade prisilné slovo. Pár múrov, jedna veža, všade lešenie a kopy kameňov, z ktorých sa dobrovoľníci pravdepodobne snažia vyskladať nanovo čosi, čo tam možno predtým ani nikdy nebolo. Pohľad, ktorý zabolel. Výkrik nemých múrov, ktoré "opravili" štrkom a sadrou. Smutná minulosť a ešte smutnejšia prítomnosť. To je všetko, čo sa dá napísať k tomuto miestu.

A ak vám je váš život milý, nech sú vaše pohnútky a zvedavosť akokoľvek silné, prosím, nevkročte na opačnú stranu hradu, smerom nahor, kde majú majú drevenú chatku. Hrdí Slováci si totiž za zvyškami kedysi hrdého hradu urobili prírodnú toaletu. Toľko k tomu, na akej úrovni si vážime našu kultúru a históriu.

A ako bonus, aby som článok nezakončila prílišnou negativitou, okrem hradu je ďalšou zaujímavosťou Blatnice najmä to, že sa v nej natáčal prvý hraný slovenský film Jánošík od bratov Siakeľovcov z roku 1921. Bratia Siakeľovci toho času žili v zahraničí, z čoho vyplýva, že boli emigranti. (Nielen) pre malý finančný rozpočet sa teda rozhodli opätovne zavítať na Slovensko, kde si pre výber exteriérov a reálií zvolili svoju rodnú dedinu - Blatnicu. Podoba filmu, akú môžeme zhliadnuť dnes, je rekonštrukciou verzie určenej pre americký trh. Slovenská verzia filmu sa nám bohužiaľ nedochovala.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Odeslat správu
Som mladá študentka zo stredného Slovenska, ktorú baví cestovanie a snaží sa mať za málo peňazí veľa muziky. Najviac ma baví písanie a neprofesionálne fotografovanie, na úrovni nekvalitnej mobilnej fotografie :) . Tak prečo nespojiť príjemné s užitočným? Venovať sa svojim záľubám a popritom poskytnúť informácie a fotky o zaujímavých miestach, ktoré sa niekto vďaka tomu rozhodne navštíviť.

Chceš vědět, když Bobo&Boba přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.