Návšteva Ľupčianskeho hradu

Ola. Po dlhšej odmlke som sa opäť rozhodla vrátiť k blogu. Poslednú dobu toho bolo hodne, pracovné a iné povinnosti, no na druhej strane príjemné výlety a vyčerpávajúce aktivity, a mnoho ďalších iných podnetov a zaujímavostí, ktoré stoja za zmienku aj v podobe článku. Leto pomaly končí a spolu s ním aj niektoré sezónne atrakcie. Počas posledných troch mesiacov som sa nechala strhnúť stredovekom. Účasť na rôznych stredovekých akciách a návštevy hradov. Z toho dôvodu sa preto budú možné nové príspevky väčšinou dotýkať tejto tematiky.

Úroveň úpadku hradov a kultúrnych pamiatok na Slovensku je viac než alarmujúca. Historici uvádzajú, že počas vrcholného a neskorého stredoveku ich na Slovensku začlenenom do Uhorska postavili vyše 180. V súčasnosti sa zachovalo len 17. Dosť malé číslo, čo poviete? Zlé časy pre hrady nastali najmä v 17. storočí poznačenom stavovskými povstaniami a vojnou s Turkami. Väčšinu z nich zničili do takej miery, že sa z nich stali len neobývateľné ruiny. Ich zánik do značnej miery urýchlilo aj sťahovanie šľachty z nehostinných a chátrajúcich hradov do pohodlnejších kaštieľov a kúrií, stavaných podľa vzoru Turzovho sídla v Bytči.

Hrad v Slovenskej Ľupči našťastie medzi ruiny nepatrí. História a vznik hradu sa viažu k 13. storočiu nášho letopočtu. Hrad počas ostatných storočí prešiel rôznymi zmenami funkcií a prestavbami, vďaka čomu jeho dnešný dizajn pôsobí nesúrodo. Jeho význam ako centrum správy oblasti začal zanikať v 19. storočí. Panstvo sa presťahovalo do novovybudovaných kaštieľov (ako som už spomínala v predošlom odstavci) a po veľkom požiari v druhej polovici 19. storočia sa pristúpilo k jeho prestavbe už len pre štátne účely - hrad slúžil ako sirotinec, škola a Výchovný ústav pre mladistvých až do 20. storočia. Na hrade v súčasnosti prebiehajú rekonštrukčné práce, preto je sprístupnených len zopár miestností a vonkajšie hospodárske budovy.

Slovenská Ľupča leží na strednom Slovensku, približne desať-jedenásť kilometrov od Banskej Bystrice smerom na Brezno, čo je autom zhruba pätnásť minút cesty. K hradu je vynikajúca prístupnosť, je možné vyjsť autom až priamo k nemu, takže ak nie ste práve športový typ, budete ušetrený menšieho výšľapu do kopca. Parkovisko je neplatené, čo je obrovské plus. Okrem iného sa na parkovisku nachádza aj malá búdka, kde vyberajú vstupné - pre dospelého sú to dve eurá a stánok s občerstvením. S veľkým výberom však nerátajte. Prehliadky začínajú každú polhodinu, sú možné len so sprievodcom a minimálny počet účastníkov sú dve osoby. Za bránami hradu je zakázané fotiť, to znamená, že si tam dokonca nesmiete odfotiť ani len výhľad. Fotografovanie je možné po zakúpení povolenia v cene troch eur, kedy vám poskytnú malú oranžovú nálepku, ktorú si musíte prilepiť na viditeľné miesto fotoaparátu, v našom prípade mobilu. Prezradím však, že k nám boli takí milí a po zakúpení tejto výhody nám na jedno povolenie dovolili fotiť obidvom.

Taktiež sa tu konajú svadobné obrady a fotenia. Zaujímavosťou je aj vzácna hradná kaplnka, kde sa v žiadnom prípade nesmiete dotýkať stien. Bežne to fungovalo tak, že páni sedávali hore na balkóne a poddaní zase dole - no v tomto prípade to bolo práve naopak. Obrady sa v nej nekonajú, ale zato sa v nej nachádza desivý obraz Ježiša Krista. Desivý preto, že keď k nemu pristúpite, jeho oči sú zatvorené, keď odstúpite, tak otvorené. Ale dosť záleží od uhla pohľadu.

Z hradu nás po nečakane krátkej prehliadke vyviedli pivnicami, v ktorých je umiestnená aj studňa s dreveným ručným mechanizmom. Na záver prehliadky sme sa premiestnili do hospodárskej budovy, kde bola expozícia maliarov a nejaké tie archeologické predmety, nájdené počas vykopávok. Trošku sme boli sklamaní, nakoľko hrad vyzerá byť obrovský, bolo nám dovolené nahliadnuť len do jeho necelej štvrtiny.