Keď ťa hodia do vody, aby si sa naučil plávať

Lezenie. Zábava alebo nebezpečenstvo? Pre niekoho úžasný adrenalínový zážitok, pre iného nočná mora. Moja skúsenosť s lezením je rozporuplná. Môj otec je okrem klasického civilného povolania aj horolezecký inštruktor. Lezeniu som sa vyhýbala dlhšiu dobu ako čert krížu. A presne deň po dvadsiatych druhých narodeninách som si povedala : ,,A prečo nie?" Po istých veciach v mojom živote a po prekonaní zdravotných problémov som si povedala, že prečo márniť život. Prečo sa stále báť. Prečo neskúšať nové veci. Čo najhoršie sa môže stať, okrem toho, že to nevyjde? Umrieť môžeme každú sekundu. A sedieť doma a báť sa, to nie je predsa žitie. Ale zase strmhlav sa vrhať do potencionálnych nebezpečenstiev tiež nie je protip 10 z 10. Celé toto lezenie by som tak trochu porovnala k ľudskému životu. Štveráte sa nahor k určitému cieľu. V tomto prípade vás niekto istí, aby ste nespadli rovno dole a nezabili sa. Avšak ak spadnete, vďaka lanu svoje pokusy môžete opakovať donekonečna. Až dokým sa to lano nepretrhne. Ako život samotný. Pri lezení sa môžu stať rôzne veci. Zraníte sa, nevyleziete, vzdáte to. Zastanete na mieste, pretože odrazu neuvidíte nič naokolo, čoho sa chytiť. Každý jeden posun nahor bolí, keď sa držíte ostrých skál. Snažíte sa nepozerať dole, nato čo už máte za sebou. A predsa len sa tam obzriete. A môžete si povedať, že to celé vzdáte a spustíte sa naspäť nadol, na zem. Na miesto, kde sa cítite bezpečne, pretože cítite nejakú pevnú pôdu pod nohami. Ale čo tým získate? Veď na zemi ste stáli už toľkokrát. Nič nové, ale je to istota. Istota na ktorú sa tak spoliehate. Štverala som sa po tých skalách, moje ruky boli slabé, rovnako ako odhodlanie. Tak veľmi som chcela dokázať samej sebe, že to zvládnem. Rodičia a priateľ sa na mňa dívali zdola. Boli prítomní a predsa len som bola sama. Hoci ma otec istil, aby som nespadla, tiež mi pomôcť nahor inak nemohol. A tak to proste je. Ľudia vo vašom živote sú prevažne diváci, ktorí vám môžu pomôcť v plnení vašich cieľov čiastkovo. Môžu vás povzbudzovať, alebo sa snažiť zhodiť dole. A potom sú tu tí, najdôležitejší, ktorí vo vás veria, podporujú vás. Istia vás. Ale vždy je človek nato sám. Musí prekonať samého seba. Sám to dokázať alebo sám to vzdať. Rozhodnutie je vždy naše osobné. Hoci nám niekto môže poradiť, čoho a kde sa chytiť, povedať, prípadne ukázať nám cestu. Ukázať ako sa to robí. Ale nikto iný to za nás "neodlezie".

Sú ťažšie a ľahšie úseky na lezenie. Úrovne obtiažnosti sú pomenované číslicami. Učí sa liezť na "3". V lezení je totiž mnoho názvov a pravidiel. Pre mňa je to španielska dedina, ale môj otec to zvláda s ľahkosťou. Keď nám to vysvetľoval, ani čoby rozprával o počasí. "3" som vyliezla. Aj moja mama. Ale bála sa. A ja som sa bála o ňu. Ten strach v jej očiach a ja som sa cítila na zemi tak bezmocná, lebo som tam nemohla byť pri nej. Niečo pre ňu urobiť. Chcela ísť dole, ale otec na ňu tlačil, aby to dokázala. Vedel, že nato má. Mne šlo lezenie o čosi lepšie. Zvládla som aj vyššie úrovne. Ale nebudem nič predstierať. Bolí to. Keď zleziete dole, vaše telo je samá modrina. Ste skrátka otlčený a fľakatý ako nejaký banán. Ste tam sami a máte strach. Že to nedokážete. Hlavne keď vaše telo nie je naučené na také náročné pohyby a vaša kondícia je "tam-tam". Na skalách sa vám šmýkajú ruky aj nohy, niekde máte iba malé vypukliny, ktorých sa dá zachytiť, prípadne do nich zastrčiť končatiny. Pracujete s nepoddajným terénom a s vlastnou váhou. A vy sa trasiete od námahy, dochádza vám dych aj sily, čím viac dochádzajú vhodné miesta na zachytenie. Má sa šplhať nohami a nie rukami, lebo sa tak rýchlo vysilíte. Lenže rukami to ide akosi ľahšie, nakoľko nepoznám ľudí, ktorí by sa niekde vytiahli nahor pomocou dolných končatín. Takže som tam trčala uprostred skaly, ruky a nohy som mala dorezané a nebudem klamať. Bolo mi do plaču. Šmýkalo sa mi nadol a všade podo mnou boli ostré skaly, o ktoré som sa mohla pri páde parádne otĺcť alebo nejako inak sa nepekne poraniť. Čiže najvýhodnejšie bolo vyliezť nahor a potom to zlaniť dole, ako by sa to po správnosti malo. Zdola na mňa pokrikovala rodina.

"Lez, vydrž to! Už len kúsok!"

"Nemôžem, ja nemôžem! Nie je sa tu čoho chytiť!"

Nechty sa mi zarývali do skál a do hliny, v tvári ma šteklili rôzne rastliny. Musela som sa prekonať. Nebolo na výber. Celá som sa triasla od zúfalstva, ako sa mi pod rukami uvoľňovali kúsky skaly. Hrozil mi pád, kedy by som sa dostala do takzvaného kyvadla a hodilo by ma to rovno na bočné steny. Nakoniec som vyliezla. Bola som na seba hrdá. Dokázala som to. Ale stálo to zato? Ďalším problémom je cesta naspäť. Musíte sa uvoľniť chrbtom do prázdnoty, akoby ste sa zapreli do imaginárneho operadla a spustiť plecia. Nohy musíte držať od seba doširoka a v žiadnom prípade sa nesmiete sa odrážať. Musíte skrátka kráčať smerom nadol po nerovnom teréne, kedy človek, ktorý vás popritom istí, pomaly uvoľňuje lano. Musíte sa spoľahnúť nato, že vás nepustí a lano sa neroztrhne. Prípadne sa nerozpletie uzol. Čo by sa v žiadnom prípadne stať nemalo. Pokiaľ je urobený správne. Tak takéto je to lezenie.

PS: Aby vás to teda bavilo, musíte mať k tomu vzťah alebo správne gény. A nezabudnúť si zaobstarať správnu obuv.