Ninka na vandrovke: Himalájsky vzduch

O Gange sme sa učili v škole na geografii a dejepise. Na slepej mape by som ju vtedy označila asi len ťažko. Dotknutie sa nej mi do života prinieslo niekoľko požehnaní.

V Indii, a celkovo na mojej 4-mesačnej ceste mi ostáva posledných pár dní. Nemôžem uveriť, že už som na konci a čoskoro budem doma, v mojom raji. Ale ešte by som niekam zašla. Nerada som cestovala po Slovensku, pretože mi všetko prišlo neskutočne ďaleko a cesta trvala na môj vkus dlho. Kvôli tomu som ešte nikdy nebola na východe Slovenska. Ja viem, hanba mi. Ale čím dlhšie som preč, tým viac si uvedomujem, ako veľmi milujem našu krajinu. A ako veľmi by som chcela navštíviť každý jej kút. Preto sa čoskoro vydám aj na náš východ.

View this post on Instagram

💙💜💖🕊❤️🧡💛

A post shared by Nina Skalíková | official (@ninaskalikova) on

Ale vráťme sa ešte naspäť do Indie. Cesty sú tu v hroznom stave, verte či nie, horšie ako u nás, a preto tu každá cesta trvá dvakrát toľko. Napríklad ružové mesto Jaipur je od Delhi vzdialené 260km a my sme tam išli autom vyše štyroch hodín. Ale aspoň som si stihla poriadne vychutnať pohľad na krajinu. India je nádherná. Nie tak typicky nádherná, ale tak nedokonale nádherná. Viete čo myslím? Vychutnávam si pohľad na ošarpané domy, všade rozvešané sušiace sa prádlo, ženy oblečené v pestrofarebných šatách, slony prechádzajúce sa po hlavnej ceste a kravy, kravy, kravy všade, kam sa len pozriem. Rozhodne Indiu znovu navštívim.

Na rade je teda môj posledný výlet. Otvorila som mapu a hľadala niečo v okolí do 300km, aby som zas necestovala celý deň, pretože som plánovala ísť sama vlakom a v Indii som z toho mala trochu obavy, kvôli všetkým tým meme obrázkom. Z mapy na mňa svietilo mestečko Rishkikesh. Je to niečo ako taká Modra Indie. Modra leží na úpätí Malých Karpát, Riskikesh na úpätí Himaláyii. Čiže miesto ako stvorené pre moju momentálnu náladu. Posledné dni som už skutočne mala plné zuby Ázie. Konkrétne večne trúbiacich dopravných prostriedkov, to bolo naozaj niečo neskutočné. V Ázii sa netrúbi len v prípade nutnosti, tam trúbia NONSTOP, aby o nich ľudia vedeli už o dve ulice vopred a uhli sa im z cesty. A robia to všetci. Pri 10 miliónoch obyvateľoch nie až tak veľkého mesta akým je Delhi, je to niečo, čo by išlo každému Európanovi na mozog.

Vlakov som sa bála, no bola som milo prekvapená tým, že nevyzerali tak, ako na tých meme. Ani nehoreli, ako tie naše. Dokonca som v nich dostala aj čaj a občerstvenie. Tipnite si po akej dobe od štartu vlaku som sa rozplakala. Bolo to ani nie po 10. minútach. Ráno, pred odchodoch z hostela som si sama pre seba zanadávala, že sprcha bola vlažná a nie príjemne teplá. Hodinu na to som videla muža na vlakovej trati, "sprchovať" sa pod pumpou zo studne, a rodinu s deťmi umývať sa špinavej v rieke plnej odpadkov.

India kvalitne facká moju osobnosť, to vám poviem.

Po 4.hodinách som sa dopravila do ciela. Tešila som sa na čerstvý, himalájsky vzduch bez smogu, a hlavne na TICHO, no trochu som sa prerátala. Smog nezmizol ani po 300km od Delhi a trúbiace autá sú aj pod Himaláyiami. Zobrala som teda foťák s tým, že sa zašijem nejakom pokojnom mieste. Objavila som príjemnú hippie reštauráciu, z ktorej som mala čarovný výhľad na rieku Gangu, ktorá pretekala mestečkom. Ostala som sa tu kochať výhľadom niekoľko hodín a potom som sa vybrala smerom k rieke. Nevedela som sa dočkať, kedy sa stretnem s Gangou. Na cestovaní ma veľmi fascinuje to, keď zrazu všetkými mojimi zmyslami spoznám niečo, o čom som sa učila v škole, alebo videla v dokumentoch.

Rada ťa spoznávam, svätá Ganga, kráľovná všetkých riek. Voda bola taká čistá, že by som sa v nej kludne vykúpala, keby som so sebou mala plavky a uterák. Rishikesh je blízko k prameňu, takže to ešte nebola taká mŕtvolná zóna. Tie sú až nižšie.

View this post on Instagram

Himalayas & monkey ⛰🐒🧡

A post shared by Nina Skalíková | official (@ninaskalikova) on

Popri rieke som stretávala rozvalené kravičky, ktoré sa vyhrievali na slnku. Jedna z nich mi učarovala. Bolo to mláďatko, ktoré mi prišlo zjesť misku s kvetmi. Ozaj, túto misku som mala doma pred mnohými rokmi, keď som si ju ako dieťa kúpila v Národnom Múzeu na výstave o Indii, Nepále a Bhutáne. Odkladala som si do nej náušnice. A teraz mi ju predal miestny chlapec za 5O rupees s tým, že ju mám poslať do vody. Bohužiaľ neviem, čo presne tento zvyk znamená, no pravdepodobne to bude niečo ako poďakovanie sa Bohom a prosba o zdravie a šťastie. To som teda urobila. Ale už s novou, pretože tú predošlú mi zjedlo teliatko. Pripomínalo mi môjho psa. Chcelo sa so mnou hrať a túliť, a veľmi rado sa nechalo hladkať. Sľúbila som mu, že už nikdy viac nezjem mäso z kravy. Asi vám to príde zvláštne, no mala som pocit, akoby mi požehnalo. Od tej chvíle sa mi totiž stalo zopár milých maličkostí, ktoré mi prišli niečím zvláštne. A pokračuje to aj po mojom návrate domov.

Večer som na hosteli stretla staršiu Grékyňu. Už si nepamätám, ako sme sa k tomu dostali, no posťažovala som sa jej, že som na cestách pribrala a nie som so sebou spokojná. To, čo mi povedala, bola ďalšia vec, ktorá ma prefackala a budem si ju pamätať navždy.

"Prečo nemáš rada svoje telo? Veď je zdravé. Prešla si vďaka nemu kus sveta a prinieslo ťa až sem, do Indie."

Popritom, ako mi to hovorila, si hladkala ruky a objímala samú seba.

V tom momente mi prišlo veľmi ľúto všetko, čo som spravila môjmu telu pre pár kíl navyše. Ospravedlnila som sa mu za to, že som na neho nadávala. Aj za to, že som sa k nemu nie vždy správala pekne, v snahe nepribrať.

Aj ja občas zažívam horšie obdobia. Deje sa to predsa úplne každému. Aj tomu najšťastnejšiemu človeku na svete. Na nás, ženy, je vyvíjaný neskutočný nátlak s diktátom o tom, ako by sme mali vyzerať. Prenáša sa z médii na ženy, z matky na dcéry, z kamošky na kamošky, je to ako mor. Neverili by ste koľko dievčat vo vašom okolí s tým denno denne bojuje. Stretnutie s Grékyňou mi dodalo silu s tým prestať. Nebudem s kamarátkami komentovať váhu iných a hlavne nebudem na moje vlastné telo zlá. Budem ho milovať a starať sa o neho. Budem cvičiť a dávať mu veľa živín. Nebudem od neho očakávať, že kilá navyše schudnem do pár týždňov. Najspokojnejšia som, keď som štíhla, no kým to príde,

naučím sa cítiť sa krásna v akejkoľvek podobe.

Vrátila som sa do Delhi, kde sa už všetci pripravovali na nádherný sviatok oslavy príchodu jari - Holi. Ľudia sa celý deň ohadzujú farbami a oblievajú vodou. Niečo ako u nás, až na tie farby, a na to, že muži dostanú peniaze za to, že nás zmlátia jemne vyšibú, aby sme boli krásne. Neskutočne som sa na Holi tešila. Priala som si ho zažiť v pravej indickej atmosfére, v uliciach s tisíckami ľudí, no AJ chcel byť s priateľmi, pretože oslavovať Holi bez priateľov nie je to pravé orechové. A kedže to bol môj posledný víkend pred odchodom domov, chcela som ho stráviť s ním. Ráno mi jeho mama jemne natrela farbu na čelo a objala ma. Atmosféra to bola čarovná. Potom sme sa vybrali k AJ kamarátovi na strechu jeho domu, kde nás čakali všetci priatelia. Hneď ako som prišla, už som mala na sebe všetky farby dúhy. Vode som veľmi dlho odolávala, no čím viac som sa skrývala, tým väčším lákadlom som bola. Nakoniec som skončila vo fontánke.

Želala by som si, aby sme tento sviatok zaviedli aj u nás. Všetci sme sa na jeden deň stali opäť deťmi, ohadzovali sa farbami, oblievali vodou, smiali sa a tancovali, jednoducho láska a radosť by sa dala krájať.

A ako sa to skončilo s AJ? V Indii moja zamilovanosť opadla. Je to iný svet s inými pravidlami a tradíciami. Ale nie je to jediným dôvodom. Vďaka tomu, že som strávila s AJ viac času som pochopila, že aj keď je naozaj skvelý, nie je úplne tým mužom, akého si pre seba predstavujem. A v podstate momentálne by som rada ostala sama. Zažila som veľmi ťažký rozchod po 5 ročnom vzťahu, v ktorom som bola aj zasnúbená, a jedným z dôvodov rozchodu bol ten, že som nezažila obdobie od mojej dospelosti, v ktorom by som bola sama bez niekoho po mojom boku. Cítila som, že potrebujem mať istý čas sama pre seba, kým sa naozaj usadím. Zistiť kým som a akým smerom sa chcem ubrať. Najmä v tomto období, kedy sa človek formuje najviac. Ale samozrejme sa láske nebránim, ak to príde. Je to to najkrajšie, čo sa človeku môže prihodiť.

AJ mám naďalej veľmi veľmi rada, a dokonca ma príde čoskoro navštíviť do Modry. Ktovie, možno sa to zmení. No nech sa stane čokoľvek, chceme ostať dobrými priateľmi do konca života. Veľa ma naučil a zažili sme spolu momenty, na ktoré budem rada spomínať celý život.

Ako rýchlo to celé ubehlo, že?

Ďalší článok bude posledným z tejto série. Dozviete sa v ňom, ako ma moja cesta zmenila, čo som sa naučila, a tiež praktické informácie o tom, koľko ma to celé vyšlo.

BTW neviem prečo, ale tie fotky sú v úplne inej farbe, než by mali byť :(

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
13
Odeslat správu
Dievča z Modry, ktoré sa rozhodlo zistiť o živote niečo viac. A tak som sa vydala na 4-mesačnú cestu bez plánu a ciela do Ázie. Blogovať som začala preto, aby som sa po návrate vyhla otázke "no povedz ako bolo?". Na Slovensko sa vraciam v apríli. Možno :)

Chceš vědět, když Nina Skalikova přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.