Ninka na vandrovke: Indická škola a továreň na oblečenie

Konečne sa mi podarilo dobrovolničiť v škole a tráviť čas s deťmi. A tiež som videla ako sa vyrába oblečenie do H&M a Zary.

Môj výlet sa pomaly končí, no každý nový deň mi stále prináša nové podnety a situácie, ktoré menia môj život. Spojila som sa s neziskovou organizáciou Smile, ktorú mi odporučili moji noví kamaráti v Delhi. Poslali ma do školy, kde by som mala s deťmi tráviť čas a spraviť im zopár fotiek. Dostala som presné inštrukcie.

"Foť úsmevy. Nechceme v ľuďoch vzbudzovať ľútosť, tej bolo už dosť vo svete."

Po tom, čo som dorazila na miesto som zistila, že vzbudiť v ľuďoch ľútosť by nebolo vôbec náročné. Školu tvorilo pár rozprestrených dek pod stromami popri dialnici. Detí tam bolo ako smetí, čo v Indií môžeme brať doslovne. Najstaršie boli vo veku okolo 10 rokov a najmladšie asi od 2 rokov. Väčšina z nich už poznala základy angličtiny, tak sme sa mohli rozprávať. Popri tom, ako sme si vyfarbovali omaľovávanky, som sa ich pýtala na obľúbené zvieratká, predmety v škole, kamarátov a sny - ako každého na mojich cestách. Väčšina detí mi v Kambodži, na Srí Lanke a v Indii povedala, že by chceli byť učiteľmi. Majú k nim veľkú úctu. A ja sa im nečudujem. Všetci učitelia, s ktorými som sa v týchto krajinách stretla, boli nesmierne ľudskí a svoje povolanie robili s vášňou. Záleží im na tom, aby z novej generácie vychovali vzdelaných a slušných ľudí, ktorí by ju posunuli dobrým smerom.

Ázijské deti sú úžasné. Totálne som sa do nich zamilovala. Sú usmievavé, hravé a šťastné. Skromné a veľmi vďačné. Milovala som, ako ma zakaždým objatiami zvalili na zem. Každý raz som si pri nich viac a viac uvedomovovala, ako veľmi sa teším na moje vlastné deti. Nechcem vyhlasovať žiadne odvážne tvrdenia, no viem si predstaviť postarať sa s nekonečnou láskou o dieťa, ktoré je vo svete samé. Momentálne som už doma, sedím v kaviarni a tvorím tento článok. Spomínam a trochu plačem pri tom, ako píšem. Zjavne všetky moje skúsenosti vo mne zanechali silnejšie pocity, než som čakala. Alebo mi je len smutno za "mojimi" deťmi. Veľmi ma dostalo, keď sa po vyučovaní rozbehli ku studni a začali pumpovať vodu, ktorú si naliali do svojich pohárikov. Uvedomila som si, aké neskutočné šťastie máme už len kvôli takej "banalite" akou je pitná voda, ktorá nám vyteká doma z kohútika. Tá dokonca netečie ani v domácnostiach tých najbohatších indických rodín. Slovensko je raj. Všetci môžeme byť vďační, že sme sa narodili na takom krásnom mieste, kde nám nič nechýba.

A ja som vďačná aj za moju skúsenosť s továrňou na oblečenie, ktorá zásobuje aj také H&M, Zaru a iné. Rodina AJ také vlastnia a dovolili mi do jednej z nich nahliadnuť. Čakala som presne to, čo som dovtedy videla v rôznych dokumentoch o ázijských továrňach. No bola som veľmi milo prekvapená. Továreň nebola gigantických rozmerov ako vo filmoch, bola oveľa menšia, než som čakala. Bolo v nej čisto, dobrý vzduch a pekné svetlo. Pamätám si, ako sme sa na dejepise učili o zavedení manufaktúry. A tiež o tom, ako si Británia podmanila Indiu a dovážala odtiaľ látky. A teraz som na vlastné oči videla, ako to celé prebieha. Zamestnancov tam bolo možno 400 a každý jeden z nich robil niečo iné. Jeden meral, druhý strihal, tretí vyšíval, štvrtý prišíval, piaty kontroloval. A tak ďalej. Pred zamestnancami som bola akože "len" fotografkou, nie dievčaťom, ktoré randí s ich nadriadeným, a tak som mala možnosť popýtať sa ich ako sa im pracuje. Dozvedela som sa, že ľudia sú tam spokojní. V továrni majú veľmi dobré podmienky a plat je asi podobný, ako inde. Spoznala som sa s Nhivou, dievčaťom o trochu starším ako ja, ktorá miluje umenie a chcela by sa stať dizajnérkou, no momentálne pracuje ako asistentka nejakého vedúceho v továrni, aby si zarobila na školné. Strávili sme spolu pár dní, počas ktorých sme sa mohli trochu viac spoznať. Pýtala sa ma na život v Európe a na Španielsko, ktoré je jej snom. To, či sa tam raz dostane, síce závisí od povolenia jej rodičov, no aspoň jej neprikážu, za koho sa má vydať. Čiže Nhiva sa môže považovať za jednu z tých šťastnejšie narodených v Indií.

Ženy to tam majú veľmi ťažké. U nás bojujeme za rovnaké platy, no v niektorých častiach Indie ženy nepošlú ani do školy, pretože sú menejcenné ako muži, a investícia do mužovho vzdelania sa viac oplatí. Dokonca dať si zistiť pohlavie nenarodeného bábätka je ilegálne, pretože ženy chodili vo veľkom na potrat, keď zistili, že čakajú dievča. Teraz niektoré nechávajú novonarodené dievčatká napospas osudu.

Vďakabohu za všetky silné ženy, ktoré nám v Európe horko ťažko vybojovali slobodu, možnosť voliť a nosiť nohavice.

No v Delhi a iných väčších a modernejších mestách sa to postupne mení. Šoféri si vyrobili nálepky "okrem šoférovania tohto auta som zapojený aj do hnutia na zrovnoprávnenie žien" alebo "toto auto rešpektuje ženy". Tiež som tam neustále videla rôzne protesty. Dokonca mladé dievčatá v školských rovnošatách pochodovali s učiteľkami a s transparentmi, ktoré hovorili niečo o menštruácii, ale bohužiaľ som zabudla čo, pretože to bolo na začiatku môjho pobytu. Dôležité je, že sa celá situácia pomaly ale isto mení k lepšiemu.

Počas toho, ako som bola preč, sa v našich internetových vodách toho prebralo veľa o feminizme. Najprv veľa nepravdivého, pretože kvôli extrémistickým feministkám sa z tohto pojmu časom stala skôr urážka. Všetkého veľa škodí a extrémizmus nikdy nemôže správne definovať danú vec. Myslím si, že keby všetci poznali pravú definíciu feminizmu, zistili by, že celý život boli feministami. Aspoň väčšina z nás teda. Ja som feministka. Holím si nohy, mám rada mužov a fandím im. A rovnako mám rada aj ženy a tiež im fandím. Feminizmus je o zrovnoprávnení žien, nie o ich zvýhodnení. A tiež je aj o slobode. Páčilo sa mi, ako to definovala Emma Watson, keď ju na titulku nafotili nahú. Feministky ju kritizovali za jej rozhodnutie. No ona im na to odvetila, že feminizmus nie je o zahaľovaní sa, ale o možnosti slobodne sa rozhodnúť, ako naložiť so svojim telom.

Definícia nie je úplne presná, nehľadala som to, píšem z pamäti, no pointa ostáva rovnaká.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
36
Odeslat správu
Dievča z Modry, ktoré sa rozhodlo zistiť o živote niečo viac. A tak som sa vydala na 4-mesačnú cestu bez plánu a ciela do Ázie. Blogovať som začala preto, aby som sa po návrate vyhla otázke "no povedz ako bolo?". Na Slovensko sa vraciam v apríli. Možno :)

Chceš vědět, když Nina Skalikova přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.