Ninka na vandrovke: Slumdog fairytale
Vo veľkom mi začala chýbať moja samostatnosť a sloboda, tak sa sťahujem od AJ. Na airbnb som si našla a rezervovala to najlacnejšie ubytko - 9eur na noc. Po príchode na miesto zisťujem, že je to HNEĎ vedľa slumu. AJ vôbec nie je nadšený, tvrdí, že je to pre mňa veľmi nebezpečné miesto. No ja mám opäť iskričky v očiach. Hlavne po tom, čo vyjdem na balkón a pred očami sa mi zjaví slum v celej jeho kráse. Priamo pod oknami bol miestny chrám, kde sa akurát konala nejaká náboženská oslava, takže tam boli všetci obyvatelia. V momente beriem foťák a vybehnem von.
Je mi celkom nepríjemné fotiť ľudí len tak. Preto sa ich radšej vždy pýtam. To som sa tu ale vôbec nemusela, pretože v momente, ako som vyšla von, zbadala ma skupinka detí a nahrnula sa mi pred foťák. A potom ďalšie, a ďalšie, a potom aj dospelí. Spriatelila som sa s dvomi 12r chlapcami a spýtala sa, či ma prevedú slumom, a či mi ukážu ich obľúbené miesta.
Poviem vám, cítila som sa ako v rozprávke.
Deti ma viedli uličkami pomedzi ružové, tyrkysové, žlté a fialové domčeky so zaveseným sušiacim sa prádlom a s ozdobami na dverách, ktoré majú ľudí chrániť a priniesť im zdravie a šťastie. Kráčala som s rukou dotýkajúcou sa stien z tehál a hliny, s hlavou krútiacou sa na všetky strany, pretože všade navôkol bolo toho toľko krásneho. Deti na mňa vpredu kričali "Didi, let´s go!" - Didi znamená sestra - a tak som pridala do kroku, aby som ich dobehla. Bolo hodinu pred západom slnka a jeho lúče prenikali pomedzi škáry slumu. Deti ma chytili za ruku a potiahli ma von z jeho uličiek. Zrazu som stála na prahu slumovej secret garden.
Všade boli stromy, pobehujúce deti a kozliatka. Slumy už neboli z tehál, ale z plechu a pod nohami som nemala zem, ale odpadky. Domovom týchto ľudí je smetisko. Nikdy som sa necítila viac privilegovaná ako v tejto chvíli. Zároveň som cítila istý pocit viny. Ani neviem prečo, ale bol tam. A bol tam aj pocit strachu. Bála som sa, že títo obyvatelia budú voči mne cítiť opovrhnutie, pretože som privilegovaná. Vždy som sa cítila bohatá. No bohatá duchom. Bola som vďačná za to, že som zdravá, slobodná a schopná žiť život tak, ako sama chcem. Aj za to, že mám čo jesť a mám kde spať. No až teraz som si uvedomila, aká neskutočne bohatá som aj po finančnej stránke. Bohatá po tejto stránke som si nikdy neprišla, pretože som si nemohla dovoliť kúpiť tamten objektív alebo tieto šaty. Panebože. Ak by som zrátala hodnotu celého môjho šatníka, za tú sumu by sa najedli všetci obyvatelia tohto slumu. Niekoľkokrát. A to najdrahšia vec v mojom šatníku nepresiahne 80eur. Tento moment ma naučil pozerať sa na hodnotu peňazí z úplne inej perspektívy.
Po tom, čo som ostala ako skamenená a zamýšľala sa nad životom, na mňa deti opäť volali "Didi, didi, can you take photo of me and a goat?" A následne som nafotila sériu fotiek aj jednej celej rodinky a ich priateľov.
S chalanmi sme pokračovali ďalej. Previedli ma cez miestne detské ihrisko - miesto, na ktorom nebolo "až toľko" odpadkov, a mali ste z neho výhľad na celé okolie. Deti sa hrali s kameňmi, konármi, drevovými doskami, plastovými fľašami, a pozorovali obrovské lietadlá, ktoré odlietali a prilietali z letiska, ktoré je len kúsok od nich.
Za slumom bola veľká plocha, na ktorej teenageri hrali kriket, a zrúcanina menšieho hradu plná veveričiek. Bosí sme vyliezli hore, pretože pred vstupom do chrámov a zjavne aj takýchto zrúcanín sa treba vyzuť. Sedeli sme na veži a kochali sa západom slnka. Spýtala som sa chalanov na ich najväčší sen. Každý jeden z nich chce byť Messim. Spýtala som sa prečo nie Ronaldo. Ten je aj s Beckhamom jedinými futbalistami, ktorých poznám. Odpovedali mi s výsmechom, že Ronaldo je len frajírek, to Messi je pravý futbalista. Ale vraj ak by im nevyšla ich futbalová kariéra, radi by boli astronautami, pretože ich v škole baví fyzika.
Pomaly sme sa vracali domov popri ceste, na ktorej bol zvláštny druh zvierat. Pýtam sa ich čo to je. Chalani sa na seba pozreli a premýšľali, ako mi odpovedia. Je ťažké preložiť názov zvieraťa, ktorý zjavne žije len v Indii, a ktorého názov dovtedy vyslovovali len v hinduinčine. A tak mi po chvíli so smiechom odpovedali "Didi, that is a blue cow!". Okej teda, rada ťa spoznávam, modrá kravička.
Prišla som domov, ľahla si na moju tvrdú posteľ bez matrace, a rozjímala. Deň čo deň si na mojom tripe uvedomujem množstvo vecí, ktoré som dovtedy nevidela, a ktoré mi prišli cudzie. To sa však ale mení, keď ich vidím a zažívam na vlastné oči. Veľmi rada vám o nich raz porozprávam, keď sa vrátim.
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když Nina Skalikova přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.