Ninka na vandrovke: Ahoj India!

Mesiac s Bajlom na Srí Lanke ubehol ako voda, a mne začína chýbať moja samota a sloboda. Ale nič také sa nekoná, pretože som sa rozhodla, že vycestujem za AJ do Delhi. Bála som sa, ako to poviem tatovi, pretože som mu sľúbila, že tam nevkročím. Oznámila som mu to cez facetime a nasledoval facepalm. Ale vždy veril v moje rozhodnutia, tak mu neostávalo nič iné, len sa s tým zmieriť.

Po strese na letisku, kedy to už vyzeralo, že ma nepustia, pretože som na niečo zabudla a trochu som tam zazmätkovala, našťastie nasadám do lietadla a neviem sa dočkať, kedy zase uvidím AJ, jeho Delhi a mojich kamarátov z Vietnamu. Teraz som si spomenula, aký nádherný zážitok mám z tohto letu. Leteli sme v noci, všetko bolo čierne, a jediné, čo som videla, bolo zopár svetielok na planéte, zopár svetielok mimo planéty, a odraz svetla mesiaca v splne v jazerách a riekach Srí Lanky, ktorý v nich akoby plával. Pri takýchto situáciách si tu často hovorím "kiežby som vedela maľovať".

Prichádzam do Delhi. Som neskutočne vzrušená. Popravde, nikdy som nečakala, že raz pôjdem do Indie, aj keď ma vždy istým spôsobom fascinovala. Hlavne po filme "Slumdog Millionaire", ktorý som videla asi 7x.

Kedže v Delhi je o 10 stupňov menej ako na Srí Lanke, a ja mám so sebou len oblečenie na pláž, vybrali sme sa hneď na nákupy. Pri vstupe do nákupného centra naše auto a potom aj nás samotných skontrolovala ochranka so skenerom. S vyplešteným očami sa pýtam AJ čo sa to deje. On sa zasmeje a povie "vitaj v Indii". Vraj prevencia proti teroristickým útokom, alebo také niečo.

Na eskalátore sa chcem k nemu pritúliť, no on ma jemne odstrčí a povie, že tu sa to nerobí, pretože všetci budú nepríjemne zazerať. "Vitaj v Indii #2".

Kúpila som si to najnutnejšie, čo bolo treba - koženú bundu, zo tri blúzky, jedny rifle, čierne koktejlové šaty a lodičky. Dokonca už moje tretie na tejto ceste. Keď som sa vydala do Ázie, naozaj som nečakala, že si tu budem kupovať lodičky. Tie prvé som potrebovala v Bangkoku, keď ma v žabkách nechceli pustiť do klubu, tie druhé som si kúpila na Srí Lanke, pretože som vedela, že s AJ pôjdeme na svadbu, a tie tretie preto, lebo ladia k čiernym koktejlkám.

Cestou domov k AJ vidím veľmi čudné veci. Obrovský náklad odpadkov na zhrdzavenom bicykli spred storočia, tak sa pýtam čo to je - vraj smetiar. Vidím kravy pasúce sa na smetisku, ktoré je len tak na ulici. Vidím kozy skákajúce na plote. Vidím bosé, totálne špinavé deti behajúce popri autách na hlavnej ceste. Vidím príbytky ľudí z látky postavené uprostred križovatky. A konečne vidím aj slumy. Som naozaj unesená a celú cestu sa pozerám von z okna s otvorenými ústami a iskričkami v očiach. Niekto hľadá dokonalé pláže, ja rada nachádzam krásu v nedokonalosti.

Prišli sme k AJ domov. V takom veľkom dome som ešte asi nebola. 6 poschodí, veľké miestnosti, ochranka, služobníctvo - ale to tu majú úplne všetci, pretože lacná pracovná sila, všakže. Jednému z nich som podala ruku a predstavila sa. AJ skoro vybuchol od smiechu, ale zo slušnosti ho zadržiaval. Neskôr mi povedal, že tu na to ľudia nie sú zvyknutí a úplne stačí povedať "namaste". Takže asi preto ten chalan skoro dostal infarkt, keď som ho chytila za ruku.

Neskôr počas môjho pobytu som sa dozvedela, že má 22 rokov, minulý rok sa oženil a svoju ženu, ktorú mu vybrali rodičia, vidí raz do roka, keď sa na pár dní vyberie do jeho rodnej dediny. So začudovaným pohľadom sa pýtam AJ rodiny, či si myslia, že je šťastný. Vraj áno. Je to ich svet, a rovnako ako môj svet je normálny pre mňa, jeho svet je normálny pre neho.

Ozaj, rodina AJ ma prijala medzi seba a musím povedať, že sú jednými z najmilších ľudí, akých som spoznala. Naozaj mám obrovské šťastie, že na mojej ceste stretávam len a len takýchto ľudí. Aby nebol článok príliš dlhý, tak o tom, aké boli moje prvé dni a ako som sa spamätávala z kultúrneho šoku, vám porozprávam nabudúce.