Vitajte v Cochine, vitajte v Kerale, vitajte na lekcii o multikulti Indii

Vnútroštátny let v Indii nás preniesol zo suchého podhimalájskeho leta do predmonzúnovej vlhkej horúčavy mesta Cohin (Kochi) v južnom indickom štáte Kerala. Príchod monzúnu naznačila aj búrka, v ktorej sme pristávali a vzlietali v Bangalore. Naučil som sa, že lietadlo zvládne lietať medzi bleskami a sem tam si padnúť o desať metrov.

Náš itinerár tu narazil na menšiu chybičku. Na mesto sme si nechali len jedno krátke ráno, po ktorom sme sa presunuli do južnejšieho Alleppey na rezervovaný houseboat.

Cochin, na indické pomery menšie šesťstotisícové mesto, bol úplne iný ako všetky mestá, cez ktoré sme prešli. Delia sa o neho kresťania, moslimovia a hinduisti. Ak ste ešte nepočuli o indických židoch, tak v Cochine ostalo zopár synagóg po tých Malabarských. Väčšina však uplatnila Aliyahu hneď po vzniku štátu Izrael (rok po osamostatnení Indie) a už ich nebolo.

Malý štýlový hotel bol hneď pri pobreží, v historickej časti mesta ležiacej na jednom z mnohých ostrovov oddelených od ďalšej pevniny sústavou mostov z koloniálnych čias. Pláže boli preplnené rýbármi s udicami a rozhadzovacími sieťami. Obrovské lode brázdili vodu len pár desiatok metrov od najdlhšie odhodenej pasce. V zahmlenej diaľke bolo badať obrysy ďalšich plávajúcich gigantov ako čakajú na vstup do prístavu. Vzhľadom na fakt, že prechádzajúce ráno sme sa ešte budili v Rishikeshi, meste pod horami, bol to vizuálny šok, umožnený v rovnakej krajine. A odpad? No jasne, že tu bol. Prekvapivo však v omnoho menšej miere ako na chudobnejšom severe.

Chodníky v prístave lemovali obchodníci s rybami, niektoré ešte skákajúce na novinovom papieri. Kraby, krevety a slizké hmoty, ktoré radšej spoznáte upravené na tanieri ako v mori. Vedel som pomenovať tak jedno percento tvorov, ktoré ovládli chodník i ovzdušie. Ako by povedal jeden nácek: Neviem sa vyjadriť k rybám. Niesom rybár.

Za ten krátky čas do nášho odchodu sme stihli prešľapať popri troch kostoloch, jednej synagóge a záhadných obrastených budovách z britských čias, ktoré dnes využívajú rôzne indické úrady, organizácie a miestni učastníci “plesov v opere”.

V kaviarni na poschodí jednej z hrubých budov, kde je rozdiel vo vnútornej a vonkajšej teplote asi desať stupňov, sme boli v to ráno asi prví hostia, ak nerátame kamošov mladého barristu. Pekne hipstersky nám namlel a pripravil najlepšie espresso v Kerale. To sme ešte netušili, že toto bude posledná kvalitná káva, ktorú v Kerale ochutnáme. Mimochodom, Kerala je druhým najväčším indickým producentom kávy.

Zrýchlené a krátke ráno sme ukončili pri hoteli, kde sme nasadli do auta a vydali sa do Alleppey, ktoré je preplnené kanálmi, močiarmi a plytkými sladkoslanými vodami viac ako Amsterdam. Cesta prebieha kľudnejšie ako na severe krajiny. Trúbi sa menej, obieha sa zmyselnejšie (teda bez snahy sa zabiť). Dve hodiny ubehli rýchlo, šofér bol veľmi výrečný, povoz a sprievodca v jednom. Všetko, čo bolo podľa neho zaujímavé, zakončil dovetkom: From brrritish, colonial times!

Cochinu sme ukrivdili, keď sme si ho nechali len ako prestupnú stanicu. Na severe sme nadobudli dojem, že mesto v Indii - to je síce veľa pamiatok, ale treba sa k nim predrať cez davy a neporiadok. Cochin nás poučil o pokore pred nepoznaným.

Absolútne negatívne reporty o Indii pochádzajú od ľudí, ktorí navštívili len pár miest. To isté platí pre absolútne pozitívne reakcie. Krajina je tak rôznorodá, že urobiť si všeobecný názor na základe pár lokácií navštívených v obmedzenom čase, je rovnako nezmyselné ako byť odborníkom na Európu po návšteve jednej krajiny.