Hor sa na hory! Národný Park Nanda Devi, horská turistika, Lord Curzon a stratené plutónium (+foto)

Trek cez Kuari Pass (sedlo) nazývajú Lord Curzon Trail. George Curzon bol indický miestokráľ a generálny guvernér na prelome 19. a 20. storočia. Inými slovami to bol britský big boss v Indii. A keď big boss urobí niečo nezvyčajné, tak sa často stáva, že to nezvyčajné po ňom pomenujú. Preto, keď si raz George povedal, že sa prejde s výhľadom na himalájske sedemtisícovky, boli z toho lokálni tak mimo, že si cesta ponechala jeho meno aj dávno po tom, ako Gándhi a spol. kopli Britov do riti (Gándhi vraj nekopal) a začali si vládnuť sami. Lord Curzon za svojho života stihol ozaj veľa, bol to riadny karierista a stopy jeho vplyvu badať aj neďaleko našej krajiny. Celá východná hranica Poľska plus-mínus kopíruje čiaru, ktorá v dejepisných učebniciach nesie jeho meno.

Presúvame sa autom z mestečka Joshimath do lyžiarskeho strediska Auli vo výške 2500 m n.m. Zastavujeme sa ešte na troch miestach, kde náš kuchár nakupuje potraviny. Sami netušíme, čo nám na benzínovom variči dokáže ukuchtiť, očakávania sú nízke, ale na horách zvyknú byť nároky na minime. Človek je niekedy vďačný aj za ryžu so salkom.

Vystúpime na parkovisku pod lyžiarskym strediskom. V diaľke sa už ukazujú steny šesťtisícoviek Garhwalskych Himalájí, my však čakáme kým náš sprievod (kuchár, mule boy a vodca) naložia mulice. Ja by som najradšej vybehol najbližším kopcom, mám v sebe pocit ako keď dojdete k moru a chcete si hneď skočiť do vody. Oblakov je na oblohe akurát na dokreslenie scenérie, keď vyrážame popri vleku hore. Vaky nemáme najľahšie, mulíc nám je trochu ľúto a nesú nám našťastie "len" to, čo budeme večer využívať všetci spoločne - jedlo, stany a kempovacie príslušenstvo. Je to prvý raz, keď si túru riešime s plným servisom a vlastne ani nevieme, čo sa smie a nesmie. V zásade sa však smie všetko, za čo si zaplatíš. Ak by som teda vážil dvesto kíl a rozhodol sa túru absolvovať na zdretom chrbte malého koníka, jeho majiteľ by mi len povedal cenu. Žiaľ.

Nanda Devi National Park je nazvaný podľa vrcholu Nanda Devi, druhej najvyššej hore Indie s výškou 7816 m n.m..

Kedysi sa považovala za najvyšši vrch sveta (zlý výpočet), až kým ju začiatkom devätnásteho storočia neprekonala Dhaulaghiri (zase zle). Okrem toho je pre Indov posvätným miestom a prakticky sa na ňu a do jej okolia nedá dostať. To znamená, že zopár expedícií k hore občas pustia, ale nejde o turistický prístupnú lokalitu. Dôvodom je náboženský význam štítu a ekologická ochrana. K hore sa viaže jeden zaujímavý príbeh. V šesťdesiatych rokoch si studenú vojnu veľmoci ohrievali testami nukleárnych zbraní. Vznikajúci čínsky atómový výskum v provincii Xinjiang nedali spávať americkej CIA, ktorá sa za asistencie indickej spravodajskej služby pokúsila dostať na vrchol Nanda Devi jadrom poháňané detekčné zariadenie, ktoré by im prípadné čínske delobuchy pomohlo sledovať. Misia sa pre zlé počasie musela otočiť a zariadenie ostalo pod vrcholom. Keď sa po neho neskôr vrátili, 56 kilová plutóniom poháňaná skrinka bola fuč. A nenašla sa doteraz. Najpravdepodobnejšia teória je, že sa v dósledku pôsobenia lavín prepadla do údolia a doteraz si pomaly driftuje ľadovcom, ktorý napája rieku Ganga. Občasné testy vody doteraz zvýšenú rádioaktivitu nepotvrdili. Menej pravdepodobné, no pre konšpirátorov atraktívnejšie vysvetlenie je, že sa po zariadenie vrátili šikovní Indovia a v tajnosti ho odovzdali iným šikovným Indom, ktorí tým započali indický jadrový program.

Nanda Devi volajú i indický Matterhorn. Strmé steny štítu vám dávajú jasne najavo, že tento vrchol nie je pre sviatočných horolezcov.

Vrch je súčasťou panorámy, ktorá sa nám naskytne po hodinovom stúpaní lyžiarskou zjazdovkou v Auli. Neskutočný pohľad, ani som nemal pocit, že sme si to tak skoro zaslúžili. Pozeráme sa na šesť-sedemtisícové vrcholy v okolí. Vyznie to ako klišé, no vieme, že sa pozeráme na svet inakosti. Iný vzduch, iný vietor a iné slnko. Povedal by som, že sa tam aj žije inak, no to by nedávalo zmysel, lebo tam hore nikto nežije. Nad päťtisíc metrov môžete len vystúpiť, zostúpiť, bivakovať, stanovať na pár nocí a to je všetko. Dlhší pobyt je len o pomalom zomieraní.

Dopijeme presladenú kávu v trojtisícovej výške a zamierime k prvému kempu uprostred lesa. Náš vodca Promod je skromný chlapík, neodpovedá dlhými vetami a všeobecne toho veľa nenahovorí, no pozná asi každú horu, na ktorú sa pýtam. Ak si to vymýšľal, tak veľmi kvalitne. Na jednu sedemtisícovku vystúpil aj on sám, pred pár rokmi ako nosič. Vchádzame do dubového pralesa, kde to vyzerá ako naaranžované pre potreby natáčania filmu. Prastaré povyvracané stromy obrastené machom a hubami, z ktorých vyrastajú iné druhy stromov. Kempujeme na čistinke uprostred niečoho, čo vyzerá ako botanická záhrada a lesopark v jednom. Čudujeme sa, že v čase, ktorý oni nazývajú vrchol sezóny, nestretávame nikoho, len miestnych.

Keď sa núkam pomôcť postaviť stany, pošlú ma milo do riti a ešte nám príde Promod povedať, že ak by sme chceli ísť nie cikať, ale to druhé, tak obďaleč postavili stan aj pre to. To nás skoro oprelo o zem, keby že už na nej opretí nesedíme. Oni ozaj vykopali dieru v zemi a nad tým postavili niečo, čo vyzerá ako wigwam.

Kuchár donesie večeru a my čumíme viac ako keď nám postavili hajzel. Jedlo voňavé, chutné a farebné ako v indickom bistre, k tomu ešte horúca placka a čaj. To, čo ten MasterChef dokázal urobiť na benzínovom variči, by si mal natočiť na youtube a pustiť majiteľom prevádzok, kde varia cholerové hlieny v kuchyniach väčších ako celý náš kemp a potom to ľuďom dávajú za päť eur ako "biznis" menu v kantíne.

Na prvý deň toho bolo tak akurát.