Keď chceš krajšiu Indiu, choď vyššie. Trek cez Lord Curzon Trail (+foto)

Hovorí sa “nechváľ dňa pred večerom” a rozhodne platí aj “nechváľ večeru pred raňajkami”, lebo tie nastavili laťku kuchárovej šikovnosti ešte vyššie. Vaječná omeleta doplnená zeleninou a rôznymi bylinkami, ktoré nazbieral v okolí kempu, by zabrala pár riadkov na webe moderného foodblogera. K tomu káva s mliekom a čaj naštartovali ďalší deň prechodu cez Kuari Pass, známy aj ako Lord Curzon Trail.

Časť večere, pripravenej na benzínovom variči

Akonáhle opustíme pásmo lesa, odkrýva sa hrebeň sedemtisícoviek Garhwalských Himalájí a následne aj “highlight” nášho treku – Kuari Pass. Ide o sedlo vo výške cez 3600 metrov nad morom a zároveň stará obchodná spojnica medzi Tibetom, Nepálom a Indiou. Pravda však je, že tu hore, na severe Indie, je každé prechodné sedlo predstavené ako súčasť obchodnej trasy. K sedlu Kuari musíme zdolať zasneženú časť hory Pangarchulla, ktorá je aj najviac preľudneným miestom na celom treku, stále sa však jedná o mikrozlomok toho, čo je v iných častiach Indie chápané pod pojmom “preľudnenie”. V danej chvíli pod horou a na nej vidieť zopár desiatok indických turistov. To, že sú to lokálci, spoznáte podľa riflí, ktoré sú najbežnejším trekovým oblečením indického trekkera.

Kuari Pass

K sedlu sa, paradoxne, musíme preštverhať cez vyššie položené sedlo vo výške 3900 metrov, kde zasnežené časti nedokážu zdolať naše utrápené mulice. Mule boy sa vydáva alternatívnou trasou, ktorá síce postráda sneh, ale naberá na strmosti. Pohľady radšej venujeme svojim nohám a razení si cesty cez hlboký snehový traverz.

Čo dodať ... je to prekrásny trek, z Kuari Pass je nádherný farebný výhľad na severný aj južný svet regiónu Garhwal, no opisovať to slovami je jednak nudné a taktiež zbytočné.

Ešte v ten deň táboríme na lúke, kde je tisíc oviec a kôz s pastiermi, ktorí nás našťastie ignorujú a to je asi najkrajšie na tejto časti krajiny. Tu v opustených horách sme menšou atrakciou ako pri pamiatkach v preplnenom a špinavom meste (rád by som sa ospravedlnil indickým mestám, ktoré niesú špinavé, ale to by také museli aj existovať). Opakuje sa rituál s kávou, čajom a perfektnou večerou, k tomu ešte miliónový výhľad do doliny.

Ďalší deň nás čaká namáhavý zostup a výstup k ďalšiemu kempu. Rododendróny sú v plnom rozkvete. Ak viete o akú rastlinu ide (ja som nevedel), tak tu v Indii rastú do rozmerov niekoľkometrového stromu a vidieť ich všade. Celý les je ako botanická záhrada. Keď máme prestávku na horskej lúke, vidíme bieločiernu opicu ako skáče zo stromu na strom. Stany si rozkladáme nad údolím, v ktorom prvý raz badať horskú dedinku s terasovými políčkami. Keď sme zvedaví, čo exotické tu pestujú, Promod, náš sprievodca ukáže prstom a menuje: zemiaky, pšenica a vlašské orechy.

Ráno cez jednu z izolovaných dedín prechádzame. Je to ako stúpanie po nekonečných schodoch s premietaním života mimo civilizácie. Autom sa tu dostať nedá (zatiaľ), ale obyvatelia si zriadili vlastnú školu, lokálne vodné elektrárne privádzajú prúd, ktorí však funguje len pár hodín do dňa. Sme svedkami pytačkového sprievodu, pozostávajúceho zo slušne nahodených chalanov, budúci ženích má oblek a elegantné topánky. Ak išli z najbližšej dediny, museli prekonať minimálne desať peších kilometrov po kameňoch a blate.

Posledná noc treku je najintenzívnejšia. Kempujeme pri dedine, ktorá pôsobí, že tam žijú len malé deti a starci. Detiská nám behajú kolo stanu, palicou naháňajú voly ako domácich maznáčikov, kričia a nazerajú nam do stanu. Staré ženy vidieť s košmi na chbtoch, ovce ich prenasledujú ako zlaté retrívery na prechádzke. Prichádza ku mne starec s angličtinou ako Jahnátek a vysvetľuje mi všetko o miestnom živote, regióne Garhwal, horách. On nekonečne vypráva, ja počúvam, nerozumiem ani slovo a snažím sa z jeho dychu vycítiť alkohol, aby som mal sám pre seba ospravedlnenie, prečo chcem aby už tento monológ ukončil. Usmievam sa, prikyvujem, podáme si ruky a on ozaj vyslyšáva moje duchovné prosby a odchádza v pokoji. Hej, vravia, že pokecať s miestnymi, to je to pravé spoznávanie. Po koľkých minútach je to už na rovnakej úrovni ako počúvať susedu na schodoch bytového domu? No musím priznať, že by ma ozaj zaujímalo, čo mi vlastne chcel zdeliť.

Dedinské deti vedia ako sa starať o ovce