Keď depresia bolí

Poznáš to keď máš pocit, že tvoje telo horí ale ruky máš studené?

Keď tvoja pokožka začína byť priesvitná, zrak zahmlený, chuť do jedla žiadna a každý pohyb je plný bolesti?

Trvalo mi dlho napísať prvé dva riadky. Nie, že by bolo ťažké zistiť ako sa cítim, ale opísať to slovami je ťažšie ako sa može zdať.

V skutočnosti stále neviem či volím vhodné slová. Jediné čo viem je, že to musím zo seba nejako dostať. Myslím totiž, že ak dokážem opísať moje pocity, môj problém, budem to vedieť riešiť.

Aktuálne riešenie sa do budúcnosti nejaví práve najatraktívnejšie. Doslova. Prenášanie psychickej bolesti do fyzickej je len dočasné riešenie. Krátkodobejšie ako chuť hranoliek v mekáči. Chvíľkové uspokojenie. Len zabránenie prístupu kyslíku k tommu ohňu v hrudi.

Bože.

Ani neviem, kde všetko toto začalo ale uzavretie toho vidím len na konci jednej cesty.

Cítim sa tak strašne zle. Tak nepotrebne. Každý nádych ma bolí. Každá slza je ako kyselina, každý plán do budúcna je ako vízia normálnych ľudí v politike. Nič reálne.

Sama sebe sa strácam pred očami a s mojimi bokmi a bruchom odchádza aj chuť do života. Stále dúfam v pomocnú ruku od niekoho z okolia ale… Každým dňom viac hľadám v okolí osobu, ktorá mi pomôže vtedy, keď konečne nájdem odvahu a spravím konečne niečo pre seba.

Prišla som do fázy keď ma depresia ničí nie len z vnútra ale aj z vonku. Doslova ma bolí.