Čo zmenil Erasmus

Nie každý Erasmus je polročná párty

Na Erasmus som sa nehlásila pretože som zo všetkých strán počúvala o tom, že polrok na zahraničnej výške je dovolenka o alkohole, párty a orgiách s ostatnými internacionálnymu študentami. Dôvod bol jednoduchý- ja som len zúfalo potrebovala vypadnúť preč. Byť niekde inde, spoznať nových ľudí, získať nové skúsenosti a pozrieť sa na veci z trochu inej perspektívy. Možno je to mnou, možno je to Nemeckom, možno je to zložením ľudí, ktoré sme sa tam v tom čase stretli ale takmer nič z predchádzajúceho hriešneho partyerasmového zoznamu sa nekonalo. Netvrdím, že sme nepili 32 centové pivo pomerne často. Tento šmak sme si ale užívali pri hraní UNO alebo Cards against humanity.

Môj Erasmus bol však najmä o prechádzkách, o samote či o pozeraní seriálov. Štuttgart je nádherné mesto a môj iPod je plný dostatočne dobrých skladieb aby mi vadilo to, že sa prechádzam sama. Čo sa týka seriálov- dva krát som pozerala všetkách 10 sérií Priateľov v slovenčine, tretí krát som posunula level zabíjania času aspoň na trochu vyššiu úroveň a všetky epizódy som prešla v angličine.

Vrchol môjho spoločeného erasmus vyžitia boli noci, keď sme navštevovali gay karaoke bar, kde sme sa všetci dokázali zabaviť úplne najviac. Pred totuto párty sme absolvovali predrinks na požiarnych schodoch, ktoré by sa mali využívať v prípade núdze. Prípad núdze však nastal až vtedy, keď sme na tých schodoch pili pivo a ruky mali rovnakú teplotu ako ten ľadovo vychladený mok. Nuž, zimný semester si vyžiadal svoju daň a my sme museli nájsť iné miesto na stretávky. Pár krát to bola práčovňa, častejšie sa však niekto obetoval a pozval spolužiakov do svojej kuchyne.

(pozn. Najlepšia párty celého erasmu bola cez „Oktoberfest“, kedy sa celé mesto oblieklo do typických nemeckých kostýmov a vybrali sa na obrovský jarmok s kolotočmi, typickými nemeckými jedlami a litvorými kríglami piva. Ľudia v obrovských stanoch stáli na lavičkách okolo stol a bavili sa na tradičné svetové evergreeny či pesničky nemeckého šlágru. A nikomu nevadilo, že z nemeckých piesní nerozumie nič. Atmostéra jednoducho pohltila každého)

Nie každý deň je nedeľa

Plakala som. Plakala som veľa.

Prvý krát som odišla z domu úplne sama do úplne cudzieho prostredia. Odchod na intrák po strednej nemôžem rátať za nejaký obrovský krok v mojom samostatnom živote, keďže v pondelok ráno som odchádzala z domu a v stredu poobede som už bola naspäť.

Bola to teda premiéra toho, že mi chýbalo úplne všetko z domu. Rodina, kamaráti, mačka ba pomaly som plakala aj za autobusárom.

Napriek tomu, že som vedela, že veľa ľudí okolo mňa zdieľa tieto pocity, bolo mi blbé, ísť sa niekomu vyplakať na rameno s tým, že mám 22 rokov a chýbajú mi interné joky s kamošmi a mamina koložvarska.

V týchto chvíľach mi najviac pomáhala iba jedna vec- zavrieť sa na hodinu do sprchy, sedieť tam pod horúcou vodou ako úplná troska, utierať si z tváre roztečený make up a spolu so špirálou nechať odtekať aj moje depresívne stavy.

Vďaka bohu, že Štuttgart má obrovské zásoby podzemnej vody. V opačnom prípade by som naozaj mala výčitky. A vďaka bohu, že energie sa neplatili zvlášť k nájmu na intráku. Alebo svoje depresie takto riešili všetci a to bol dôvod, prečo sa za jednu izbu platilo 300€ na mesiac. Naozaj neviem.

Nemecké internáty vyzerajú trochu inak ako slovenské. Viem.

Nie každá škola je nudná

Veľa ľudí si na Erasme prepije pečeň, zaľúbi sa, či v lepšom prípade len poexperimentuje. Ja vďakabohu/bohužial nezapadnám ani do jedej kategórie. Na začiatku septembra som hneď nastúpila na intenzivny kurz nemčiny. Vtedy som však ani len netušila ako intanzívne to bude. Na gympli moja dochádzka nabola najvzornejšia a na vysokej som mala školu tak tri krát do týždňa. Bol preto pre mňa obrovský šok chodiť na nemčinu každý deň. Od pondelka do piatku. Od pol druhej do pol šiestej.

Intenzívny. Ja viem.

Mojou výmennouškolou bola Hochschule der Medien Stuttgart. (Prečo sa tomu hovorí výmenný program keď sa študenti v skutočnosti nemenia? Alebo teda- neviem o tom, že by bol za mňa na Slovensko vyslaný študent z Nemecka. Ak sa tak aj stalo, naozaj sa mu osplavedlňujem.)

Prvý deň semestra sme mali „obhliadku“. A viete ako to vyzerá v tých amerických filmoch keď ľudia grilujú, sedia v kruhu, pijú pivo a smejú sa, majú nahlas pustenú hudbu a užívajú si krásne počasie v kampuse? No tak presne tak to bolo. A čo sme spravili? Išli sme si kúpiť pivo a pridali sme sa k nim.

Toto však nie je tá najdôležitejšia skúsenosť, ktorú som chcela opísať.

Prvý týždeň riadneho vyučovania som si uvedomila podstatnú vec- štúdium môže byť aj zaujímavé a môže prebiehať aj pútavou formou. Moja dovtedajšia skúsenosť bola zložená z otrockého opisovania prezentácie na plátne a následného nezmyselného bifľovania sa na skúšky.

Komunikácia, projekty, čítanie materiálov a následné plnenie čiastkových cieľov, samoštúdium, praktické cvičenia či úplne nové metódy výučby, kedy hodinu v podstate riadili študenti, nie vyučujúci. To sú veci ktoré mi otvorili oči. Skúsenosť, ktorú som mala možnosť vyskúšať a vidieť, že škola dokáže fungovať aj takýmto spôsobom ma očarila natoľko, že JA, tá, ktorá trávila viac času na káve ako v škole, JA, tá, ktorá bola večne zapisovaná na prednáškachj JA, tá, ktorej museli posielať poznámky pred skúškami, som bola po prvých dňoch rozhodnutá ukončiť svoje štúdium na Slovensku a posunúť sa na trochu iné miesto, ktoré mi dúfam dá o niečo viac.

Rada by som ešte dodala, že ako International Students sme nemali špeciálne podmienky na absolvovanie skúšok. Boli sme hodnotení rovnako ako domáci študenti, museli sme rovnako ako oni absolvovať všetky hodiny, skúšky, vypracovať všetky projekty a tráviť nad papiermi hodiny času.

Nie každé moje rozhodnutie je blbosť

(dúfam)

Aj keď si myslím, že moji rodičia tieto kroky stále nenačítavajú, že s nimi nie sú úplne stotožnení a že by boli najradšej aby som školu už dotiahla na tie tri písmenká a mala pokoj, som veľmi rada, že som sa takto rozhodla.

Erasmus mi dal nové priateľstvá, spoznala som veľa nových a zaujímavých ľudí z celej Európy, najvštívila som mnohé mestá, skúsila som si život v druhom najdrahšom meste Nemecka, okúsila som samostatný život, nabrala nové skúsenosti ale čo je pre mňa najpodstatnejšie našla som smer. Áno, znie to ako úplné klišé a nie, stále neviem čo presne chcem v živote robiť ale objavila som cestu, ktorou chcem ísť. Uvedomila som si, že chcem viac, že sa nechcem uspokojiť. Že všetko čo robím, robím hlavne pre seba a nie pre druhých. Že aj keď sa možno na novej škole potrápim, bude to stáť za to. Že zmena je dobrá a to, že som nemala hovoriť celé roky „Mám chuť sa zbaliť a vypadnúť preč od všetkého a všetkých“ ale jednoducho to spraviť omnoho skôr.