Zápisok perspektívnej dvasiatníčky

Môj pracovný týždeň začína v pondelok a končí v nedeľu. Preto sa teda nemusíme čudovať, že je piatok večer a ja ležím doma v posteli, počúvam audioknihu Harryho Pottera a testujem víno, ktoré po ktoré som sa včera musela vracať z parkoviska, pretože Kaufland nie je rozumne zorganizovaný a regál s alkoholom som neviem akým nedopatrením minula.

O inom som ale chcela.

Hodinu dozadu som ešte sedela s kamoškou/ kolegyňou v Bojnickom pivovare a viedla som monológ: „Tá opečená slanina je fantastická. Neskutočne ma vie potešiť dobré jedlo. Raz som jedla halušky s takou slaninou! Tá kocka bola chrumkavá, ale keď som do nej zahryzla tak sa hneď rozplynula na jazyku.“

Monológ o výnimočnej slanine pokračoval ešte niekoľkými vetami. Chcem sa ale dopracovať k podstate veci (ktorú som už pár krát načrtla).

Je toto téma, ktorú by mali mladé, slobodné ženy rozoberať v piatok pri večeri?

Pri predstave života mojej mamy v dvadsaťdvojke sa dostávam do komplikovanej križovatky- mám plakať od smútku alebo od úprimného pobavenia?

Mamina mala v mojom veku obrúčku na prste, dieťa na krku a robotníkov na stavbe.

Ja mám flašu vína rozdelenú na dva dni, odtlaky na pätách a takmer žiadny sociálny život.

Všetky vymenované veci sú zapríčinené mojou pracovnou vyťaženosťou.

Predchádzajúcimi riadkami som sa už naozaj dopracovala k pointe- Ako má vyzerať víkend slobodnej ženy? a Ako sa zariadiť, aby som na ten víkend mala energiu. Som unavená zo života, unavená z práce a ajkeď viem, že tento stav, je len na pár mesiacov, berie mi to roky života. Čas je relatívny pojem a človek nemusí byť fyzik nato aby to vedel zistiť v praxi. Len sa zamyslite nad tým, akou rýchlosťou plynie čas v práci a ako plynie pri pive.

Som mladá baba, zarábajúca na lepší život, ktorý na mňa dúfam čaká v Prahe. Generácia našich rodičov už mala po prekrečoní dvadsiatky jasno v tom čo chcú a čo budú robiť. Problémy typu: „V piatok nemôžem ísť do klubu, lebo ráno idem do roboty“ už riešili pomenej a sny o osamostatnení sa sa vypĺňali trochu rýchlejšie.

Nechcem sa zase len opúšťať a vyplakávať o mojej „ťažkej“ situácií. Neočakávam ukázanie smeru, ktorým sa uberať, neočakávam predpoveď mojej budúcnosti ani ponuku na prácu, v ktorej budem mať 15€ na hodinu a nebudem sa po nej cítiť akoby som celý deň rýľovala. Chcem len virtuálne potľapkanie po pleci či súcitné „nie si v tom sama, aj ja mám 22 a bezperspektívnu blízku budúcnosť.“