Hor sa do mesta! Indický Rishikesh, hlavné mesto jógy a pózy

Vlak z Delhi do Haridwaru sme ledva stihli, ale bol to najpohodlnejši spôsob dopravy, aký sme za celý čas v Indii zažili. Áno, trochu sme ojekabátili typicky “malorozpočtovú” destináciu a dali sme to prvou triedou v klimatizovanom vozni. 15€ za päť hodín jazdy s prehnane veľkým miestom pre nohy a raňajkami, to je lepšie ako rýchlikom Horalky od Sedity. Vozeň ešte pamätal Gándhiho, no nebyť polohluchého staršieho dementka, ktorý si tam hodinu púšťal dostihy na mobile, bola to luxusná jazda so stewardmi a týpkom, čo každú hodinu prešiel mopom celý vagón.

Konečným cieľom nebol Haridwar, ale Rishikesh, zopár kilákov ďalej. Stotisícové mestečko na úpätí Gahrwalských Himalájí je vraj svetové hlavné mesto jógy a posvätné miesto hinduistov. Tu by sa hodil obrázok typu očakávanie vs. realita. Rishikesh je v očiach mnohých duchovne založených jedincov mekkou jogínskych sústredení. Pre mňa, ako niekoho, kto jógu vidí len vo filmoch a plagátoch, je to taká jogínsko-spirituálna, špinavá, zaprášená a pretrúbená turistická pasca. Podľa billboardov sa nám potvrdilo, že tam nájdeme veľa ashramov, pustovníckych centier zameraných na duchovné a fyzické cvičenia, najmä jógy. Nepochybne i pár kvalitných, kde vám nebudú sľubovať liečbu nádorov prekladaním nohy za hlavu a kúpou magických olejčekov z kravských soplíkov. V jednom takom ashrame tam ešte za dôb našich otcov pobývali aj Beatles. Stavba stále stojí, respektíve stoja jej ruiny a môžete si pri tom urobiť selfie. Pretekajúca Ganga je pekne modrá, dá sa po nej raftovať a skákať do nej zo skaly (skoky sú niekde za poplatok, je to oficiálna turistická atrakcia).

Rishikesh...where The Ganges river is still blue #rishikesh #rishikesh_diaries #visitindia #india #asia #ganges #river #gooutdoor #gooutside #yogacapital #yoga #travelling

A post shared by Michal Svab (@michsvab) on Apr 23, 2018 at 5:15am PDT

V Rishikeshi sa dobre sedí, ale zle chodí. Vďaka skútrom, autám a turistickej tlačenke boli prechádzky v uliciach rovnako príjemné ako predieranie sa cez preplnenú MHD k dverám. Našli sme si štýlovú reštiku na druhej strane rieky, s výhľadom na mesto. V momente ako sme zaparkovali naše zadky a priniesli nám jedlo, celé mesto opeknelo. Rovno oproti nám cez rieku spievali indické chlapčiská z ashramu. Neviem, čo to bolo, ale asi niečo v štýle hare krishna. Jedlo bolo super ako vždy. V Indii sme vo všeobecnosti mali problém sa zle najesť. Stále sme boli vo fáze, keď sme na jedlo z ulice pozerali cez prsty. Čakal nás trek v horách a predĺžené minúty na hajzli by nám vedeli pekne skrížiť plány.

Počas prechádzky od jedného pešieho mosta k druhému sme v diaľke zazreli park so stromami a náznakom zelene. Zelených plôch je v meste menej ako belochov bez tetovania. Konečne niečo, kde sa dá sadnúť a miesto kde si západní turisti poohýbajú jógové chrbáty. Ani ja by som neodolal. Zo zelene napokon nič nebolo, miestni si z toho urobili skládku plastového odpadu a kravy plochu na obedné seansy. Aspoň, že tie stromy tam nechali.

Rishikesh má svoju charizmu a možno aj nejaké to genius loci. Peniaze a turizmus tam prišli skôr ako pokrokové myslenie. Je super lokalitu propagovať ako spirituálne centrum, ale ak celé mesto premeníte na predajňu plastových harabúrd, tak aj okolie Revúcej je vhodnejším miestom na rozbalenie jogamatky.

Pre nás bolo mesto vstupnou bránou do hôr a hneď v prvé ráno sme na hlavnej ceste hľadali odvoz do 270 kilometrov vzdialeného Joshimathu. Bolo jasné, že berieme všetko, zdieľané 4x4, či preplnený autobus. O tom v ďalšom článku.