Sex, depresia a láska II.

Časom postupne prichádzam na to, že nech robím čokoľvek,

vždy ma to ťahá späť do tmy. Sny, myšlienky, medziľudské "vzťahy", moje vnímanie vášho sveta, ... všetko je čierne. Nikdy som si nedokázal predstaviť svoju budúcnosť. To nikto, ja viem, no ja mám z toho strach. Nemám sto priateľov, s ktorými by som sa navštevoval, nemám vyhliadky v láske, nemám ešte ani veľkú rodinu. Cítim sa sám. Práve v tomto životnom období mi to nevadí takmer vôbec. Nechýba mi to. Ale čo ak raz budem potrebovať podržať, dodať sebadôveru, naštartovať do životných bojov? V dnešnej dobe sa tí praví ľudia hľadajú extrémne ťažko. Kedysi takí boli aj pri mne. A kde sú dnes? Buď sa preukázali, že nestoja za veľa, nakoľko stratili moju dôveru, alebo som ich odohnal svojim vnútorným chladom, pretože som ich práve nepotreboval. Vždy som sa napriek tomu aký som snažil ľuďom pomôcť takmer so všetkým. Bolo to však o prístupe k nim. Jedna vec je pomoc, druhá moja úprimnosť a tretia sarkazmus, ktorý ich vyselektoval asi najviac. Ľudia, ktorí sa neurazili to pravdepodobne nepochopili, tým pádom to stratilo zmysel a považoval som ich tak za hlupákov. Minimálne osemdesiat percent z nich však hlupákmi boli, za tým si stojím. No tí ostatní, tí ma trocha trápia. Samozrejme, ľuďom, ktorí môj sarkazmus identifikovali a pochopili, to časom nebrali ako zábavu a odišli sami. Bol som zrejme moc tvrdý. Tvrdý, nekompromisný, primoc chladný a zanedbateľne empatický. Ani dnes by som možno nemal problém nájsť si nejakú tú partičku, nakoľko v nevyhnutných prípadoch, kedy sa s ľuďmi stretnem, mi to príde tak, že som im celkom sympatický. No aj tak to znova pokašlem. Už vidím svoj náhrobný kameň. "Tu odpočíva hrobár prvých dojmov, ktorý odišiel do pekiel úplne sám a nikým nemilovaný".

Áno, všetko je to o prístupe a o komunikácii, no ak viazne komunikácia, ťažko si udržíš pozitívny prístup. Na jednej strane je možno čas na zmenu, no čo ak bude zmena horšia? Čo ak je to len obdobie, ktoré prejde a znova bude všetko také krásne ako predtým? A čo ak to má tu a teraz takto skončiť? Vieš, že možnosti sú nekonečné, no nevieš, či ich chceš hľadať v tomto vzťahu, alebo sú tými možnosťami možnosti hľadania možností inde. Ktorú možnosť si zvolíš? Ktorá je správna? Žiadna?! Obe?!

"Pomaly začínaš veriť tomu, že emócie sú príťažou. Odrazu v sebe objavuješ silu štyroch pôvodných živlov. V hrudi cítiš oheň, ktorý ti spaľuje srdce, pretože nevieš prísť na to, či si zo sebou spokojný, alebo nie, pričom vieš, že chceš zmenu, no máš strach z toho, že pri nej stratíš to, čo máš dnes. Voda v očiach je ako nepriehľadná stena, ktorá ti znemožňuje hľadať východisko z tejto pekelnej situácie. Myšlienky v hlave sa víria rovnako ako víchor v oku hurikánu, ktorý zakaždým, keď sa dostal na zemský povrch, ničil životy všetkých, ktorí boli blízko epicentra tejto skazy. Popri tom všetkom začínaš cítiť, ako sa ti prach z úst sype hlboko do hrdla a ty nedokážeš požiadať nikoho o pomoc, pretože ak by si zo seba dostal hoci len jedinú vetu, ktorá by presne definovala tvoj aktuálny vnútorný stav, zadusil si sa a všetko by sa stratilo na dne temnoty. Nič. Ani jedno malé svetielko, ani jediná kvapka vody, závan sviežeho vzduchu, či zrnko prachu. Ostalo by len vákuum emócií."