Sex, depresia a láska I.

Niekto prichádza denno-denne do kontaktu s ľuďmi, zdraví každého, kto prejde okolo, pretože majú spoločné záujmy, zážitky, spomienky, poznajú rovnakých ľudí... Jedinými mojimi zážitkami, ktoré niekoho môžu aspoň trošku zaujímať sú sny. Všetko pekné, všetko zaujímavé, pútavé, zmyselné sa udialo keď som spal. Nesťažujem sa, nechválim sa.

Každý nadšenec fantasy filmov si po ich zhliadnutí predstavoval seba v niektorej z rolí. Ja som si to zažil. Boli to moje filmy. Sex so Sukubami, pozorovanie anjelov, vládnutie v pekle... avšak, tých nepríjemných bolo omnoho viac. Spánková paralýza sprevádzaná naozaj nechutnými halucináciami, dvadsať krát sa zobudiť v sne, pričom stále snívaš, no pomaly prestávaš rozlišovať, kedy spíš a kedy bdieš. Hnus. Ako aj vtedy, keď som v televízii sledoval, ako levice roztrhali návštevníka zoologickej záhrady v priamom prenose a onedlho som bol v tom istom výbehu ja. Levice sa zmenili v domorodcov a ja som cítil nesmiernu bolesť pri každom ďalšom odtrhnutom kúsku mäsa z môjho tela. Po prebratí som si necítil ruku a dokázal som ňou pohnúť len od ramena po lakeť, nakoľko bola zvesená z postele. Vyhŕkli mi slzy, srdce búšilo o hrudný kôš a krv z neho by najradšej ušla z tohto úzkeho, skľučujúceho priestoru. No stále to bolo niečo fascinujúce. Niečo, na čo sa celý deň oplatilo čakať. Niečo nové, niečo na čo som sa tešil. A dnes?! Som nadšený, ak sa mi pri zohrievaní obeda rozleje aj polievka, a nie len vysype šalát. Ale nepredbiehajme...

Skrz moje nočné mory, neustáleho pocitu prenasledovania, halucinácie, pocitu úzkosti a rôznych nevysvetliteľných javov doma som k nám pozval médium. Okrem rôznych zaujímavých zistení, ako napríklad to, že som veľmi senzibilný voči mŕtvym dušiam, som sa dozvedel aj niečo o mojej aure. Pýtal som sa totiž, akej je farby. Odpoveď ma dosť zarazila, keďže mám vraj všetky farby. Vraj sa ešte hľadám. To, že na dvadsať rokov ani netuším, ktorým pracovným smerom by som sa chcel vydať, to je vec jedna, ale že v dvadsiatich nemám predstavu o tom kto som, je vec druhá. Áno, vo veľa ľuďoch sa to bije celý život, no pre mňa bolo toto zistenie smerodajné v otázke, prečo sa od detstva cítim, akoby som medzi týchto jedincov okolo nezapadal. Nepovyšujem sa nad nikoho, len som mal vždy pocit, že som z iného druhu. To, že mám potenciál viesť rozhovory s entitami z iného sveta bolo z fajn. Ale ako môže človek disponovať všetkými farbami aury? Som mentálne nedovyvinutý? Sú len tri možnosti. Buď mám v sebe viac osobností, alebo som mentálne a emocionálne zaostalí, alebo mám všetky možné vlastnosti, som emocionálne nadštandartne vybavený a tým pádom by som mal byť tým najempatickejším človekom na svete. Hah. To posledné nie. Nemám totiž rád ľudí, z veľkej časti som egoista, cholerik a zrejme prototyp ENTP typu osobnosti. Emocionálne a mentálne zaostalí tiež nie som, nakoľko cítim emócie (minimálne hnev, smútok, občas radosť...) a taktiež poznám ľudí, ktorí sú na tom v tomto smere oveľa horšie. A nie sú to úplný blázni.

Tak mi vychádza predsa len tých viac osobností v mojom vnútri. Dokážem zmeniť dobrú náladu na opúšťanie sa aj za päť minút. Naopak to už ide trocha horšie a závisí to od množstva okolností, ale viem aj to. Taktiež doteraz neviem, či chcem byť samaritán, ktorý bude ľuďom zo všetkých síl nezištne pomáhať, alebo chcem byť úplný kretén, ktorý sa na nich vykašle a odsťahuje sa so svojim psom niekam do lesa, kde si sám postaví chatrč a bude si celý život sám loviť potravu a schovávať sa pred svetom v korunách stromov vrhajúcich tieň na tento "žiarivý" svet.