Pondelok, 1:26 v noci

...stojím v kuchyni Anastasie z Litvy s mojím Anglický spolužiakom Jamesom.

James.

Viem, znie to úplne vymyslene ale naozaj sa volá James.

James vylieva z pohára kvapky vína, za ktorými sa spoločne pozeráme a spoločne počítame ako dlho trvá, kým víno dopadne na auto majteľa pubu, ktorý je na prízemí nášho internátu.

„ Zomrela by som keby som skočila?“

„ Podľa mňa áno.“

„ Ale musíš rátať aj s tým, že pod oknom parkuje auto.“

„ Aj tak si myslím, že je to dosť vysoko. “

.... po pár chvíľach prepočítavania som usúdila: „Aj tak si myslím, že je priskoro. “

„Ako to myslíš? “

„No.... Ešte pár rokov hádam potiahnem. “

„A potom? “

„ Až potom... “

„ Potom čo? “

„No veď som ti povedala, že až potom....“

„Okey Hana.....“

„Okey James.“

Uzavreli sme konverzáciu.

Ja s jemným úškrnom. On s úplným poker face-om.

Prešlo pár chvíľ. Pobavili sme sa na dlhej čiernovlasej parochni, na pár zážitkoch z posledných mesiacov, naplánovali sme si stretnutia, ktoré vieme, že sa aj tak neuskutočnia.

James sa vracia ku mne.

„Hana, nesmieš to spraviť. Musíš nájsť vo svojom živote šťastie.“

„ Oh, trust me. I´m trying to....“ v sekunde som však aj túto vetu dokázala otočiť na joke a začala som spievať Seleninu pesničku s mierne pozmeneným textom: „ Oh I´m tryin´, I´m tryin´, I´m tryin´, I´m tryin´, I´m tryin´; Oh tryin´, I´m tryin´, I´m tryin´ , I´m tryin´, I´m tryin´ Not to kill myself.“

James sa mierne rozosmial, čím som považovala konverzáciu na túto tému uzavretú.

Raz si hore, raz si dole ale nezabúdaj, že svoje nohy stále vlečieš pri zemi.

Povinnosti ma zo spolužiačkynej kuchyne vyhnali skôr ako som chcela. Pridala som sa teda k slovincovi Janovi, ktorý partiu opúšťal v predstihu a žije v rovnakej budove ako ja.

Šlapali sme spoločne po schodoch a s postupne pribúdajúcimi poschodiami sme spomalovali.

„Dnes si sa dosť bavila s Jamesom....“

„Viem, James je super. Bude mi chýbať.“

„ Povedal ti....?“

„Povedal mi čo...?“

„ Včera mu zomrela babka.“

Poučenie z dnešného dňa.

Vo svojom živote som sa narovinu, bez cenzúry, výčitiek, strachu a bepochopenia o smrti dokázala rozprávať len s jedným človekom. Avšak dnes som pochopila:

Nech je akokoľvek jednoduché rozprávať sa na zložité témy, pre poslucháča to také jednodhuché byť nemusí.

Nie každý to dokáže načítať.

Nie každý to dokáže pochopiť.

Nie každý je v nálade to načítať a pochopiť.

A aj keď to pre mňa nie je zakázaná téma, ostatní to tak brať nemusia.