Tania1

ČASŤ 1

Bola som ponorená do práce, keď mi zazvonil mobil. „Už si mu to povedala??“ spýtal sa ma Damián po asi miliónty krát tento týždeň.

Damián bol môj najlepší kamarát a bol mi bližší než ktokoľvek iný. Mali sme sa sťahovať do nového bytu, ktorý sme si prenajali. Ja sa som to konečne mala povedať môjmu otvorí.

„Ja... no vieš včera som prišla strašne neskoro.“ Bola som červená od hanby, že mám 20 rokov a bojím sa otcovi povedať, že sa sťahuje.

„Zlatko, už mi tu musíš povedať, cez víkend sa sťahujeme. Mám dnes prísť a povieme mu to spolu?

„Nie nemusíš. Je utorok, takže v pohode stíham. Sľubujem, dnes mu to poviem.“ Už musím. Nešlo o to, že som sa bála, že mi to otec povie a bála som sa toho, že zostane sám.

„Je to dospelý a silný muž to zvládne a okrem toho ten byt je od neho 20 minút pešo. PEŠO!“ zdôraznil slovo pešo lebo otec nerád používal auto, autobus alebo niečo podobné. Najradšej chodil pešo alebo na bicykli.

„Dobre, dobre veď vieme. Musím ísť mám kopu práce. Daj si pozor a večer ti volám.“

„Jasné a neboj bude to ok. Ľúbim ťa a drž sa.“

Damiána som mala rada aj za jeho optimizmus. Vždy ma vedel nabiť energiou. Poznáme sa už dlhé roky. Vlastne od základnej školy. Mali sme asi 12 rokov keď prestúpil k nám do školy. Hneď sme si padli do oka. Teda on mne. Bola som z neho očarená. Už vtedy bol náramný fešák a aj to o sebe vedel.

Asi po mesiaci sme sa zblížili a vedeli sme, že sme nerozlučná dvojka. Už som ho nebrala ako moju tajnú lásku, nahradil ho Peter z vedľajšej triedy. To viete, tie krásne detské lásky, keď každú chvíľu „ľúbite“ niekoho iného.

Ako sme rástli, rástlo aj naše kamarátstvo. Rozumeli sme si v každom smere a boli sme neustále spolu. Všetci si mysleli, že sme frajeri ale nám to bolo jedno.

Keď sme mali 15-16 rokov sme skúsili, či predsa len nemôžeme byť frajeri, keď nám všetci vraveli, že tak vyzeráme. Zo začiatku to bolo fajn, v podstate sa nič nezmenilo len sme sa držali za ruky. Prvé letmé bozky, nežné dotyky, to bolo tiež fajn. Potom však prišlo na „ďalšiu métu“. Ani jeden sme nevedeli čo máme vlastne robiť.

Už keď sme skoro zašli priďaleko stopla som to: „Ty si gay!“ vyhŕkla som ráznejšie ako som chcela. Potom sa mi Damián ku všetkému priznal. Vlastne dovtedy, kým sme spolu nezačali si nebol istý. Spýtal sa ma ako som na to prišla. Povedala som, že intuícia, no pravdou je, že som to z nebo cítila. A to je jedno z mojich tajomstiev. Jedno z príjemnejších.

Viete, každý z nás má (alebo by mal mať) nejakú tu empatiu k ostatným. Aj ja mám ale asi tak 500 násobne silnejšiu.

Keď som hľadala na nete, čo to všetko má znamenať našla som jeden článok, kde sa písalo afektívnej (citovej) empatii. Jedná sa o skutočné vcítenie do pocitov druhého človeka. Aby som vám to lepšie objasnila napíšem príklad. Máte 14 rokov kamarátka vám vraví, že sa rozišla s priateľom, s ktorým chodila AŽ 3 týždne. Asi si viete predstaviť pocity puberťáčky, ktorá práve prechádza rozchodom. Ten hnev, smútok, žiadna úcta k sebe a podobne.. a toto všetko som cítila s ňou. Až som si myslela, že ho „ľúbim“ tiež.

No a s týmto žijem odkedy mama zomrela. Najskôr som nevedela čo to je a mala som veľké zmeny nálad. Otec to prikladal k veľkej strate a veľmi to neriešil. Po čase keď už som zistila čo to asi tak môže byť, začala som informovať a učiť sa ako to zvládať. Teraz to už mám ako tak pod kontrolou, ale ešte stále ak za mnou príde niekto veľmi rozladený, chvíľu mi trvá kým sa dostanem do normálu.

O tomto dare (alebo ako to mám nazvať) som nepovedala nikomu, ale veľa ľudí to vie vycítiť a preto sa mi radi zdôverujú.

Zhlboka som sa nadýchla a rozhodla som sa, že zavolám otcovi.

„Ambulancia doktora Petríka, prosím?“ ohlásil sa hneď.

Oco bol v práci veľmi profesionálny, bol zverolekár a svoju prácu miloval.

„Oci, to som ja Tania, do kedy si dnes v ambulancii?“ moja nervozita stúpala.

„Hmm... myslím, že okolo šiestej by som mohol skončiť. Prečo sa pýtaš?“

„Chcem niečo dobré uvariť a chcem aby si to aj teplé zjedol a okrem toho musím sa s tebou o niečom porozprávať.“ konečne som sa vykoktala.

„Jasné zlato a deje sa niečo? Si chorá??“

„Nie, len normálne pokecať.“ Snažila som sa zasmiať. „Veď uvidíš večer oci, musím už ísť ahoj večer“

„No dobre. Daj si pozor keď pôjdeš domov. Pa a Tania? Ľúbim ťa.“ Povedal a zložil.

Aj ja teba oci, pomyslela som si.

Bola som pevne rozhodnutá mu to večer povedať. Už som nemala na výber, Damián mal pravdu, všetko bude dobré.

Konečne som sa pustila do svojej práce, aby všetko stihla.