Čudná to láska

Spoznali sme sa na strednej škole na telesnej výchove... čiže tepláky, vyťahané tričko a vlasy v cope.. krása.. teda to som bola ja. On bol celkom pekný a nejako sme sa dali do reči pri hádzaní do koša alá basketbal. Ja som bola tretiačka a on druhák, no ročníky tie isté, keďže prestúpil z inej školy.

Bol zaujímavý mal sexy hlas a bolo mu jedno, že som v teplákoch. Rozprávali sme sa o hocičom a 40 minút ubehlo ako voda. Po hodine ma videl už „upravenú“ a zjavne sa mu páčilo čo videl. Teda ja som chcela aby sa mu to páčilo.

Nakoniec sme zistili, že tú hodinu spolu budeme mávať každý týždeň. Vďaka školský systém za málo platené miesta a nedostatok učiteľov. Odvtedy som sa tešila na každú hodinu telesnej výchovy s ním.

Vždy sme sa mali o čom rozprávať a mne sa páčil čím ďalej tým viac. Problém bol v tom, že stále riešil bývalku a ja ako jeho kamarátka som mu radila. Bolo to hrozné. Ale bola som rada, že sa babíme. A tých 40 minút ubehlo až príliš rýchlo. Takto sme sa stretávali asi mesiac a pol, občas na chodbách, keď zrazu jednej hodiny jeho trieda neprišla.

Nakoniec som ho nejako našla na facebooku a začali sme si písať. Povedal mi, že sa im zmenil rozvrh a už nemajú tú hodinu telesnej. Sprostý školský systém!

Fakt sme si veľa písali a nejako pred vianočnými prázdninami mi napísal, že ma má rád viac ako kamarátku, a že po prázdninách pôjdeme spolu von, keďže sme bývali celkom dosť ďaleko od seba. Bola som šťastná a tešila som sa kedy sa konečne stretneme! Asi týždeň sme si písalo ako „frajeri“, keď mi napísal: „Prepáč, ale ja ťa mám rád ako sestru. Bola to chyba, že som ti to predtým napísal.“ Vysvetlil to tým, že stále nemôže zabudnúť na ňu, ale mňa nechce stratiť ako super kamarátmu

Že AU! Takže friendzone. Super... Noo viete si predstaviť ako som sa cítila. Plakala som, zúrila som, nevedela čo so sebou. Nikto doma nevedel o mojom potencionálnom vzťahu čiže som o tom nemala ani s kým hovoriť. Cítila som sa hrozne a nechcela som ho už vidieť. Ale nechcela som aby som ho stratila úplne tak som so slzami v očiach (lomila so mnou puberta, takže sorry!) som mu napísala, že mi je to síce ľúto, že to tak necíti, ale jasné budeme kamoši ;). Cítila som sa ešte horšie.

Ale ako dni plynuli som to nejako zvládala. Rozprávali sme sa každý deň. Boli sme spolu schopní preskypovať 5 hodín v kuse! Každý večer! Bolo to šialené a zároveň super. Ani neviem o čom sme sa toľko rozprávali. Teda hlavne o jeho bývalke a ako by ju získal naspäť. Au!!

Chodievali sme spolu poza školu, cestovali do Bratislavy na naše obľúbené miesto. Dokonca som pár krát bola u neho na víkend. Vďaka nemu som si dala prvé tetovanie (deti až v 18stke!). Spoznala som jeho rodinu, jeho babka ma milovala a on mi o sebe povedal všetko. Ale že úplne VŠETKO. A on vedel dosť o mne. Bolo to skvelé mať pri sebe takého človeka, ale stále sme boli len kamaráti. Best friends!

No a predstavte si, po pár mesiacoch sa nám to podarilo!! Dať ich dokopy. Akí boli šťastní a ja som sa tvárila, že som šťastná s nimi. Áno stále som k nemu niečo cítila, ale poznala som ho natoľko, že som si nebola istá či by som chcela byť s ním.

V lete (skončila som tretiak) sa mi podarilo naísť si priateľa (to obdobie bolo crazy, ale o tom neskôr) a už som pomaly zabúdala na city k nemu. Teda úplne sa to nedalo, ale už som ho naozaj brala ako kamaráta naozaj veľmi dobrého kamaráta.

Keď som sa dozvedela nie veľmi dobré veci o mojom priateľovi (teraz už bývalom) bola som akurát u neho na víkend. On si odskočil k frajerke a ja som si prezerala facebook keď mi prišla zaujímavá správa.. bola som na dne. Druhý vážny chlap v mojom živote to posral. Keď prišiel domov od frajerky a videl, čo sa stalo zobral ma na čaj do baru (mala som na niečo tvrdšie). Vykecala som sa z toho a povedal, že sa to určite urovná. Ja som mu uverila lebo som bola zaľúbená do svojho priateľa.

V bare sme stretli 2 veľmi zaujímavé ženské (v preklade čudné) a nejako nás spontánne napadlo, že by sme si mohli pokecať. Najskôr sme si z nich robili srandu, no napokon sme zistili, že sú celkom fajn a super sme si pokecali. Jedna sa nás potom opýtala či spolu chodíme. Povedali sme, že nie, ale že sme najlepší kamaráti. Potom sa spýtala prečo teda nie sme spolu keď si tak super rozumieme. Vtedy sme si pozreli do očí, ja som potom sklopila lebo mi ušla skoro slza a on povedal: „Nechceme si pokaziť naše priateľstvo.“ A usmial sa na mňa. Vtedy som pochopila, že má pravdu. Takého kamaráta som nemala ako je on a do dnešného dňa som nenašla.

Začínal sa mi 4. ročník na škole a my sme sa bohužiaľ stretávali čim ďalej tým menej. Maturita, nový priateľ, stužková, sestrina svadba.. mala som toho veľa a aj on. Je mi ľúto, že som sa nesnažila viac sa s ním stretávať.

Po maturite som sa odsťahovala za priateľom a on sa pomaly chystal na zmeny v jeho živote. Rozhodoval sa, čo a ako. Aspoň telefonicky sme sa snažili nejako kontaktovať, ale už to nebolo také. Myslím, že to tak vnímal aj on. Veľmi mi chýbal, pretože som v novom meste nemala nikoho.

Po škole sa odsťahoval aj on a to už naozaj bolo ťažké. Pred pár mesiacmi mi napísal , že je zasnúbený. Ja som bola z toho nadšená, skutočne. Keď som chcela vidieť jeho priateľku, poslal mi fotku nejakého fešáka. Myslela som si, že sa pomýlil. Priznal sa mi, že je by, a že sa mi to bál povedať. Keď som sa ho spýtala prečo, povedal mi: „vždy som chcel teba a teraz ti poviem, že mam snúbenca?“

Mali ste vidieť výraz mojej tváre. Vraj to predo mnou musel skrývať lebo nechcel stratiť super kamošku. Bola som vtedy celá rozhodená z toho. Nevedela som, čo si mám myslieť, čo mám cítiť. No potom som pochopila, že to tak malo asi byť.

Pochopila som, že láska ma viacero možností a tá naša bola v tom, že sme boli jeden pre druhého oporou, pomocnou rukou i ramenom na vyplakanie. A to je lepšie akoby sme sa mali ničiť vo vzťahu aj keď by nám bolo možno spolu dobre. To už nezistíme. Možno ma to mrzí, ale myslím, že teraz sme obaja šťastný. On má svojho sexi Španiela a ja svojho sexi Slováka ;).

Len dúfam, že sa nám podarí ešte niekedy stretnúť, veľmi mi chýba jeho priateľstvo.