Zlý večer...

Nič. Prázdnota. Samota. Duša bez jedinej kvapky emócie.

Stalo sa toho mnoho. Veľa ľudí ublížilo. Neviete ako ďalej. Necítite ako ďalej. Neviete smer, nechcete vedieť. Len proste chcete ísť.

Ísť na miesto, kde bude všetko iné. Kde budú ľudia iní, pretože ľudia sú ZLÍ. Možno nechcú, možno si to neuvedomujú, ale ubližujú vám. A vás to bolí. Nepoviete nič, chcete byť silný. Ale už nevládzete. Už nechcete vládať. Poviete si vydržím, je to v pohode, možno len zlý deň, týždeň.. rok...

Snažíte sa. Je to zbytočné... Nič nepomáha. Cítite sa stále rovnako. Osamelo. Aj keď je okolo vás mnoho ľudí. Ale nie tí správni ľudia. Tí by vedeli, že nie ste fajn, že je niečo zle. Že je všetko na nič. Trápi vás to, že to ľudia nevidia a pritom vaša prázdna duša kričí o pomoc. Ale vy nevydáte ani hlások. A načo?? Veď aj tak nik nepočúva. Každý má svoju dušu..

Každý má svoje problémy... Prečo vlastne potrebuje, aby sa o nás niekto zaujímal? Aby nás mal niekto rád? Nevystačíme si sami?? Možno by sme mali.. Ale predsa človek nemôže byť sám. Nie v tak veľkom svete.

No keď cítite každú jednu jazvu, ktorú vám spôsobili ľudia, čo vás majú mať radi, chcete byť sám.

Mýslíte si, že už nezvládnete žiadnu ďalšiu, ale zvádnete. Proste musíte. Nahodíte úsmev a nejako preplávate tým posraným životom.