Nedeľná chvíľka samoty

Prechádzam sa stmievajúcim sa nemeckým mestom. Bradu tisnem do pleteného šálu aby som si ochránila tvár pred chladom. Jediným odhaleným kúskom mojej tváre sa tak stávajú oči. Vietor ma síce pekne bičuje ale išla som sa prejsť z tradinčného dôvodu.

V ušiach Cigaretts after sex, ktorí ma presviedčajú, že mi nič neublíži, ale ja som pevne rozhnodnutá o opaku.

Moje kroky mieria tradične k moderným obydliam, s veľkými presklednými obývačkami. Námestia a staré budovy svoje čaro v mojich očiach nikdy nestratia avšak čím dlhšie som od svjho domova, tým viac si užívam tajné sledovanie ľudí spoza okien. Pričom oni ale len netušia.

Netušia ako tam stojím. Pozerám sa na muža, ktorý sa v obývačke venuje návšteve, zatiaľ čo jeho žena v kuchyni obracia stejky. Pozerám sa na deti, ktoré robia bordel, zatiaľ čo ich nikto nesleduje. Pozerám sa na partiu mladých ľudí, ktorým sa vymkla z pod kontroly vodná fajka.

Týmto by som len chcela povedať krátke ďakujem.

Ďakujem architektom, ktorí udávaju trendy a priniesli nám veľké sklenené plochy namiesto stien.

Ďalej ďakujem ľuďom, ktorí zabudnú zatiahnuť závesy a taktiež tým ktorí boli skúpi na to, aby kúpili kvalitné, hrubé závesy, ktoré slúžia aj na vytvorenie súkromia, nie len ako módny doplnok.

Ďakujem patrí aj dôchodcom, ktorí bývajú cez ulicu a dokonale im vidieť do bytu, pokým manželka nespustí zaprášané rolety cez ich okná. Dovtedy sa môžem pozerať ako starý pán objavuje zákutia internetu, zatiaľ čo mu žena vymieňa flašku s pivom, ktorá je tradične položená po jeho pravej ruke. Tomu hovorím láska až za hrob. Ďakujem im aj za to, že i dávajú vieru v spoločenský život na staré kolená, keď ich vidím pravidelne sedieť za jedným stolom s ich priateľm. Notebook s internetom sa nahrdáza tradičnými klobáskami s curry a flašky piva sa menia za flašky s vínom.

A ja len stojím za oknom, v hlave úplné ticho a predstavujem si ako ležím na gauči so svojimi blízkymi ja. Ako sa smejem s kamarátmi nad pivom. Ako tajne pokukujem po majteľovi krčmy. Ako sa hádam s bratom o to kto utrie riad. Ako nadávam na nudu vo svojom rodnom meste.

A nakoniec, keď som osamejelšia ako prst, mi najviac chýbajú hlúposti každodenného života.