S Vix&Trips na ceste Kaukazom: Azerbajdžan

1. deň

Opustili sme letisko v Budapešti. Wizz Air štandardne meškal niečo cez hodinu. Po necelých 4 hodinách letu sme prišli na viac-menej prázdne letisko v Baku. Maťova batožina bez problémov vyšla na páse, no moja batožina - štandardne posledná ako vždy, sa musela zaseknúť, navyše bola označená neznámou červenou páskou. Spokojní, ignorujúc tento fakt, sme sa vydali smerom von z letiskovej haly. Mňa musela ale čakať kontrola cez skener... svojej povesti večne problémového typu som, ako inak, nezostal nič dlžný.

Kontrola samozrejme našla v batožine dron, ktorého som kvôli zákazu nosenia v príručnej batožine na letisku v Budapešti dal do veľkej... a hádajte, čo sa stalo! Dron zhabali a dali nám na výber 2 možnosti - buď ho necháme tam a už ho neuvidíme alebo (pre nás schodnejšia alternatíva) po návšteve krajiny budeme odlietať z toho istého letiska. Bohužial nám táto skutočnosť narušila náš plán cestovať z Baku do Tbilisi nočným vlakom, čo bolo s dronom nereálne.

Museli sme letieť, čo nám trochu predražilo náš trip. Vybavenie povolenia pre turistu je absolútne nereálne, je veľmi zložité aj pre domácich. Čo narobím, cestovanie prináša samé prekvapenia, občas aj menej príjemné, ale tak každopadne to bola zaujímavá skúsenosť. Takže moji milí čitatelia - dronisti, pri návšteve Azerbajdžanu sa s dronom radšej rozlúčte.

Ubytovali sme sa v príjemnom hostelíku za prijateľné peniažky, požičali si SUVčko a pobehali trošku mesto a jeho okolie. Ráno nás čaká približne 200 km presun do horskej dedinky Kinaliq.

Baku je naozaj veľká metropola, ktorá sa stále ešte buduje. Vyznačuje sa nádhernou architektúrou, upravenými parkami, mrakodrapmi, kolabujúcou dopravou bez akýchkoľvek pravidiel, skvelými cenami potravín a prívetivými ľudmi.

Na ohnivej hore Yanar Dag horí večný oheň, ktorý podľa legendy zapálil náhodný pastier a odvtedy oheň horí nepretržite už niekoľko desiatok rokov. Realita je však taká, že je len výsledkom plynov unikajúcich zo zeme.

2. deň

Opustili sme hlavné mesto Azerbajdžanu - Baku. Po ceste sme sa stavili na mieste s názvom Mud Volcano, no nestojí za zmienku. Naším cieľom bola od sveta odrezaná horská dedinka v kaukazských horách - Kineliq (cca 2300 m.n.m). Neopísateľná divočina na konci náročnej cesty - veď posúďte sami. Len málokto z nás si dokáže predstaviť ako títo ľudia žijú.

Po ceste "konečne" prvá pokuta od policajtov, samozrejme do vrecka za tretinovú sumu. Úžasné panorámy a úzke cesty plné adrenalínu medzi mestom Quba a naším cieľom boli už len čerešnička na torte. Škoda toho drona, zábery by stáli za to...

Miestne deti..

Chov oviec a poľnohosporárstvo je v dedine zdrojom obživy.

Zmes zo zvieracích exkrementov, ktorú používajú nielen ako palivo, ale aj ako stavebný materiál.

3. deň

Čakalo nás slnkom zaliate ráno, raňajky od domácich a samozrejme nádherné výhľady na kaukazské kopce. Väčšinu dňa sme strávili v aute a presunuli sa do národného parku Zaqatala. Bolo to cca 500km takou ničím zvláštnou krajinou.

4. deň

Navštívili sme mesto Qac, Zaqatala a dedinku Ilisu. V Ilisu sme našli v horách pekný, niekoľko desiatok metrov vysoký vodopád a starodávny most. Pôvodne bol v pláne aj trek do hôr, no únava a možno aj lenivosť nás nakoniec nikam nepustili. Pozreli sme si iba blízke okolie. Ráno sme sa aj chceli niekam vydať, no bohužial nám nemal kto poradiť, nakoľko dohovoriť sa po anglicky je úplne nereálne.

V poobedných hodinách sme opäť sadli do auta a vydali sa na ďalšiu viac ako 200km cestu k jazeru Goygol, ktoré sa nachádza kúsok od hraníc s Náhorným Karabachom. Po ceste sme náhodou natrafili na mesto Mingecevír, vedľa ktorého sa v kopcoch schovávala cca 80km dlhá vodná nádrž s rovnakým menom ako spomínané mesto. Spravili sme si krátku zastávku, boli sme pohostení pohárikom vodky od miestnych a tak.. :)

Do nášho cieľa - jazero Goygol (jedného z najkrajších jazier v bývalom ZSSR, miestami hĺbka vody až do 100 metrov) sme prišli až podvečer. Zbalili sme si ruksaky a s úsmevom na tvári sa vydali stanovať do divočiny. Úsmev opadol už po pár metroch, keď nás strážnik parku otočil, že ruksaky si môžeme odložiť, ísť si pozrieť jazero a do cca hodinky a pol musíme vypadnúť, nakoľko park sa zatvára. Zatvára rozumej doslovne, nakoľko bol celý oplotený a ešte aj vo vojenskej oblasti.

Pri východe z parku nás ešte zastavili vojaci a pýtali si od nás kameru, keďže si ju všimli v okne auta. Samozrejme sme museli záznam z cesty v parku vymazať. Večer sme si našli miesto na stanovanie na neďalekých kopcoch - pastvinách, ktoré boli posiate kravskými kakancami, rozložili sme stan a prenocovali obkľúčení túlavými psami.

5. deň

Po veternej noci sme naštartovali našu mašinu a do navigácie zadali smer späť - hlavné mesto Baku. Tu sme prenocovali v krásnom novom hoteli (cena 11 eur s raňajkami na osobu) a tešili sa na odlet do Gruzínska, ktoré nám hádam ponúkne viac zážitkov a menej obmedzení ako Azerbajdžan. Či sa podarilo, uvidíte v ďalšom blogu.

PS: Už sa neviem dočkať môjho drona, ako sa pomojkáme a začneme lietať. :)