Zmena

Žijem životom, s ktorým neviem, či som stotožnený. Stále mám pocit, že mi niečo chýba, nemám motiváciu a to čo robím, tak v tom len plávam, no nemám na blízku žiadny breh, na ktorom by som mohol zakotviť. Plávam takto už dlho a začínajú ma bolieť ruky, nestíham s dychom, skrátka sa začínam topiť. Buď chytím druhý dych, alebo skrátka prestanem plávať. Druhý dych ma už nebaví, rozhodne chcem skúsiť prestať plávať, no bojím sa čo sa môže stať. Pravdepodobne sa utopím, no ale na druhej strane mi môžu napríklad narásť krídla, začnem lietať. Budem v oblakoch a na svet sa budem pozerať z výšky. Nadhľad. Keď prestanem vládať, začnem plachtiť. Lietanie mi pripomína slobodu. Letieť hocikam, cítiť ten vietor, ktorý ma buď ženie dopredu, alebo brzdí. Určuje mi smer kam ísť, keď sa mi to nepáči môžem letieť proti nemu, aj keď to bude ťažšie, že vraj tak to v živote chodí. Neviem posúdiť či to je dobré alebo zlé, no je to rozhodne lepšie, ako nasilu plávať. Znie to krásne, prestať robiť niečo nasilu a začať lietať, byť slobodný a užívať si to. Netreba však zabúdať na možnosť, že sa veľmi rýchlo môžete utopiť, a to ma drží pri zemi. Krídla nerastú, boja sa. Tak radšej stojím na mieste a čakám, kým zmena príde sama. Obávam sa, že to je trochu ako čakanie na Godota. V skutočnosti nestojím na mieste, ťahá má prúd povinností a rôznych vecí, ktoré ma obklopujú a ja tomuto prúdu prestávam stíhať. Takže ak nechytím druhý dych, alebo mi nenarastú krídla, tak sa tak či tak utopím. Nejde si dať prestávku, lebo čím viac sa budem snažiť si dať prestávku, tým silnejší prúd ma čaká. Čo tvorí môj prúd? Škola, pri ktorej si nie som istý či je tá, ktorú chcem vlastne aj skutočne doštudovať. Všetci ľudia, ktorým som to povedal, tak mi povedali, že však choď študovať niečo iné, ale ja bojujem s pocitom, že nechcem študovať už žiadnu školu. Tešil som sa ísť na výšku, byť obklopený múdrymi ľuďmi, spoznať nových ľudí, mať zážitky. Všetci vždy aj tak vraveli, že zážitky sú to čo je na výške to najlepšie. Môj zážitok je počúvať prednášky nahraté spred dvoch rokov, ktoré sú v príšernej kvalite a vyplňovať testy, na ktorých aj tak všetci podvádzajú. Ďakujem, ale k čomu mi to vlastne je? Aby som mal titul? A k čomu vlastne? Mal som chuť študovať, ale táto skúsenosť každým týždňom zabíja moju motiváciu, núti ma to stáť, škola sa kopí je toho kvantum a môj prúd je čím ďalej tým silnejší. Ďalej je v mojom prúde práca. Vyskúšal som ich už pomerne dosť a každá ma zatiaľ utvrdila v tom, že to skrátka nie je pre mňa. Neznášam nadriadených. Vytáča ma, keď mi niekto rozkazuje, nedokážem počúvať umelo vytvorené autority. Vždy keď som v práci, tak ma to vnútorne zožiera. Pracujem na to, aby som prežil a niekto iný sa mal strašne dobre. Skrátka mi to nechutí. Keď si niekto potrebuje dokazovať, že je niečo viac, ale ani nie preto, že by bol v skutočnosti lepší, ale preto, že tam už pracuje dlho, tak mu dajme nejakú funkciu, nech sa necíti zle. Do práce chodím čo najmenej, len tak aby som prežil, nedokážem si takmer nič ušetriť, pretože čím viac chodím do práce, tým viac ma to unavuje, vyčerpáva, hlavne psychicky, čo potláča moju chuť plávať. Ďalej tam je sklamanie, či už moje, alebo ostatných. Bojím sa sklamať ostatných, bojím sa sklamať svoju mamu, že napríklad nevyštudujem, jej správy typu: ,,ty si šikovný, ty to zvládneš!" mi vôbec nepomáhajú, čo ak to nechcem zvládnuť, týchto obáv zo sklamania je neskutočne veľa. Najviac sa obávam neúspechu. Bojím sa, že zlyhám, presne tak ako zlyhávam teraz. Časom som si vypestoval strach z odmietnutia. Nie zohrávalo v mojom živote takú veľkú úlohu, že sa už radšej ani nepýtam nahlas. Viem, že je to hlúposť a pravdepodobne som kvôli tomu prepásol veľa skvelých vecí, ale keď ste v prúde tak sa to kopí, každé nie je silnejšie a silnejšie a bojím sa, že čo prinesie to ďalšie nie. Bojím sa, že bude silnejšie ako ja. Mám pocit, že tieto veci nemám komu zdeliť, nemám sa o tom s kým porozprávať, vlastne niekedy ani neviem či chcem. Tak to paradoxne zdieľam s hocikým, kto si toto číta. Dúfam, že nemáš podobné problémy, že si šťastný a užívaš si život naplno. Dúfam, že sa tešíš z maličkostí, že vraj je to dôležité. Ja sa viem tiež tešiť, nemyslite si že nie. Nechcem tu vyznieť ani ako nejaký rozmaznaný chlapec. Viem, že tieto veci sú banality, no pre mňa je to celý svet, celý môj svet. Nechcem ani aby to vyznelo nejak smutne prípadne poľutovania schopné. Aj ja zažívam dobré chvíle, či už s niekým alebo sám. Áno sám, milujem byť sám so sebou. Prechádzka v parku, cesta vlakom, sedenie v tmavej izbe, presne tak ako teraz. Milujem v hlave rozmýšľať nad vecami a smiať sa na nich, milujme svoj humor. Myslím si, že som vtipný, ak už nie pre niekoho iného, tak aspoň pre seba. V mojom prúde je ešte veľa vecí, výčitky z minulosti, strach z budúcnosti, obavy o moje vzťahy s okolím. Bojím sa, že sa niekomu nezapáčim, že som pre niekoho málo vtipný, málo empatický...Je toho veľa čoho sa dá báť a obávať, je to asi nesprávne ale je to tak. Tých vecí čo mi robia úprimne radosť nie je až tak veľa, možno som len náročný. Veľa ľudí mi vraví, že by som si mal nájsť nejaké hobby. Ale ja nechcem, keď ste v prúde nemáte chuť robiť nové veci. Chcel by som veľa vecí skúsiť, no skrátka tá vôľa chýba. Nabaľovať nové veci v takomto stave mi príde, ako pribaľovanie ďalších vecí do prúdu. Buď pri nich dlho nevydržím, budú ma baviť raz, možno dvakrát, nie preto, že by ma tá činnosť nebavila, ale príde mi to ako ďalšia povinnosť, začať chodiť na horolezeckú stenu, začať cvičiť, začať plávať, začať otužovať. Pôjdem raz, no dokopať sa znovu bude ťažšie, budem mať len ďalšie výčitky, ďalšie veci do prúdu. Prúdu sa treba zbaviť. Najlepšie naraz. Potrebujem kompletnú reformu. Zatiaľ som tu a teraz. Otázka je, či tu chcem byť? Odpoveď je nie. Otázka dva, čo urobím preto, aby som tu nebol? Neviem. Ťažko sa odpovedá na túto otázku, keď ja vlastne ani neviem, čo chcem v skutočnosti robiť. Alebo viem? O tom vám poviem nabudúce.