Útecha

Ďalšia zo série poviedok

Jej nezvyčajný pohľad v jej zvyčajných šatách. Červených s čipkou na výstrihu a čiernym prešitím. Pohľad vyžaroval takú energiu, že plašil vtáky. Vždy keď sa na mňa pozrala, srdce mi išlo vybuchnúť. Jej maličké nedokonalosti ju robili dokonalou. Nemala postavu modelky, no po svete sa premávala ako keby to je mólo. Sebavedomo. Kráľovná sveta a ostatní boli okolo nej len plebs. Na vonok vážna, no vnútri skrývala detský smiech, jej nadhľad ho tam udržiaval aj v ťažkých situáciách. Nebolo ich málo. Jej život bol ako hojdačka. Raz dole a raz hore. Bol som na tom podobne, iba že moja hojdačka kvôli celoživotnej rekonštrukcii smerom hore nechodila. Vždy sme sa stretli len v nulovom bode. Iba vtedy som mal pocit, že s ňou môžem prehodiť slovko. Teraz sme tam boli. Boli sme nuly. Jej umrela mama, mne všetko čoho som sa dotkol. Radšej som sa jej nedotýkal, zatiaľ. Nie preto, že by som nechcel, ale hanbil som sa, a predsa tam stále bolo riziko, že vykape. Ako orchidea, ktorú mi predala tá krásna slečna s výraznými očami. Predavačku vynechajme a obnovme fakt, že som nula. Sme dve nuly a spolu môžeme vytvoriť nekonečno. Och kiežby sme spolu tvorili nekonečno, donekonečna. Plakala, veľmi plakala. Nemalovala sa, takže sa jej nemal aký makeup rozpiť. Jediné čo sa rozpilo bola jej mama, umrela na cirhózu pečene. Plakala, bola na úplnom dne. Bola krásna. Plakala a bola krásna. Nevedel som čo mám robiť. Som na dne spolu s ňou, ale keďže neviem aké to je byť hore, tak neplačem. Som na túto situáciu už zvyknutý, neviem aké to je byť hore. Neviem ju utešiť, neviem jej povedať ako sa má odraziť, lebo mne sa to nikdy nepodarilo. Asi len príliš rozmýšľam. Mal by som niečo spraviť. Prekonal som svoje morálne zábrany a dotkol som sa jej. Ruku som jej položil na vlasy a jemne som ju začal hladiť. Našťastie ešte žije, pri zhoršenom stave jej radím vyhľadať lekársku pomoc. Mal som pocit, že mi exploduje srdce. Vôbec som nevedel čo mám robiť a či to, čo robím niekomu pomáha. A ak áno tak môjmu srdcu rozhodne nie. Tlakomer by sa zbláznil, ešte že nerozumiem číslam, ktoré ukazuje. Nie som lekár a nezaujíma ma dostatočne môj kurací život na to, aby som si to zisťoval. Stále plakala, obávam sa, že ešte viac. Ruku som presunul na jej rameno a pritlačil som si ju k sebe. Bola mi v náručí, v náručí emočnej priepasti, z ktorej som ju nevedel vyslobodiť. Pri neprestávajúcom plači som mal pocit, že nie sme na tej istej úrovni. Mal som pocit, že prelomila dno a z nuly sa dostala do mínusu. Cítil som sa byť vyššie a to rozhodne nebolo dobré, na to nie som zvyknutý. Stále som s ňou neprehovoril. Čo jej poviem. <<Bude to dobre? To prejde? Bude lepšie?>> Nie to sú hlúposti.

Alebo môžem začať filozofovať. <<Smrť je zvláštny jav, ktorý raz v živote musí nastať, aby bol svet v rovnováhe. Ľudia považujú smrť za niečo strašné, katastrofálne no mne príde svojim spôsobom krásna. Ľudia sa jej boja, no ja sa viac bojím života. V živote je oveľa viac vecí, ktoré sú strašidelnejšie, dá sa tu toľko vecí pokaziť. Na smrti sa pokaziť nedá nič, proste umrieš. Smrť je tak oslobodzujúca. Smrť je jediná spravodlivosť. Môžeš prežiť hocijaký zlý život, alebo hocijaký skvelý život na konci ťa čaká vždy aj tak to isté.>> To je ešte väčšia hlúposť. Aj keď bola síce na dne, respektíve v mínuse tak z nej vyžarovala príjemná energia. Robil to ten jej vnútorný smiech, ktorý sa tam stále niekde v hĺbke ukrýval. Pri nikom inom som sa tak necítil. Hojdačku som mal síce pokazenú, no pri nej to bol skôr kolotoč. Keď som bol s ňou žalúdok mi robil saltá a cez zovreté hrdlo som nevedel vypustiť nič iné ako hlúposť.

,,Ono to časom prejde," ukážková hlúposť. Rozplakala sa ešte viac a hlavu si pritalačila o moju hruď.

,,Na strednej škole som mal učiteľa, ktorý mal metalovú kapelu. Prespievali pesničku life is life na smrť je smrť. Neviem prečo ti to hovorím, ale má to niečo do seba," taktiku dvakrát rozmýšľaj a raz vrav som týmto bezhlavo z otočky vyhodil do kontajnera. Otočila sa na mňa a nechápavo mi pozrela do očí. Po chvíľke sa usmiala a hlavu sklonila späť.

,,Aký si s ňou mala vzťah?" Chcel som ju počuť rozprávať. Nastala chvíľková pauza, potom začala.

,,Ja vlastne ani neviem. Samozrejme, že som ju mala rada, veď to bola moja mama, ale to nemení nič na tom, akým bola človekom. Nerozumiem ako vlastne mohla byť moja mama. Bola úplne iná. Povrchná, často nepríjemná, hlavne keď pila. A to ku jej koncu bolo veľmi často." Pravidelne som prikyvoval hlavou a súhlasne hmkal aby pokračovala.

,,Ona vlastne bola mŕtva už dlho, zomrela hneď potom, ako sa prvýkrát napila po liečení, odvtedy z nej bola chodiaca mŕtvola." Dokonca tak aj vyzerala, pečeňové vyrážky jej obsypali tvár, vlasy mastné kvôli jej vlastnej nedôslednosti, vychudnutá na kosť s nafúknutým bruchom, pokožka suchá a biela ako vápno, acetónovy dych bol cítiť na niekoľko metrov, pripomínal mi miestnu pobočku farby laky.

,,Možno je aj dobre, že už má konečne po tom." Dodala na záver a intenzívnosť jej plaču stúpla minimálne o dvesto percent. Absolútne som nevedel čo mám robiť. Kontrolky blikali, no systém nevedel nájsť riešenie. Skúsiť možnosť vypnúť a zapnúť, nebola možná. Prinajlepšom bola trestná. Trestná ako chuť ju pobozkať, no bolo by to nevhodné, tak som jej dal len nežnú pusu na čelo. Bolo to zvláštne, tma pred očami. Od stresu som si myslel, že odpadnem.

"Tým by som jej zaiste pomohol." Prehovoril mi vnútorný monológ, aby ma vrhol späť do reality.

,,Čo teraz budeš robiť?" Ďalšia z rady geniálnych otázok, dopisujem na imaginárny zoznam.

,,Neviem, čo mám robiť?" Ja by som napríklad išiel vybavovať pohreb, ale našťastie som to nevyslovil nahlas, pravdepodobne by som tým zabil všetky šance na ďalší rozhovor.

,,Ja neviem, prepáč hlúpa otázka." Bolo mi to už absolútne jedno, tešil som sa z toho, že môžem s ňou byť aspoň v takejto situácii. Ťažil som z cudzieho nešťastia, i keď svojím spôsobom to bolo pre ňu ukončenie trápenia, no zatiaľ si to neuvedomovala. ,,Prečo sme sa predtým nebavili viac?" Položila otázku, ktorá mi spustila vnútorný časovač, v hlave mi hrala zvučka z milionára, no žiaľ mi nedali na výber žiadne možnosti. Časovač mi uplynul, otočila hlavu a pozrela mi do očí pohľadom, ktorý vravel: "noooo?" Nádych, výdych. ,,Neviem, mal som pocit, že som pod tvoju úroveň."

,,To je pekná blbosť, podľa mňa si v pohode." Vyleta s tým na mňa skôr, ako som stihol dopovedať.

,,Ďakujem, skrátka som len na to nikdy nemal odvahu." Moje telo sa pomaly dostávalo do pohody.

,,To je škoda." Slané slzy jej stále stekali po tvári, začali sa jej vytvárať malé biele kryštáliky. Dlaňou som si chytil rukáv a utrel jej líce. Usmiala sa na mňa. Pomaly sa snažila odvrátiť všetko zlé, čo jej život prichystal. Mojím cieľom jej bolo pomôcť. Bola to jediné čo mi robilo radosť, moja jediná nádej ako rozhojdať hojdaču. Chcel som ju vlastne využiť. Využiť na vlastné šťastie. Neviem či mám mať z toho výčitky, ale prečo by som aj ja nemohol byť aspoň raz šťastný.

,,Najviac ma mrzí, že v takejto situácií tu nie je okrem teba nikto pri mne. Nikto kto tu bol doteraz. Nikto sa mi nesnaží pomôcť. Si tu ty. Ty, s ktorým som sa vždy len obchádzala, lebo som si myslela, že ma neznášaš." Ostal som zarazený.

,,Prečo by som ťa mal neznášať?" Vôbec som nechápal.

,,Neviem vždy si na mňa tak divne pozeral, vždy si sa mi snažil vyhnúť. Bavili sme sa párkrát aj to bolo hrozne divné, mala som pocit ako by ťa otravujem." Znovu som sa dostal do nepohody.

,,Ja som sa len hanbil. Bál som sa, že spravím zlý dojem, tak som sa ti radšej vyhýbal, aby som nespravil žiadny." Cítim sa hlúpo.

,,Preboha prečo?" Nechcel som sa baviť o mne, no videl som, že prestáva plakať.

,,Páčiš sa mi, tak som sa proste bál."

,,Ach, ty si hlupák." Pritlačila sa ku mne ešte bližšie a palcom mi prešla po tvári. Zaplavil ma vnútorný pocit šťastia. Hojdačka sa pomaly začínala hýbať. Boli sme v sebe prepletení, vyzerali sme ako praclík. Užíval som si to.

,,Čo teraz inač robíš?" Ďalšia otázka, ktorá ma zarazila.

,,No teraz som tu s tebou na lavičke." Snažil som sa nejako vyvliecť z tejto otázky. Vedel som, že cesty boli už určené, no nedostal som k nim mapu, takže som fatálne zablúdil. Som v slepej uličke a za mnou stojí kamión. Trúbi a ja sa nemám kam pohnúť.

,,Myslela som tak všeobecne." Od školy som ťa moc nevidela.

,,Mám vlastne podnikanie, krásny rodinný dom a luxusné auto." Presne takto sa vyjadruje bohatý človek, pomyslel som si.

,,Fakt to je super, že sa ti darí."

,,Ale nie. Žijem v jednoizbáku, v ktorom má pravidelne vytápa môj dezolatsky sused v lokalite, kde by som predtým nevyhnal ani psa. Pracujem v supermarkete za minimálnu mzdu a jedinú radosť mi robí kŕmenie holubov. Vlastne som úplná nula." Odvrátil som jej trápenie na svoje, toto som robil vždy. Preto nikdy nikoho nebavilo sa so mnou dlhšie rozprávať.

,,Stavím sa, že to nie je až také zlé." Dostali sme sa do fázy kedy ma ľudia ľutujú.

,,Nebavme sa o mne, nemám to rád." Klamem, milujem sa opúšťať druhým ľuďom. Vonku začínala byť zima, všimol som si, že skrýva svoje biele ramená a začína sa jej robiť husia koža. Už aj mne začínala byť zima.

,,Začína byť celkom chladno, nie je ti zima?" Spýtal som sa, aj keď som odpoveď už poznal.

,,Mrznem."

,,Nemali by sme už ísť?" Nechcel som sa to spýtať, bolo mi s ňou dobre, no nič netrvá večne a zamrznutá by mi takú radosť nerobila, ale aspoň by sa nepokazila.

,,A kam?"

,,No neviem, asi domov."

,,Ja tam ísť nemôžem, nemôžem teraz tráviť čas v tom mieste." Všimol som si, ako jej znova tečie slza. Asi to myslela vážne.

,,A kam chceš ísť?"

,,Nemohla by som ísť s tebou?"

,,Ku mne?" Spýtal som sa nechápavo.

,,Áno."

,,Si si istá?" Pred očami sa mi vizualizovalo miesto kam ju mám zobrať a vôbec som sa necítil komfortne.

,,Prosím, chcem vidieť, či to je naozaj také zlé."

,,No dobre." Už som sa nemohol brániť, chcel som byť s ňou čo najdlhšie, toto bolo ako vyhrať jackpot. Postavili sme sa z lavičky, chytila mi ruku a išli sme do zapadákova.

Moja hojdačka sa rozhodne začínala kyvať.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
1
Odeslat správu
Som mladý chalan, ktorý rád tvorí. Ak ma chcete podporiť, môžete tak spraviť na mojom patreone.

Chceš vědět, když Lukáš Lipiansky přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.

Další články autora

Zobrazit všechny
25.6.2022 18:16
Cesta do školy
14.11.2021 19:41
Zmena
11.11.2021 16:23
Domov