Blúdenie 1

Bola nedeľa 23.12.2007. Deň pred Vianocami. Vianocami, na ktoré som sa ani pri najmenšom netešil. Boli to prvé Vianoce, ktoré som mal tráviť s rodičmi sám. Moje dve staršie sestry už bývali s priateľmi a vždy bola u nás na Vianoce pochmúrna atmosféra, ktorú zakončili rodičia hádkou. Trápila ma ešte jedna vec. Vedel som, že som 100% gay a že asi nebude také ľahké nájsť si priateľa. No dnes sa to malo zmeniť. Daniel bol už predsa na ceste.

Daniel, človek s ktorým som si už 2 týždne písal na najznámejšej gay zoznamke v SK/CZ. Mal 32, bol to učiteľ angličtiny, rozprával po francúzsky, španielsky a taliansky. Proste unikát. Absolútne pre mňa. A navyše z Bratislavy. Celé detstvo som počúval, že sa do malého mesta nehodím a že som namyslený ako Blavák. Takže fajn, hovorím si, budeme si rozumieť.

Naši ešte v tom čase o mojej orientácií nič nevedeli a tak som sa vyhovoril, že idem do mesta kúpiť darčeky, lebo je o mne známe, že nakupujem darčeky až 23.12., keďže nemusím rozoberať komu čo, ale beriem čo ostane. V tento rok som však spravil výnimku, aby som mohol celý deň venovať len Danielovi. Písal mi, že je už vo vlaku a keďže do Vrútok mu to trvá 3 hodiny, mal som ešte čas sa dať dokopy. Teda mal som 14, takže nebolo moc čo dávať dokopy, ale aj tak, bolo to moje prvé rande. Áno, mal som 14. Vtedy mi to neprešlo divné, pretože som bol hlúpy a mladý a neuvedomoval som si, čo sa mi môže stať. Nerobil som to kvôli sexu, naozaj som chcel niekoho ľúbiť a vedel som, že mladí chalani sú dobrí len na sex. Bolo to ešte obdobie, kedy som si myslel, že čím starší, tým múdrejší. Aká naivita.

Keď už do stretnutia ostávala posledná pol hodina, obliekol som sa, vonku strašne mrzlo a vyrazil som k penziónu, ktorý si Daniel rezervoval. Cestou mi volal, že sa už ubytoval a že na mňa počká na recepcii. Nervozita vo mne sadala krájať, ale ani na sekundu som nemyslel, že by som sa mal vrátiť domov. Vedel som, že mi toto rande zmení život.

Z rohu ulice som už videl penzión a pri pomyslení, že tam čaká chlap, ktorý na fotkách vyzeral na zjedenie, som nadobudol pocit, že robím správnu vec. Zavolal som mu, že som pri penzióne, nech zbehne dolu. Tie sekundy, možno minúty, ktoré som čakal pred vchodom penziónu boli na nevydržanie. Zrazu sa dvere otvorili. Zodvihol som zrak na osobu ktorá sa vo dverách zjavila a vedel som, že je to láska na prvý pohľad. Daniel mal asi 170 cm, súmernú postavu, bol v sexy košeli, ktorá obopínala jeho svaly a vo vypasovaných nohaviciach. Na tvári mal krásny veľký úsmev a oči mu žiarili šťastím, že ma konečne vidí. Vlasy mal upravené do číra a krásne prenikavo voňal.

Podali sme si ruky a tvárili sa, že som študent, ktorý potrebuje doučovanie. Vrátnik nám všetko zožral aj s navijakom a vybrali sme sa do izby. Ja som po schodoch kráčal za Dankom a cítil som, ako sa mi tvár pomaly červená, zatiaľ čo uši mi už horeli.

Keď sme vošli do izby vyzul som sa, vyzliekol, v izbe bolo príjemne teplo a v jej strede stál Danko. Stále sa potmehúcky usmieval a roztiahol ruky na znak toho, že ma chce konečne osobne objať. Ja som sa nebránil a vykročil k nemu. Na ten pocit, ktorý naplnil celé moje telo nezabudnem do konca života. Cítil som ako ma obopínajú jeho veľké ruky, cítil som buchot jeho srdca, cítil jeho ramená.

Potom sme sa asi 3 hodiny neustále rozprávali... O našej minulosti, o tom, kto má čo rád, kto čo zažil, rozprával mi o tom ako hľadá skutočnú lásku. Veril som mu. Nemal som dôvod neveriť mu. Neskôr sme sa šli do mesta najesť, celú dobu sme sa zabávali, podrývali, usmievali ako dve malé zamilovane deti až prišiel čas návratu do penziónu. Keď sme sedeli vedľa seba na posteli mi zazvonil mobil. Bola to mama.

„Prosím?“ zodvihol som a usmieval sa neustále na Danka. „Ahoj Peťko, kde preboha si? Bojím sa o teba, si von už celý deň. Čo si jedol? Kedy prídeš?“ strachovala sa mama. „Bol som v meste a stretol kamošku, tak sme skočili na obed v meste, ešte sedíme na káve, ale už pomaly pôjdem domov, neboj sa, už som veľký.“ Ubezpečoval som mamu. „Dobre, ale ponáhľaj sa, vonku je strašná zima a nikdy nevieš kto chodí v noci po uliciach“. Zložila mama telefón. „Danko, budem musieť ísť, mama má o mňa strach, som už unavený a tebe ide aj tak o hodinu vlak naspäť domov. Bolo mi úžasne.“ Túlil som sa na rozlúčku k Dankovi. „Peťko aj mne bolo úžasne. Taký nádherný deň. Ale ešte pred tým ako sa rozlúčime ti musím dať predsa darček“ rozbehol sa k svojej taške a vytiahol veľkého plyšového Goofyho. „Ten je nádherný, miláčik milujem ťa“ vypadlo zo mňa bez rozmyslu. „Ty si krajší“ oponoval mi Danko a posledný krát sme sa objali.

Nakoniec sme sa rozlúčili, pomaly som vychádzal z penziónu a tešil som sa, že som konečne našiel človeka, ktorého milujem a ktorý miluje mňa a že už nebudem sám. Keď som prišiel domov Danko mi napísal, že je vo vlaku, ten je prázdny a že bude asi spať až do Bratislavy. Ja som šiel už do postele tak sme si zaželali dobrú noc. Prezliekol som sa, pritlačil si Goofyho k sebe a predstavoval si, že obijímam Danka.

Ráno nastal šok. Hračka zrazu bola uložená vedľa postele. Kebyže ju náhodou v noci zhodím z postele, určite by nestála na nohách. Šiel som do kuchyne, pretože som bol strašne hladný. V kuchni už mama pila kávu a zvedavo na mňa pozerala.

„ Od koho máš toho plyšáka?“ spýtala sa bez okolkov. „Od človeka, ktorý ma miluje a ja milujem jeho. Sú predsa Vianoce a ľudia, ktorí sa majú radi si dávajú darčeky.“ Odvetil som ani neviem ako.

Mam celý deň do mňa dobiedzala, kto to je, ako vyzerá, koľko má rokov. Aby to nestačilo, na pomoc si zavolala na návštevu sestru a otravovali ma obidve. Nevydržal som to, s mamou sme sa pohádali, sestra odišla domov a ja som bol smutný z toho, že nemám pri sebe Danka a že som sa ešte musel pohádať s mamou.

Pár dní potom sme večer pozerali TV a bežal nejaký dokument o matke, ktorá stratila svojho muža aj syna, pretože zomreli pri autonehode. Zrazu mi to prišlo strašne ľúto a videl som aj na mame, že ju naša hádka trápi. Nastal ten čas. Zodvihol som sa z gauča, zamieril k mame, zobral jej ruku do dlaní a povedal. „Mami, je to pre mňa ťažké ti klamať, ešte ťažšie je však povedať pravdu. Ale raz to muselo prísť. Vieš, mám priateľa tak, ako si mala pred pár rokmi za priateľa otca. Mami, som gay“ vypadlo zo mňa a zrazu prišiel ten úžasný pocit oslobodenia. „Peťko, si môj syn a budem ťa mať rada aj keby si bol heterosexuál, bisexuál, gay alebo neviemaký. Vždy si bol a budeš môj syn, na ktorého som neskutočne pyšná.“ Povedala a rozplakala sa. Tak sme sa zvyšok večera rozprávali o Dankovi, kto to je, aký je a mama sa trošku obávala, či je správne, že som sa s ním stretol, ale keď videla moju šťastne zamilovanú tvár, opustili ju obavy.

V noci som to písal Dankovi, že mam o všetkom vie, že sa nemusí báť, lebo mama chce, aby som bol šťastný a že som neskutočne rád, že ho mám. O pár minút mi zvonil telefón. „Ahoj Danko, ako sa máš?“ spýtal som sa po zodvihnutí. „Tebe totálne šibe? Vieš, do akého nebezpečenstva si ma dostal? Teraz ma tvoja mama udá a ja pôjdem do basy!“ ziapal do telefónu Dano. „Danko ukľudni sa, všetko je v poriadku. Mama sa z nás teší.“ Povedal som, no Dana to vôbec nezaujímalo. Zložil a nedvíhal. Preplakal som celú noc, nechal som mu asi 100 neprijatých telefonátov a ráno po zobudení som si na mobile našiel sms s textom: Už ma nikdy nekontaktuj, celé naše stretnutie bola veľká chyba, zabudni na mňa. Myslel som, že sa zbláznim. Celý deň som plakal zamknutý v izbe. Až po pár dňoch som povedal mame, čo sa stalo, trápilo ju to, ale povedala mi, že som mladý a mám ešte na chalanov čas. Ja som sa však nedal presvedčiť

Ako sa všetko ďalej vyvíjalo, ako sa mi podarilo zabudnúť na Dana bude v ďalšej poviedke. Ďakujem za všetky komentáre a teším sa na pokračovanie J