Rána.

Hneď ráno po zobudení smerujú moje kroky do kúpeľne. Moje oči nezvládajú silné umelé svetlo, preto čúram buď po tme alebo so zatvorenými očami. Občas sa zvyknem hecnúť a pustiť si tú žiarovku priamo do očí, ale keďže podrobne sledujem moje zmeny nálad a tento akt k zlepšeniu nálady naozaj neprispieva, ukrátim spolubývajúcich o zhoršené ráno a radšej zatvorím oči. Pamätám si na tú spásu, ktorá nastala v momente, kedy som zistila, že z troch funkčných svetiel bude práve jedno mojím najlepším kamarátom. Áno, jedno z nich svieti o niečo menej ako ostatné.

Situácia sa zmení, ak do mňa vnikne hnev ešte v posteli kvôli tomu, že sa mi sníval ťažký sen. Nemôže radšej do mňa vniknúť napríklad penis? Som človek, ktorý sa na gympli nenaučil nič. Skoro na žiadny test som sa nikdy neučila, namiesto toho som si celý deň písala ťaháky vo worde a tlačila ich veľkosťou písma 3. Nekupujte si tlačiareň, pokiaľ vaše dieťa nie je lenivé sa učiť, neoplatí sa to. V sne som meškala do školy na test a to ma vytočilo. Učila som sa snáď? Súvislosť toho hnevu mi nie je doteraz známa a ja sa teda budím nervózna. Rutina so svetlom to už nezachránila a vchádzam do kuchyne s kamennou tvárou. Mama ma vždy pozdraví rovnako, bez známok zmeny nálad. Nechápem, prečo len mne prebehne milión myšlienok líšiacich sa deň čo deň. V jedno ráno rozdýchavam jej pozdrav, v druhé sa zvládam rozprávať ihneď po zobudení a v tretie radšej vstanem v čase, kedy som si istá, že nikoho doma nestretnem. S Dolly je to inak. Je to prvý živý organizmus, ktorý vyhľadávam ešte so zalepenými očami. Zbožňujem cítiť jej vôňu a zaboriť si nos do jej hustej bielej srsti. Má na to iný názor, ale rešpektuje moje túžby už od kedy si pamätám. Inšpiratívna žena, teda.. pes.

Raňajky sa stali pre mňa ďalšou bolesťou. Ich konzumácia počas jedného roka už naplnila môj pohár potešenia, ba čo viac, pohár je už dávno rozbitý a rozliaty na zemi. Lenivosť sa na mne opäť podpísala a ja sa teda snažím iba diverzifikovať záťaž, ktorú ráno počas prípravy raňajok prežívam. Neumytý riad nechám v drese celé doobedie a umyjem ho až tesne pred obedom, niekedy vôbec. Kávu si nerobím naraz s jedlom, ale výlučne až po jeho skonzumovaní. Počas jedenia si už dostatočne odpočiniem a prípravu kávy zvládnem bez ďalších nervov. Po káve mi je pravidelne zle ale aspoň pocit, že som niečo do svojho žalúdka dostala, to zachraňuje.

Najradšej mám rána, kedy viem, že nič nemusím a môžem si čítať knižku ešte s kávou v krku. Podrobná analýza mojich nálad totiž ukázala, že je vysoko neproduktívne začať deň tou nesprávnou činnosťou, napríklad programovaním bakalárky. Program sa mi v tento osudný deň nedarí spustiť. Dokážem sa vytočiť do takej nepríčetnosti, že to zachráni iba materiálna (!) vec, ideálne nejaká lacná šitná kozmetika alebo oblečenie. A to si hovorím minimalistka. No jasné. V ideálnom svete ale verím v minimalizmus a nič z vymenovaného si nezaobstarám. Jeden z dôvodov, prečo mám aj nasledujúci deň plný farieb v odtieňoch čiernej. Na tretí deň sa buď snažím vedome spamätať a nekomplikovať si život touto náladovosťou alebo sa proste opijem a nevládzem vstať z postele minimálne ďalšie dva dni. Potom mám síce hlavu v sračkách ešte hlbšie, ale trochu kvapiek plaču predsa ešte nikoho nezabilo. Po uplynutej lehote zabúdam aj na bakalárku a opäť sa vrátim k rannému čítaniu knižky.

(Obrázok: https://www.anothermag.com/art-photography/gallery/7152/paper-cuts-by-joe-webb/4)