Malý korporátnik vo veľkom svete: Huspenina uprostred Manhattanu

New York je obrovské multikultúrne mesto. Aj keď sa bavíme o spolužití rôznych národností a kultúr na jednom mieste, nie je to úplne tak. Určite poznáš newyorskú štvrť Little Italy, obvešanú talianskymi vlajkami a plnú talianskych reštaurácií. Alebo čínsku štvrť, ktorá ťa prenesie do úplne iného sveta. Čo tým chcem povedať je, že ľudia sú prirodzene ťahaní vyhľadávať svojich krajanov.

V mojom prípade som ani hľadať nemusel. Hneď po pár dňoch v americkej pobočke mojej firmy mi kolegyňa vraví, že predsa na jej oddelení pracuje ďalšia Slovenka. Tá zas poznala ďalších troch a takto sa to rozbehlo. Zrazu môj business trip nebol len o robote a ja som našiel spolukorporátnikov, ktorých postihol rovnaký osud ako mňa. Od tohto momentu som sa začal ešte viac tešiť na víkendy. Už to nebolo len o depresívnom fotení samého seba na Rockeffeler Tower, ktoré umocňovali všetky tie zaľúbené páriky naokolo. Konečne som sa nemusel premávať New Yorkom o samote a mal možnosť prehodiť zopár slov v rodnom jazyku. Okrem toho to malo aj iný rozmer. Dostal som sa na miesta, o ktorých by ani zabývaný Newyorčan nevedel.

Manhattan reprezentujú predovšetkým vysoké mrakodrapy nasúkané jeden na druhom . Kto by si len pomyslel, že sa medzi nimi nájde malá parcela, ktorú kúpili americkí Slováci a postavili tam kostol?

Kostol Svätého Jána Nepomuckého bol postavený v roku 1925, sídli na 411 East 66th. Street nech som presný (link, odkiaľ to mám, dám pod článok, keď sa teraz riešia všetky tie diplomovky a citácie) a doteraz praská návštevnosťou vo švíkoch. Nie je to iba o kázňach v slovenčine. Je to o sile komunity, ktorá má možnosť sa aspoň raz do týždňa stretnúť a porozprávať. Ja, ako nová osoba v miestnosti, som bol samozrejme vyspovedaný – nie z hriechov, ale každý sa pýtal, odkiaľ pochádzam, kde bývam a čo je tam nové. Pri mojom rozprávaní bolo vidno, ako sa dlhodobým slovenským Newyorčanom zablyslo v očiach vždy, keď som spomenul niečo, čo si ešte pamätajú.

V kostole vládne dobrá nálada. Počas niektorých omší prebieha aj rýchle skúšanie detí, ktoré sú tu v krúžku náboženskej výchovy. Keď sa farár pýta, na akú tekutinu premenil Ježiš vodu, z jedného vyprskne - pivo! Alebo ako na otázku, koho vyliečil Ježiš po troch dňoch nie je odpoveďou Lazar, ale Laco. Československé gény proste nezaprieš.

Po omši sa pobyt v kostole nekončí. Pod kostolom je suterén, v ktorom sa okrem malej športovej haly nachádza aj veľká jedáleň s piatimi radmi dlhých spojených stolov. Tu sa začína reálny komunitný život. Ľudia v družnej debate čakajú na výdaj obeda a pripomínajú si zážitky zo Slovenska alebo radia jeden druhému, ako si čo vybaviť v New Yorku. Na obed sa servírujú slovenské klasiky za pár dolárov. Potom prichádza na rad pohostenie, čo priniesli ľudia.

Keď za mnou na pár dní prišla priateľka, veľmi som sa tešil, keď okrem všetkých známych miest a mainstreamového New Yorku ju vezmem aj do slovenského kostola. Tá nedeľa bola špeciálna, lebo veľa ľudí uvarilo, upieklo, respektíve prinieslo tradičné dobroty a popíjal sa pri tom Zlatý Bažant. Čerešničkou na torte bolo, keď jedna teta aj napriek našim protestom pred nás položila obrovskú nádobu huspeniny. Môj spolukorporátnik vraví, keď som išiel do New Yorku čakal som čokoľvek, ale že ochutnám prvýkrát v živote domácu huspeninu uprostred Manhattanu, to určite nie.

Viac o slovenskom kostole: https://daytoninmanhattan.blogspot.com/2013/04/the-1925-church-of-st-john-nepomucene.html?m=1&fbclid=IwAR0j3Eacb9UZIj_x8JqgOKKLScjVXWIevsnPhyOmLHL0tcHDiCOiaAgz7ac

Titulný obrázok: Unsplash.com