Malý korporátnik vo veľkom svete: Mexická telenovela

Ďakujem za pomoc. Dúfam, že sa máš dobre. Kedy prídeš opäť do New Yorku? Bol to už rok, čo som bol na business tripe v USA, ale aj po roku som dostával od kolegov z práce emaily v podobnom duchu. Odkedy som sa vrátil, snažil som sa svojich šéfov presvedčiť, aby ma poslali naspäť. Nie a nie nájsť dobrý dôvod, aby za mňa firma vyhodila toľko prachov. Až zrazu, moje modlitby boli vyslyšané. Potrebujeme, aby si šiel do Ameriky. Jasné, že váhaš. Stretneš sa tam s pár business partnermi a zaučíš mexických kolegov do našich procesov. Jasné, nie je problém. Počkať, mexických? Áno, ideš do Mexiko City. Takže oprava. Moje modlitby boli čiastočne vyslyšané. Amerika, ale Južná. O pár mesiacov sedím v lietadle do Mexika a snažím sa zapamätať si aspoň pár španielskych fráz z Duolinga. Mysľou mi ešte prebiehajú posledné dni pred odletom a všetky správy, čo sa na mňa nalepili. Aj napriek upokojovaniu mojich mexických kolegov som na to nevedel prestať myslieť. Dvaja Slováci nezvestní na dovolenke v Mexiku, dodávka vody v Mexiko City prerušená, sopka Popocatépetl opäť aktívna. Lepší timing som si vybrať ani nemohol. Snažil som sa fixovať na pozitíva. Idem tam predsa na Dušičky. Ak nevieš o čom hovorím, po prvé, pozri si posledného Jamesa Bonda, konkrétne otváraciu scénu a sprievod mŕtvych. Po druhé, určite si pozri film Coco. Ale priprav si vreckovky a rozcítenie level 1000. Ja som Coco videl až po služobke a všetko mi do seba perfektne zapadlo. Mexičania si Dušičky pripomínajú v úplne inom štýle. Je to obrovský sviatok a oslava v porovnaní s našimi Dušičkami.

Vytriezvenie prišlo krátko po prílete. Dozvedel som sa totiž, že sprievod mŕtvych sa práve kvôli dodávke vody presunul o deň skôr, čo bolo deň pred mojim príchodom. Takže James Bond sa nekoná.

Hneď na druhý deň som sa vybral do firmy. Mal som to z hotela na pešo, takže žiadny problém. Následne prišlo vrúcne zvítanie s kolegami a poučenie, čo robiť v prípade zemetrasenia. Bavíme sa síce o tej istej firme, ale každá jedna krajina prináša niečo nové do pracovnej kultúry. Kravaťákov v Londýne a Zürichu vystriedala uvoľnenejšia atmosféra. Do roboty sa síce chodilo v podobnom čase, ale oproti našim pomerom, po príchode nasledovali dlhé raňajky. Zaujímavé bolo, že každý sa pri príchode osobne zvítal s každým kolegom a zaprial mu pekný deň. To isté sa opakovalo pri odchode. Kedy si naposledy ráno v práci pozdravil osobne svojich kolegov a zaprial im dobrý deň? A teraz tá odvrátenejšia stránka. Open office bol celkom hlučný a občas do toho prišlo aj pospevovanie. Ďalšia vec bolo ohováranie na štýl – vieš, čo som počul a čo o mne kto povedal. Myslel som si, že mexické telenovely preháňajú, ale je to čistá pravda. Namiesto preberania pracovných vecí som musel riešiť vzťahy a pocity. Každý z nich si ma odchytával na osobné rozhovory a vyžaloval sa. Celé by sa to vyriešilo, ak by si to navzájom povedali a ušetrilo by to minimálne tri série z tejto telenovely. Našťastie po pár dňoch sa väčšina sporov vyriešila a korporátnik sa mohol vrátiť k dôležitým veciam. Výnimkou medzi Rodrigézmi a Gonzálesmi bol Američan Pete. Tiež tu bol na biznis tripe, ale na pol roka. Pete bol ostrieľaný korporátnik. Pracoval u nás cez dvadsať rokov. Mal tu plniť úlohu mediátora, respektíve dočasného manažéra. Keďže tu už bol nejaký čas, ponúkol sa, že mi vybaví program. Večer po práci sedím vedľa neho v aute a s jeho miestnymi kamarátmi mierime do echt mexickej štvrte. Čo Mexičania vedia, je pohostiť. Najprv som o tom nebol presvedčený, lebo dovtedy sme chodili na obed hlavne do KFC a Starbucksu. Výnimkou bol jeden podnik, kde som ochutnal steak, ku ktorému namiesto tradičnej prílohy bol podávaný list kaktusu. Tentokrát to bol iný svet. Bol to síce obrovský podnik, ale pôsobil útulným dojmom. Ešte útulnejšie pôsobil, keď začali nosiť tequilu a tacos. Nasledovalo ďalšie tacos, tequila, dezerty, pivo a ďalšie pokrmy, ktoré som už nevedel identifikovať. Zlatým klincom bol pre osadenstvo podniku príchod mariachi kapely. Peta atmosféra tak strhla, že vyskočil na nohy, začal tancovať, držať hudobníkov okolo ramien a hlavne spieval v jazyku, ktorému vôbec nerozumel. Jeden z našich kamarátov sa ku mne naklonil a pošepkal mi, táto pieseň je o smrti a nemalo by sa na ňu tancovať. Ale vieš, Američania... Ďalšie dni telenovela s Donom Korprátnikom v hlavnej úlohe pokračovala. Zo stereotypu ma vytrhla požiadavka, či svojim mexickým kolegom pustím nejakú slovenskú hudbu. Skúšal som viacero, od folklóru cez pop a rap ale nič sa im nepozdávalo. Schválne, akú pesničku by si pustil kamarátom zo zahraničia? Celkové hodnotenie znelo, že náš jazyk neznie romanticky. Dá sa vôbec súperiť so španielčinou?

Nasledoval víkend a kolega sa ponúkol, že ma povozí po meste. V živote som nevidel mesto toľkých rozdielov. Najprv nekončiace diaľnice, medzi ktorými sa týčila obrovská mexická vlajka. Potom ulice veľkomesta, ktoré bolo nádherné. Atmosféru umocňovali ešte dobiehajúce oslavy Dňa mŕtvych. Žiadne zaostalé Mexiko, ako je vykresľované vo filmoch. V centre mesta je obrovský park, ktorý bol vraj inšpiráciou pre Central Park v New Yorku (tvrdia Mexičania J). Veľkomesto striedali hory, malé domčeky, ktoré lemovali okolité hory takmer až po vrchol. Honosné domy striedali polorozpadnuté slumy. Následne sme šli načerpať silu na pyramídy Slnka a Mesiaca. Večer sme zakončili miestnymi špecialitami a hlavne tacos. Pokiaľ človek ochutná tacos priamo v Mexiku, už nikde nebudú chutiť tak dobre, ako tu. Po vyčerpávajúcom víkende som mal pred sebou ešte jeden mexický týždeň. Ten prešiel ešte rýchlejšie ako ten predošlý. Konečne som nabehol na miestny čas a už som musel odísť. Pred odletom ma Petovi kamoši zavolali opäť von. Tentokrát na wrestling. V Mexiku je wrestling obrovská udalosť. Dokonca aj verzia, ktorú poznáme teraz – oblečky, masky a show, pochádza z Mexika. Dovtedy som poznal wrestling len z amerických prenosov. Mexická verzia tomu dáva pridanú hodnotu v podobe tradície a folklóru. Medzi jednotlivými zápasmi boli tradičné tanečné vystúpenia a tváre ľudí boli pomaľované ako lebky. Hlavným ťahúňom bol wrestler Místico. Neviem, či je to karma, ale rovnako, ako som zmeškal pochod mŕtvych, ani Místicovi sa nedarilo a vyvrtol si hneď na začiatku členok. Takže išiel len na 50 percent. Tak či onak, zážitok bol nezabudnuteľný... ale vyčerpávajúci. Bola už skoro polnoc. Na wrestling som šiel hneď po práci a na hoteli som od rána nebol. Zamestnanci hotela asi zistili, že mám posledný deň, a tak mi na posteli vyrobili z farebnej ryže nápis Thank you s logom mojej firmy a miestnymi sladkosťami. Krásne, vravím si. Po pár fotkách ma nadšenie prešlo a únava ma dobiehala. Ale moja perina bola plná ryže. Volám hotelovú službu, že im za pekné gesto ďakujem, ale naozaj by som sa rád šiel vyspať. Si, si, 5 minutes. A tak čakám 15 minút. Pol hodinu. Potom som už stratil vieru a rozhodol som sa svoju posteľ oslobodiť sám. Ďalšiu pol hodinu som presýpal ryžu z periny do malého odpadkového koša a snažil som sa to celé nevysypať na zem. Padol som do postele a v sekunde som zaspal.

Cesta domov bola dlhá, ale aspoň som mal čas si zrekapitulovať všetky zážitky, tacos, pamiatky, diaľnice, hory a životný štýl ľudí, ktorý by si mal zažiť každý z nás. Domov som priletel v sobotu večer s časovým posunom 8 hodín. Celú nedeľu som hibernoval a v pondelok ma čakal let do Londýna, teda mínus jedna hodina. To je už ale iný príbeh, takže o tom nabudúce – Mañana.

Titulný obrázok: Unsplash.com