Živá mŕtvola

Bola nedeľa a počasie bolo sychravé. Cítil som bolesť. Bola silná a intenzívna. Začínala v žalúdku a prechádzala do celého tela. Umieral som, minimálne som si to myslel. Vlastne som bol o tom presvedčený. K doktorovi som chcel ísť len preto, aby mi to odklepol. Vyhlásil finálny verdikt, podpísal úmrtný list, poslal ma na večný spánok. Doktor v nedeľu neordinoval, musel som počkať do pondelka. Mal som pocit, že to nevydržím. Vlaste som v to dúfal. Večer som si sadol za stôl a napísal si závet.

,,Skapem ako prašivý pes. Najlepšie na tom je, že to nikoho nezaujíma. Nič nemám a nikdy som nemal. Všetko čo po mne ostalo chcem venovať tej bosorke, čo mi kedysi ukradla peňaženku. Viete čo, jebať na ňu. Dajte to psíkom, yorkshirom nie. Chcem sa poďakovať za tento mizerný život. A chcem poprosiť boha, aby mi dal pokoj. Ak sa pýtate ktorého boha, tak všetkých.“

Podarilo sa mi prečkať noc. Hneď ráno som sa obliekol a vydal som sa k doktorovi na návštevu. Prišiel som do čakárne. Svoju zdravotnú kartu som položil na starú stoličku, nad ktorou visel zažltnutý papier s nápisom: "ZDRAVOTNÉ KARTY SEM!" Sadol som si na stoličku oproti dverám. Na stole boli podradné bulvárne časopisy, ktoré som najskôr s nechuťou odmietol. Po desiatich minútach som neodolal. Chytil som jeden do rúk. Na titulke bol nejaký chlap z televízie. Nemám tušenie ako sa volal. Poslednou slinou, ktorá mi prežila v ústach som si naslinil prst. Začal som listovať. Každá stránka mi uberala z IQ a zvyšovala šancu na moju predčasnú demenciu. Bol som takmer na konci, v tom sa otvorili dvere. Vystrčilo sa z nich chápadlo, ktoré schmatlo moju kartu. Zľakol som sa. Za normálnych okolností by som si nasral do gatí, no momentálne moje telo také veci nedokázalo. Na časopis som sa už nevedel sústrediť. Vlastne ma desil viac, ako to chápadlo, ktoré sa vystrčilo z dverí. Odložil som ho a v napätí čakal čo sa bude diať. Po chvíli sa znovu pootvorili dvere. Ozval sa odporný uškriekaný hlas: ,,Pán Krátky, poďte." Postavil som sa, prežehnal a vstúpil som dnu. Sedel tam lekár a stará sestra.

,,Dobrý deň." Neisto som sa pozdravil.

,,Dobré ráno." Doktor ma opravil a pozdravil zároveň. Nevedel som ako si to mám zobrať.

,,Čo vás sem privádza?" Spýtal sa s miernym zármutkom.

,,Pán doktor, ja asi umieram." Odpovedal som najvážnejšie ako som dokázal.

,,Aaaale nevravte. A prečo je tomu tak?" Radosťou sa mu rozžiarili oči. Ten hajzel sa tešil z toho, že umieram.

,,Mám pocit, ako keby mi odtiaľto behal malý nacistický škriatok s fakľou v ruke smerom sem. A v tejto časti ma to trochu trhá a tu ma niečo hryzie, pravdepodobne jeho pes." Podrobne som mu ukazoval prstom po svojom tele.

,,Nebojte sa, nie je to nič hrozné. Sestra vám predpíše tento sirup, dávajte si ho dvakrát za deň. Po dvoch dňoch vám to prejde." Plamienok radosti v jeho očiach znovu uhasil zármutok. Ten hajzel sa fakt tešil, lebo si myslel, že umieram. Sestra mi vypísala recept a podala mi ho do ruky. V tom mi to doplo. Boli len dve možnosti. Buď je tá sestra chobotnica, alebo sa k svojej ruke nesprávala v plnom poriadku svätom biblickom nazaretskom Ježišovom. Jej zošúverená stará ruka, posiata exémom, bola presne to isté chápadlo, ktoré zobralo moju kartu z čakárne. Odľahlo mi, no zároveň sa mi z toho obrazu pred mojimi očami spravilo nevoľno. Zobral som si recept, kartu a rýchlo som zmizol z ordinácie.

,,Ďakujem a dovidenia." Kričal som už z čakárne.

Po ceste domov som si v lekárni vybral sirup. Prišiel som domov a hneď som si ho načapoval na lyžicu. Bolo to odporné. Smrdelo to ako spotené ponožky drevorubača po dvanástich hodinách v lese. A chutilo to približne podobne. Mal som pocit, že sa v tom momente vydávim na koberec. Zapil som to vodou. Vzal som do ruky telefón a zavolal šéfovi, že si beriem dovolenku.

* * *

Po troch dňoch, čo som užíval sirup sa mi môj stav ešte zhoršil. Stalo sa to v noci. Z malého nacistického škriatka v mojom čreve sa stal veľký nacistický obor, ktorý si tam spravil armádu malých nacistických hajzlov, ktorí chceli spraviť genocídu mojej črevnej mikroflóre. Behali hore dole s fakľami a kričali, že zabijú všetky mikroorganizmy, lebo môžu za ich zlý život. Vraj kvôli ním prehrali vojnu, alebo také niečo. Nevydržal som to už ďalej počúvať. Musel som ísť do nemocnice.

* * *

Prišiel som na vrátnicu. Sedela tam staršia pani, ktorá v ruke držala krížovku. ,,Dobrý večer." Pozdravil som sa. ,,No dobrý, dobrý. Čo chcete?" Odvetila nepríjemným tónom. Jej profesionálny prístup ma uistil, že neumriem. Bol som správne. ,,Necítim sa dobre, chcel by som aby ma niekto vyšetril." Odpovedal som neisto. ,,To je tak vážne, že ste prišli o 2 ráno?" ,,Nebojte sa ja by som bol tiež radšej doma." ,,Tu máte dotazník. Vyplňte ho a doneste mi ho." Z každého jej ďalšieho slova bola cítiť väčšia nechuť. Mala to tu očividne rada. Zobral som si pero, dotazník a išiel som sa posadiť na lavičku. Prečítal som si čo sa odo mňa očakáva a pustil som sa do vypisovania.

Meno: Milan

Priezvisko: Krátky

Vek: Po 20 som to prestal rátať

Ťažkosti: všetky

Poisťovňa: poisťovňa šťastia

Do kolónky podpis som švihom ruky spravil umelecké dielo a s bolesťami som to zaniesol naspäť na vrátnicu. ,,Už som to vypísal, nech sa páči." Pani pregúľala očami a s nechuťou odložila krížovku. ,,Dajte mi to sem, za chvíľu by vás mal prísť ohlásiť lekár, môžete si ísť zatiaľ sadnúť." Chvíľa je veľmi zavádzajúci časový údaj. Existuje len chvíľa, nie sú dve chvíle ani tri ani štyri chvíle. Je proste len chvíľa. Krátka a dlhá. Táto bola ešte dlhšia. Po desiatich minútach som si začal poklepkávať nohou. Po ďalších desiatich som prestal. Po ďalších dvadsiatich som pochopil, že to bude na dlho. Skúsil som sa ísť pripomenúť na vrátnicu. ,,Prosím vás, nezabudli ste na mňa?" ,,Nikto na vás nezabudol, doktor má veľa roboty. Choďte si sadnúť, príde vás ohlásiť." Tentoraz si nedala ani tú námahu dať preč krížovku z pred jej tváre. ,,Bože títo ľudia sú nedočkaví." Zamrmlala spoza krížovky. Otočil som sa a išiel som si znovu sadnúť. Bolesť bola čím ďalej intenzívnejšia. Klepkanie nohy sa po desiatich minútach znovu opakovalo. Sedel som tam sám. Okrem príjemnej pani na vrátnici som nikoho iného nestretol. Prestal som si klepkať nohou. Otvorili sa dvere. Počul som kroky.

,,Pán Krátky?" Spýtala sa ma mladá pekná sestrička.

,,Áno, to som ja." Nevedel som, či sa mi to sníva, alebo sa to naozaj odohráva.

,,Poďte so mnou." Išla predo mnou a vrtela pri tom zadkom. Zaviedla ma do ordinácie. Na stoličke sedel starý doktor. Vyzeral ak keby mal každou sekundou umrieť. Vlastne vyzeral ako samotná smrť. Smrť, ktorá mi radí ako neumrieť. Vyhovovalo mi to. Mal som to z prvej ruky.

,,Dobrý večer." Pozdravil som sa.

,,Dobrý večer, tak vravte čo vás sem privádza." Povedal pomaly, tajomným hlasom.

,,No viete, pred 3 dňami som bol u vášho kolegu s tým, že mám v črevách malého nacistického škriatka so psom. Predpísal mi na to nejaký sirup, no ten ho iba viac nasral. Zo škriatka sa stal obor, ktorý si tam spravil armádu a teraz tam panujú nepokoje."

,,Zaujímavé. Pošleme vás na sono, nech sa na to vieme lepšie pozrieť. Choďte na druhé poschodie, potom sa sem vráťte." Poslúchol som rozkaz. Na sone som zavtipkoval, či som tehotný. Doktorka sa nesmiala. Bol som tehotný. Mal som v sebe malých nacistov a ich otca. Otec všetkých malých nacistov sa usalašil v mojom hrubom čreve. Doktorka ma poslala naspäť za doktorom zo záhrobia. Prišiel som naspäť, zaklopal a nič. Tak som si išiel opäť sadnúť. Čakal som vyše pól hodiny, až kým ma neprišla, tá dych berúco vyzerajúca sestrička, znovu ohlásiť. Nevedel som od nej odtrhnúť zrak. Všimol si to aj doktor.

,,No vyzerá to tak, že si vás tu budeme musieť nechať. S tými škriatkami ste mali pravdu."

,,A viete ako mi pomôcť?"

,,No najskôr by ste mohli prestať zízať po mojej asistentke. Dali by ste si ju však?" Spýtal sa ma uštipačným tónom. Nevedel som čo mám odpovedať, tak som len mlčal.

,,Nebojte sa, je o ňu postarané. Ja si ju dávam pravidelne, dokonca som neodolal ani pred chvíľou." Ozval sa násilný smiech zo záhrobia. Bolo to pekne nechutné. Starý, slizký úchylák. Normálne ma striaslo. Stále som pokračoval v mlčaní. Keby som skaut, tak sa mi už rysuje bobrík.

,,No ale späť k vám. Sú len dve možnosti ako vám pomôcť. Buď vám strčíme rúru od vysávača cez zadok až do hrubého čreva, alebo vás rozrežeme a vytiahneme ich z vás. Vyberte si." Intenzita rozprávania sa stále znižovala, zato dôraz na artikulovanie sa stupňoval.

,,Neviem čo z toho je lepšie."

,,No byť vami by som sa dal radšej rozrezať. No každopádne ak si vyberiete ktorékoľvek, budete tu musieť ostať." Mal som pocit, že každú chvíľu zaspí. Pravdepodobne ho vyčerpala tá sestrička.

,,Tak ma teda rozkrájajte."

* * *

Prešli dva dni plné bolesti a nariekania. K nacistickému prevratu v mojom žalúdku sa schyľovalo rýchlejšie než som si myslel. Konečne ma mali operovať. Sestrička mi dala tabletky a pichla mi do zadku injekciu. Poslala ma ňou spinkať. Prebral som sa po dvanástich hodinách. Rozrezaný som bol cez celé brucho. Zobudil som sa na to, že niekto do mňa jemne šťuchá. Otočil som hlavu a pozrel som sa na nočný stolík. Boli tam malí nacistickí škriatkovia, ktorí mi hádzali malinké dlažobné kocky do líca.

,,To sú tí, ktorí prežili." Povedala sestra.