Malý korporátnik vo veľkom svete: Mrazivý začiatok

Už som vypínal počítač a bol pripravený vyraziť domov. Príď za mnou do meetingovky, vraví team líderka, chcem s tebou niečo prebrať. Bol to tón, kedy sám nevieš, či čakať niečo dobré alebo zlé. Vošiel som dnu a vidím, že nie sme sami. Virtuálne je s nami aj šéfka zo Švajčiarska. Fúha, tak to musí byť nejaký prúser. Vieš, ten nový softvér, čo zavádzame, niektoré krajiny sú problémové a ľudia nevedia, ako s tým pracovať. Vyzerá to, že niekoho pošleme priamo na miesto, nech ich zatrénuje. Okej, nie je problém. Nejakú dvojdňovku zvládnem. O akú krajinu alebo mesto sa jedná? New York a možno aj iné mestá... Čo? Asi tak na pol roka. Prosím? Ja neviem. Nestačí mesiac? Minimálne tri mesiace.

Takto nejako sa začal črtať môj americký business trip. Následne to nabralo rýchly spád. Rozhovor s priateľkou, jej podpora, že to nejak tých pár mesiacov zvládneme, dohadovanie dátumu, vybavovanie víz, pohovor na ambasáde, výber ubytovania, kupovanie leteniek atď.

Zrazu sedím v lietadle (s pocitom ako spieva Zac Efron v High School Musical – scared but exited) Viedeň – New York s vedomím, že najbližšie minimálne 3 mesiace strávim v USA. Na letisku ma čaká v taxíku dvojník Morgana Freemana, ktorý ma vezie na môj dočasný domov. Je to neďaleko New Yorku v meste White Plains. Je začiatok februára a korporátnik v novej zimnej bunde a veľkým kufrom vystupuje pred svojím novým bývaním. Je to prechodné bývanie pre korporátnikov, ktorí sa na dlhší čas musia presťahovať, alebo pre tých, ktorí si ešte nestihli vybaviť vlastné bývanie pred tým, ako sa sem presunuli za prácou.

Je to obytný komplex tvorený z dvoch vyšších budov s recepciou, malým parčíkom, spoločenskými priestormi a dokonca aj fitkom a bazénom. Presne ako na internetovej stránke. Avšak bolo tu pár rozdielov. Ako som spomínal, bol február, teda vonkajšie priestory boli nepoužiteľné. Ako som kráčal k recepcii, pristavil som sa pri nápise pri bazéne – Zatvorené z hygienických dôvodov. To sa asi neokúpem. Odviezol som sa na piate poschodie a po viac ako desaťhodinovej ceste som konečne otvoril dvere svojho príbytku. Ako by povedal Vlado Voštinár, priestranný dvojizbový apartmán blízko centra a s dobrou občianskou vybavenosťou. Disponoval vstupnou chodbou, kuchyňou prepojenou s obývačkou, jednou spálňou a kúpeľňou s WC. Všetko bolo na americký štýl - veľké. Veľké spotrebiče, telka, posteľ, práčka, sušička atď. Kúpeľňa bola troška old school. Ružica sprchy bola iba narazená do steny. Špecifikom bolo, že v byte nebol žiaden radiátor alebo iné kúrenie. Ohrievanie zabezpečovala klíma, vstavaná v stupačke, medzi obývačkou a spálňou, ktorá sa tvárila, že vie fúkať aj teplý vzduch. Bol to skôr taký teplý vánok. Ešte k tomu bola dosť hlučná, takže sa pri nej nedalo spať. Vybral som si teda zimu namiesto hluku. To ale nebol hlavný problém. Tým bola nespavosť. Časový posun si vyberal svoju daň a ja som bol prvé dni hore už o pol štvrtej ráno.

Nastal tretí deň môjho pobytu a už som konečne nezmätkoval, ako trafiť do práce. Budova mojej firmy nesídli v New Yorku. Používa rovnaký prístup ako ostatné firmy a nadnárodné korporácie. Prenájom priestorov v New Yorku je finančne náročný, a preto si tam korporácie prenajímajú iba zopár poschodí v mrakodrapoch. Neďaleko New Yorku sa nachádza malé mesto Armonk s malým námestíčkom a počtom obyvateľov menej ako päťtisíc. V správe ma aj lesy a zelené pláne na jeho okraji a práve tam vybudovali korporácie svoje rozsiahle budovy. A tak zamestnanci chodia z New Yorku a okolia na vlakovú stanicu do White Plains, kde ich už čaká niekoľko malých bielych autobusov. Odlišujú sa iba logom firmy za predným sklom. Niekedy bolo v tom zhone naozaj ťažké nájsť ten môj.

Po obede sa ma kolega z práce pýta, či som sa už predzásobil. Predzásobil? Áno, zajtra má byť v New Yorku a okolí snežná búrka. Čo? Vážne? Nikdy som nič také nezažil. O hodinu mi príde email. Budova firmy bude zajtra zatvorená.

Večer som sa vrátil na svoj privát, aby som sa pripravil na veľký nákup. Nebol veľmi úspešný. Zatiaľ som až na maličkosti prežíval na firemnej kantíne, takže to bol vlastne môj prvý nákup. Neznáme potraviny, obaly, obrovské balenia... Do riti! Som tu tri dni a hneď nejaká snežná búrka. Vraciam sa na byt a pozerám sa na výsledok môjho potravinového dobrodružstva. Voda, ovsené vločky, mlieko, med, džús a nejaké cereálne keksy. Brácho, z tohto sa nenaješ. Ešteže som si prepašoval dostatočný počet Horaliek.

Je ráno nasledujúceho dňa a padá prvý sneh. Zapnem telku. Moderátorka je už vonku a na ruke ukazuje zopár spadnutých vločiek. To si robíš srandu! Toto je tá snežná búrka? Asi treba Američanov zobrať na poznávací zájazd na Kysuce. Hodiny pribúdajú a intenzita snehu narastá. Pluhy sa ešte čo to snažia, ale nemá to zmysel. Okej. Zájazd na Kysuce nebude potrebný.

Otvorím počítač, snažím sa pracovať a popri tom konzumovať svoje nakúpené "zásoby". Prichádza obed a teplota nebezpečne klesá. Prestavil som svoju ohrievaciu klímu na najvyšší stupeň, ale vidno, že melie z posledného. Fúkanie teplého vzduchu spôsobuje vysychanie vzduchu. To má za následok, že všetko, čoho sa dotknem, je plné statickej elektriny. Takže kade chodím, všetko ma kope. Ku koncu dňa som musel zapnúť rúru a otvoriť dvierka, aby sa zohriala aspoň časť bytu.

Nasledujúci deň som sa pomaly zmieril s tým, že aj keď je zima, aspoň nesneží, telka funguje a nejaké jedlo ešte mám. Už to dáko prežijem. Zrazu sa z ničoho nič spustí požiarny alarm! Toto je naozaj zlý sen. Teraz čo? Pozriem z okna a oheň nikde. Čo teraz? To sa mám ako evakuovať? Do tej zimy? Hádžem na seba bundu, beriem notebook, doklady, peniaze a pas a vychádzam na chodbu. Oproti mne kráča znudený pánko v župane bez akéhokoľvek náznaku strachu. Horí! Netreba sa evakuovať? Aha. Ty myslíš ten poplach. Nie, to sa tu deje tak dvakrát do mesiaca. Pravdepodobne si len niekto zapálil cigaretu v spoločenských priestoroch. Mal pravdu, žiadna evakuácia sa nekoná. Zhodím bundu, položím veci na zem a ľahnem si do postele, nech prejde pulzovanie v hlave. Zakrývam sa dekou, lebo teplo zo stresu odchádza. Požiarny alarm ešte neprestal zvoniť. Zapínam lampičku pri nočnom stolíku, ktorá mi to vráti kopnutím statickej elektriny. Ležím a pozerám sa na strop. Mal to byť úžasný business trip s nespočetnými cestami do New Yorku a okolia v príjemnom počasí a teple. Nie snežná búrka a požiarny alarm. Snáď sa to celé čoskoro skončí a ďalšia snežná búrka počas môjho pobytu už nepríde... prišla. Ale o tom inokedy.

Titulný obrázok: Unsplash.com