Hlasy smrti, Guadalcanal 1942

1942, Iosoroku Yamamoto

12. november 1942. Doslova sa plazíme a kľučkujeme pomedzi námorné míny. Jedna celá flotila stroskotala. Veliteľstvo poverilo vedením mňa a započala náročnú záchrannú akciu pre tých, ktorí prežili. Tejto záchrany sa zúčastnili aj ľudia v civile na svojich vlastných lodiach. To je teraz fuk pretože si ideme po letisko v Guadalcanali. Operácia nesie názov Watchtower.

„To je ono, to je letisko v Guadalcanali, získame ho za každú cenu, počuli ste?!“. Vydal som príkaz poručíkovi Raizovi Tanakovi. „Admirál, urobíme pre to všetko, čo bude v našich silách“. Šesť ťažkých, plne ozbrojených Japonských lodí sa plavilo k pobrežiu, keď asi päť námorníckych míľ na juhovýchod od nás radar zaznamenal väčšiu flotilu Amerického námorníctva. „Admirál, kontakt na ôsmej hodine“, kričí jeden z námorníkov na patrole.

Deň "D", 13. november 1942. „Všetci na miesta“, prikázal som. Hlučná siréna sa šírila kajutami na pohotovosť. Niektorí námorníci pre pohotovosť vyšli neustrojený. Jedného som si všimol, zavolal k sebe a v návale hnevu a adrenalínu som ho bez zmilovania strelil do oka pištoľou typu 94. Nevládne telo padlo cez palubu do rozbúreného mora. Mláku krvi a časti mozgu som dal vyčistiť ďalšiemu, ktorý šiel za ním. „Torpéda pripravené“.

Rozmýšľal som, v ktorej z týchto lodí mohlo byť velenie. Bola to hra ako mačka a myš. Boli sme pripravení na útok ale nevedel som sa rozhodnúť kam tie "skurvené" torpéda smerovať. „Kurva“, zazrel som lietadlovú loď na konci Americkej flotily“. Námorníci si to všimli tiež, nastalo hrobové ticho, ktoré prerušili zvuky štartujúcich a blížiacich sa lietadiel. Naša loď Euredice, bola vybavená šiestimi protivzdušnými kanónmi a dvomi protilietadlovými flakmi. Ticho vystriedala paľba po amerických lietadlách P-40C Warhawk. Letka asi 30 lietadiel závažne poškodilo naše torpédoborce. Videl som chaos, ktorý som si predtým nevedel predstaviť ani v najhoršom sne.

„ZA CISÁRA“, vykríkol niekto na palube. Ozvalo sa to ešte väčšmi, keď to zrevala celá posádka. Mal som husiu kožu po celom tele. Flaky a protilietadlové kanóny neprestajne búšili fosforové strely, ktoré zostrelili 24 lietadiel. Možno to je divné ale mal som radosť. Na mojej tvári sa objavil úsmev a na všetko som hľadel cez obočie.

Warhavky sa sťahujú, vypustili sme prvé torpéda na lode v prvej línii. Americké námorníctvo paľbu opakovalo. Tri námorné ponorky sa objavili na severe, západe a východe. „Držte sa na miestach, torpéda vypusťte na lietadlovú loď“. S najväčšou pravdepodobnosťou tam bolo aj ich veliteľstvo. Tri zasiahli svoj cieľ ostatné minuli. Na lietadlovej lodi vypukol požiar. Z diaľky vietor niesol výkriky. Srdce mi búšilo, šuchal som rukami a prechádzal sa vo svojej kajute. Vyšiel som von, videl som ako ranených s chýbajúcimi končatinami ťahajú do podpalubia. Paľba neprestávala. Posledné torpédo trafilo cieľ. Lietadlovú loď pohlcuje Tichý oceán. Nestihli sme sa ani radovať. V hmle sa nám naša flotila stratila, radar bol vyradený, vysielačky boli hluché. Ťažký zásah na pravo boku. Do kajút nateká voda. Nakláňame sa na stranu až sa loď popri zvuku vŕzgajúceho železa úplne neprevráti nabok.

Ticho pod vodou. Zbraň a opasok sa mi prichytil o zábradlie. Bojujem s tým. „Sakra, prečo to nejde“. Odpútal som sa, nad vodou lapám po dychu. Pozriem sa za seba, Americká loď, ktorá už bolo neschopné riadiť naráža do Euredice a bokom zachytáva aj mňa. Otupene sa dívam, strácam vedomie, plávam vo vlastnej krvi. Odseklo mi to nohy, ostávam pritlačený loďou v krutých bolestiach a cítim ten železitý pach krvi. Vedel som, že je koniec. Posledné, čo som videl boli mŕtve telá v oceáne, dym z lodí a trpké výkriky ranených.

Moje telo sa nikdy nenašlo, navždy ostávam slúžiť oceánu, armáde, námorníctvu. Tisíce mŕtvych na našej strane, tisíce na strane nepriateľa. Hodnosti si však k stvoriteľovi neberiem. Tam stojím nahý. Zo svojich hriechov sa spovedám až teraz. Môj život skončil tu, pri bitke o Guadalcanal.

Sleduj čoskoro aj ďalšie príbehy zo série Hlasov smrti, 13. október....