Hlasy smrti, Illinois 1909

Na biednu spomienku obetí z tragédií zo dňa 13. novembra, keď pri autobusovej nehode zahynulo 12 nevinných ľudí vrátane detí. Séria príbehov z rôznych rokov, ktoré spája osudový dátum 13. November. Tieto príbehy sú napísané podľa skutočných udalostí, avšak príbeh je fiktívny.

1909, Dan Halofcak

V Teodorovi som videl seba. Nepoučiteľný a zvedavý. Ja som už na svoj sen dávno zabudol, no pre Tea, Kláru a Martu urobím všetko čo bude v mojich silách aby sa vzdelali a utekali za svojimi túžbami. Kým som nebol ženatý napísal som dve knihy a púšťal sa do tretej. Láska väčšinou viac rozdáva ako berie. Našiel som šťastie v Annie, knihy a moja kariéra spisovateľa šli bokom. Ani sa nenazdáte a máte deti, dlhy, búrku v hlave. Aby som uživil rodinu, zamestnal som sa ako baník v Bureau County, Illinois. Deti, šedivá brada a vždy utrápená manželka ma privádzali do šialenstva. Po štyroch rokoch som túto prácu chcel nechať a Annie som povedal, že dopíšem tú tretiu knihu a vydám trilógiu.

13. november 1909.

Ako každé ráno, na dvere búši vedúci zmeny Mike, výstredný chlapík so sebavedomou tvárou a presvedčením, že to dotiahne až na riaditeľa. Annie sa chvála Bohu nezobudila. Pobozkal som ju na líce. Za dverami spálne som videl Teodora, ako sedí za jedálenským stolom. „Čo tu robíš, prečo nespíš“, pýtam sa ho. „Papa, som hladný“. Usmial som sa, bol celý ja. Čupol som si k nemu a povedal mu: „Hladný budeš celý život, teraz choď spať a postráž sestry a maminu!“. „Dobre, kedy sa vrátiš?“. Veľmi dobre vedel kedy prídem, vždy čakal pri starých kukučkových hodinách nad krbom až kým neodbilo osem hodín. Objal som ho a šiel na Mikeovo naliehanie na šichtu.

„Dnes ideš dole s Petrom, Johnom a Stuartom“, zavelil Mike. Ešte, že mi stál za chrbtom, inak by sa nevyhol môjmu pohŕdavému pohľadu. Zobral som si petrolejovú lampu, krompáč, prezliekol som sa a zišiel dole rebríkom. Chalani, ktorí kopali so mnou sa bavili o tom ako včera zmlátili nejakého chudáka v hostinci. „To je život“. V zapätí počujem výkrik z druhej siene: „Horí, všetci rýchlo von!“. Pozreli sme sa na seba, stuhli sme pretože sme vedeli, že to je poriadny prúser. „Na čo čakáte, utekajte!“, Stuart prevzal iniciatívu, nevolal len na nás ale aj na ďalších, ktorý boli v šachte pod nami. „Dan, poď mi pomôcť, vytiahneme ich“. Oheň už bol aj v šachtách pod nami. Peter a John v panike okamžite utekali. Ja so Stuartom sme šli pomáhať.

Telá v plameňoch, krik, beznádej, zúfalstvo. Danteho peklo? Všetko sa mi to zdalo tak neuveriteľné, že som čakal na to, ako ma Annie prebudí a v bani ma už nikdy neuvidia. Bola to však realita a museli sme sa zachovať správne a pomôcť, komu sa ešte dalo. Spoločne sa nám podarilo dostať hore ešte dvoch živých, mladých chlapcov, ktorí nemohli mať viac ako 18 rokov. „Preboha, kto ich sem pustil, sú to stále deti!“. Kamene nám zatarasili cestu, od požiaru sme boli síce už ďalej ale problémom bol kyslík. Boli sme štyria prakticky v hrobke nie väčšej ako priestrannejšia pivnica. Bez vody, bez jedla a s nie veľa kyslíkom. Uvedomil som si, že musíme dýchať pomalšie, ľahnúť si a upokojiť sa. Strávili sme tu zhruba dva dni. Jeden chlapec zomrel po pár hodinách. Zamdlievali sme, pretože tam už nebolo čo dýchať. S prižmúrenými očami a otupenými zmyslami sa budím na svetlo a hlas, ktorý hovoril: „Sú tu, rýchlo, berte ich!“. „Vodu, vodu prosím“, naliehal som. Trvalo mi hodinu, kým som si vôbec dokázal sadnúť. „Kde sú ostatní, kde je Stuart a ten chlapec?“.

„Sú v bezpečí, oddychuj!“. Zaspal som.

Dievčatá a Teo stoja nad mojou posteľou. Lekár stál vo dverách, viedol konverzáciu s Annie, plakala. Odkašlal som si, pribehli ku mne a pýtajú sa ako my je.

Úsmev cez slzy, to bolo to čo som na Annie miloval. Cez všetku tu skazu, ktorú pri mne zažívala sa vždy usmievala. „Cítim sa ako práve vykopaný“. Mihlo aj doktorovým kútikom do úsmevu. „Všetko bude dobré, len odpočívajte, ale musím sa vás ešte niečo spýtať. Viete, že by v šachtách ostali ďalší ľudia?“

Nevedel som odpovedať presne, ale vedel som, že tam malo byť ešte asi 200, maximálne 260 ľudí.

„Áno, bolo tam ešte zhruba 200 baníkov, sú v poriadku?“

Doktor sa pozrel na Annie, poznal som ten pohľad.

„Okrem toho chlapca, ktorého ste vytiahli tam určite nik neprežil“.

Preboha, veď tam bolo naozaj ešte na betón cez 200 ľudí, zamyslel som sa.

„Papa, učím sa čítať, môžem ti niečo prečítať?“

Vytiahol spevník a hovorím si, preboha len to nie, tieto náboženské keci ma nikdy nezaujímali ale nechám ho čítať.

„Ó‘‘ Božské Srdce, pre nás zranené, naša potecha v živote a smrti, pozdravujem Ťa v zármutku všetkých verných duší a volám k Tebe úpenlivým hlasom: Milosrdné Srdce, zmiluj sa nad nimi. Dopraj im užívať ovocie Tvojho bolestného krvipreliatia na kríži, dopraj im úžitok všetkých svätých omší, modlitieb a zásluh Cirkvi putujúcej na zemi. Vyveď ich z očistcových múk, z miesta zármutku a opustenosti. Poteš, občerstvi a vysloboď najmä tie duše, za ktoré som povinný sa modliť. Zmiluj sa i nad dušami, ktoré sú najviac opustené a na ktoré si nikto nespomína. Zmiluj sa najmä nad tými, ktorí za života vzývali Tvoje najsvätejšie Srdce. Amen.“

Po tejto modlitbe som zaspal a už nikdy nevstal. V žiadnom sne som si to takto nepredstavoval. Opustiť Annie, Tea, Kláru a Martu. Čo si teraz bezo mňa počnú. Kiežby som dokončil tú tretiu knihu, možno by to všetko dopadlo inak. Ostal som však nezabudnutý, ostal som nesmrteľný v srdciach obyvateľov Bureau County.

Teodor moju knihu dopísal, díval som sa na to zhora. Nakoniec som zomrel pre niečo. Nie, nie je nič dôležitejšie ako pre niečo žiť ale ešte dôležitejšie je pre niečo aj zomrieť. Som pochovaný pri rieke Illinois River, tu naozaj v mieri odpočívam spolu s ďalšími 259 baníkmi, ktorí v tejto bani posledný raz vydýchli v plameňoch.

Sleduj čoskoro aj ďalšie príbehy zo série Hlasov smrti, 13. október....