Kto bol prvým členom, prekliateho Klubu 27 ?

Keď počúvate hudbu Roberta Johnsona myslíte si, že počujete dvoch alebo troch gitaristov súčasne. Nie je bluesová a ani rocková melódia, ktorá by neobsahovala jeho akordy. Inšpiroval tvorbu Rollings Stones, Erika Claptona a mnoho ďaľších. Jeho gitara pripomínala Bacha a hlas mal tak tajomný, že to spolu bolo, ako z iného sveta.

Vie sa o ňom veľmi málo, stihol nahrať 29 skladieb a zomrel veľmi mladý vo veku 27 rokov (1911 - 1938). Narodil sa v delte rieky Mississippi v mieste, v ktorom to mali černosi veľmi ťažké. Buď práca na poli alebo nič iné. Nevlastný otec Roberta bil, lebo odmietal pracovať na poliach. Nechcel biť pripútaný k jednému miestu, ako otrok, chcel byť voľný.

Robert začal hrať pracujúcim na plantážach aby si zarobil aspoň niklák. Nikto nehral také blues, ako ľudia z Mississippi. Robert vedel, že na plantáži nie sú peniaze, tak si zobral svoju gitaru a vybral sa od mesta k mestu. Hral všade kde sa dalo, no hrozilo tu aj veľké nebezpečenstvo, ako černocha Vás tu mohli len tak zlynčovať, ako sa im len za chcelo. Bol tu aj ďalší problém, kresťania označovali blues, ako "diablovu muziku". Baptistický kňazi pripisovali všetko zle čo sa stalo práve "Diabolskej muzike".

Keď mal Robert Johnson 18 rokov zamiloval sa do 15 ročnej Virginie Travisovej. Zatajili vek a vzali sa. Jej rodina bola silne veriaca. Robert musel sľúbiť manželke, že sa vzdá blues. Presťahovali sa na plantáž a žili tam až do vtedy, kým Virginia nebola už osem a pol mesiaca tehotná. Odišla k starej mame aby tam porodila. Robert využil to, že odišla, k tomu aby znovu začal hrať. Rozhodol sa, že prejde svoje staré miesta, kde zvykol hrávať, s tým že dorazí včas, aby privítal svoju ženu a dieťa. Robert to nestihol na čas, Virginia zomrela pri pôrode a bola už aj s dieťaťom pochovaná. Rodina ho odsúdila a dala mu za vinu jej smrť.

V tomto okamihu sa v Robertovi niečo zlomilo rozhodol sa, že sa naplno oddá hudbe a stane sa hviezdou. Robert už nechcel zarábať len nikláky chcel skutočné peniaze, no stále bol v hre na gitaru začiatočník a nie príliš dobrý. Chodil sa pozerať na starších bluesmenov do podnikov a obdivoval ich, no oni ním pohŕdali. "Nemáš talent chlapče, vypadni". Robert im povedal len jedno. "Ja Vám ešte ukážem".

Potom zmizol z delty a nikto nevie kam približne na rok. Potom sa vrátil za svojimi starými známymi a na pleci mal gitaru. Bluesmani si ho všimli a hovoril si medzi sebou.

"Pozeraj to je ten mladý s gitarou. To je malý Robert. Áno je to on."

"Znovu nás chceš unudiť k smrti." smiali sa mu

"Nie dajte mi šancu zahrať." povedal

"Tak fajn, hraj."

Z šesťstrunovej gitary si Robert urobil sedemstrunovú. To ešte nikto z nich nevidel. Keď začal hrať bol úplne mimo ich svet. Bol tak dobrý, že všetci boli vo vytržení. Stáli tam z otvorenými ústami a len neveriacky pozerali, čo sa to deje. Z priemerného gitaristu sa stal v okamihu impresário. Robil s gitarou také veci, ktoré nikto z nich nikdy nevidel.

Tu započala legenda o Robertovi Johnsonovi. V ľuďoch to vzbudzovalo obdiv ale aj strach. "Ako je možné, že sa tak ohromne zlepšil? Šiel na rázcestie?"

Podľa povesti šiel na rázcestie padol na kolená a podal gitaru diablovi. Diabol mu ju naladil, ale kým mu ju vrátil povedal:

"Keď si vezmeš gitaru, tvoja duša bude moja"

"Chceš ju? Robert si vzal gitaru z jeho rúk.

Tým sa upísal diablovi. V mnohých svojich piesňach odkazuje na pekelné psy, rázcestia, aj na samotného diabla. Takže tým sa len priživovala jeho legenda.

Existuje aj iné vysvetlenie Robertovho zázračného talentu. Hovorí sa, že sa spojil s vynikajúcim bluesmanom Ikom Zimmermanom, považovaným za najlepšieho gitaristu svojej doby. Ike sa stal Robertovím učiteľom a spolu chodievali hrávať na cintorín blízko Ikovho domu. Ike hovoril, že blues sa môžete naučiť hrať len vtedy, keď sedite na náhrobku o polnoci na cintoríne. Vtedy Vás duše mŕtvych naučia hrať blues. To, že Robert hrával o polnoci na cintoríne, ľudí utvrdzovalo v tom, že musel svoju dušu predať diablovi.

Robert bol veľmi rozumný a chránil si svoje know-how, keď Vás uvidel, ako ho sledujete pri hraní. Otočil sa, alebo prestal hrať. Mal veľmi dlhé prsty dokázal hrať, akoby dve a niekedy až tri gitary súčasne. Mal piánový zvuk a to nikto nikdy pre ním nedokázal. V roku 1937 nahral v štúdiu svojich 29 piesní a stával sa čoraz populárnejším v delte Mississippi. Robert prišiel o ďalšiu ženu a dieťa, kôli náboženským predsudkom a "diablovej muzike", znovu sa vydal na cestu.

Vrhol sa do víru alkoholu, hazardu, rúhačstva a lacných žien a popritom hral, ako o život. Hudba bola to jediné, čo mu v živote ostalo a načom mu skutočno záležalo. Teraz už Robert chcel vyzerať, čo najdiabolskejšie a budoval si svoj imidž vyvrheľa.

Nosil svoj titul: "Pekelný muž, diablov muž"

Zomrel v podniku Three forks, potom, ako zviedol ženu majiteľa. Ten sa to dozvedel a Robertovi poslal flašu whiskey v ktorej bol jed. Robert bol nedôverčivý ale whiskey vypil. Ihneď na to začal vykašliavať krv a umieral v ukrutných bolestiach celé tri dni.

Zdá sa, že svoj dlh nakoniec splatil, vo veku 27 rokov umiera jeden z najväčších gitaristov histórie. Považuje sa za prvého člena prekliateho Klubu 27, klub geniálnych umelcov, ktorý často záhadne a hlavne veľmi skoro odišli z tohto sveta.