Poležiačky

Stála si v balkónových dverách, hľadela do prázdna, čerstvo prebudená. Nechala si sa ovievať ranným vetrom, pokým slnko ešte nestihlo vystúpiť nad benátsky kanál, zatiaľ čo ja som nám robil kávu.

Kútikom oka som ťa sledoval, zatiaľ čo káva chladla. Bol čas na raňajky, no ty si bola tou, ktorá ich neuznávala. Tebe stačila káva a denné noviny. Na svoj vek si mala starú dušu, tým najkrajším a najlepším možným spôsobom si bola stará škola, čím si bola neskutočne odlišná od iných v tvojom veku. Sledoval som ťa, ani si o tom nevedela, všímal som si tvoju chôdzu, tvoje držanie tela a všetko čo si robila - to akým spôsobom robíš každodenné veci. Tvoje zvyky a naučené veci boli pre mňa záhadou, no fascinovalo ma s akou tvrdohlavosťou sa ich nechceš vzdať a nikdy ich nezmeníš. Vedel som, že kávu piješ takmer studenú, tak som ti ju položil na nočný stolík pri posteli.

Ty si ešte stála v okne, nič si nerozprávala, iba si zamyslene pozorovala prebúdzajúce sa mesto – ľudí, ktorí kráčali na promenádu, ľudí, ktorí vychádzali z obchodu. Sledovala si ľudí, ktorým končila nočná zmena a vracali sa do postele, zatiaľ čo ich polovičky stávali. Raz za čas si sa pozrela hore do okien domácností a hotelov. Videla si pár tých, pri ktorých si si sama predstavovala ich životy. Videl som to na tebe a bolo neskutočné s akou vysokou mierou predstavivosti si dokázala pracovať. Vymyslela si im imaginárne životy, ktoré boli častokrát úplne vzdialené od ich skutočných. Keď si mi o nich rozprávala veľa sme sa smiali.

Mala si na sebe moje tričko, ktoré si nosila vždy, keď sme boli spolu. Vedel som, že nie preto, že pri sebe nič nemáš, ale preto, že si mala rada jeho vôňu a to, ako si sa v ňom dokázala stratiť. Káva chladla a ja som ležal v posteli sledujúc jemné zimomriavky na tvojej šiji, zatiaľ čo si tam tak stála a premýšľala bohvie o čom. Obdivoval som to a nevedel som sa ťa nabažiť.

Veľakrát len ticho sedíme, no čas keď sme spolu je pre nás na nezaplatenie. Preto tie hotely, tie výlety, ten čas keď vypadneme a užívame si ten, ktorý konkrétny moment.

Ty teraz žiješ životy iných ľudí. Ja ležím v posteli a žijem ten svoj. Pozerám sa na teba a uvedomujem si ako nedokonalo dokonalá si. Tie chyby, ktoré na tebe vidia iní alebo veci, ktoré na sebe nenávidíš ty, sú pre mňa len maličkosťami, nad ktorými mi ani nenapadne pozastaviť sa. Videl som ťa stáť v okne toľkokrát, no vždy to je ako po prvý raz. Uvedomujem si, že aj napriek tomu, že obaja vieme, že nie sme stvorený jeden pre druhého, máme sa radi a sme spolu šťastní.

Vtedy som to pochopil. V hoteli Palazzo Pisani Moretta v Benátkach. Keď si stála v balkónových dverách, hľadela do prázdna, čerstvo prebudená, zatiaľ čo slnko ešte nestihlo vystúpiť a káva ti chladla na nočnom stolíku. Vtedy som sa do teba zamiloval. Poležiačky.

Zdroj fotiek: pixabay,pexels

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
3
Odeslat správu
Nevypísaný spisovateľ. Snílek milujúci upršaný Paríž 20. rokov, okúzlený tvorbou Hemingwaya, skazený čistou vulgárnosťou Bukowského, dotknutý umením Moneta, započúvaný do Beethovena. Analóg v digitálnom svete.

Chceš vědět, když Michal Pavlov přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.