Mám sen...zakričať z plného hrdla a prebudiť sa do lepšieho dňa

Mám sen, že sa jedného dňa budeme všetci k sebe správať tak, akoby sme chceli, aby sa druhí správali k nám. Že slová ako ďakujem alebo dobrý deň, budú samozrejmosťou a nie niečím, čo nás zarazí.

Že sa nielen v našej krajine, ale kdekoľvek vo svete usmejeme na cudzieho človeka, nezištne, a ten nám úsmev opätuje bez toho, aby rozmýšľal nad tým, prečo sme sa usmiali a či sa odniekiaľ poznáme. Sen, že si budeme vážiť jeden druhého a správať sa rovnako úctivo nielen k významnej osobe, ale rovnako tak k upratovačke, údržbárovi či človeku bez domova. Že sa nebudeme báť stáť na chodníku a skrývať sa za semaforom na priechode pre chodcov a dúfať, že sa nám nič nestane. Že budeme môcť prechádzať po ulici, medzi ľuďmi bezpečne a hlavne bez strachu z toho, že na nás niekto zaútočí a zbytočne preleje krv toho, kto je nevinný.

Sen, že prestaneme veriť konšpiráciám a rozlúčime sa so šírením lží a klamlivých nepodložených informácií. Že sa prestaneme skrývať za súkromné profily a prestaneme ubližovať ľuďom vo virtuálnom svete, kde sú aj tí najslabší tými najväčšími machrami. Že začneme rešpektovať názor druhých a nebudeme sa báť povedať ten svoj. Že nebudeme druhým hovoriť, ako sa majú správať a necháme ich žiť vlastné životy. Že sa prebudíme do rána, v ktorom si nebudeme závidieť a doprajeme jeden druhému. Že si uvedomíme, že to čo máme bohato stačí, lebo máme presne toľko koľko potrebujeme. Že ak budeme potrebovať pomoc, nájdeme pomocnú ruku, ktorú s radosťou prijmeme. Sen, že pokora a ľudskosť bude zakódovaná v našej DNA, budeme dobrými ľuďmi, nielen v očiach iných, ale aj sami pred sebou v zrkadle. Že sa prestaneme sťažovať a naučíme sa byť vďační za to, čo nám prišlo do cesty. Že kríž, ktorý nesieme na svojich pleciach zvládneme, lebo si uvedomíme, že máme naložené len toľko koľko zvládneme.

Sen, kedy nebudeme pozerať na druhých cez prsty a začneme tolerovať každého takého aký je. Že sa prestaneme báť niečoho, čo nepoznáme, čo je cudzie. Že nám začne záležať nielen na sebe, ale aj na budúcnosti našich detí. Sen, kedy si na smrteľnej posteli nepovieme, to už nie je moja starosť, je to na tebe, ale povieme, pokračuj v tom, čo som začal.

Mám sen alebo naivnú predstavu, že sa vieme zmeniť a zabudnúť na to, ako sme odbočili z cesty a začali byť ľahostajní. Sen, že je aj môj hlas dosť silný na to, aby spôsobil zmenu. Sen, v ktorom sa všetci spojíme a nebudeme len malou rybou v mori, ale húfom, ktorí rozvíri oceány. Mám sen, ktorý nezostane odrazom súčasnosti, ale zmení sa na zrkadlo budúcnosti. Sen, že tento môj sen bude len dávnou trpkou spomienkou na to, ako svet kedysi vyzeral.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
4
Odeslat správu
Nevypísaný spisovateľ. Snílek milujúci upršaný Paríž 20. rokov, okúzlený tvorbou Hemingwaya, skazený čistou vulgárnosťou Bukowského, dotknutý umením Moneta, započúvaný do Beethovena. Analóg v digitálnom svete.

Chceš vědět, když Michal Pavlov přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.

Další články autora

Zobrazit všechny
21.12.2019 21:11
Vianoce jedného Miša
11.9.2019 15:58
Poležiačky