Zámena manželiek

Neviem koľkí z Vás videli reláciu zámena manželiek, preto v skratke vysvetlím podstatu. Na 10 dní si manželky vymenia domácnosti, kde polovicu času fungujú v režime danej domácnosti, polovicu podľa vlastných pravidiel, a to všetko s novým, zameneným manželom/kou. Celkom vydarený sociálny experiment, jasné že komentármi na facebooku zatracovaný, ale nevadí, komu sa nepáči, nech nepozerá. Samozrejme témou v tomto prípade nebude relácia zámena manželiek, avšak predostriem paralelu medzi reláciou a skutočným partnerským životom.

Totiž po odsledovaní značného počtu vydaní tejto relácie si dovolím tvrdiť, že aspoň do času, ktorý má divák možnosť vidieť si väčšina párov, napriek tomu že sa ich vzťah nachádzal v mŕtvom bode, opäť našli k sebe cestu a znovu zahorel plamienok lásky. Zrazu mnoho z účastníkov si nielenže uvedomí svoje chyby, ale nanovo ocení kvality svojho partnera. Pri tomto môžno filozofovať nad dôvodom náhlej renesancie starých citov, pesimisti alebo skeptici by určite videli príčinu v tom, že vymenení partneri boli ešte horší ako tí, ktorých majú doma. Nebudem trvať na opaku, určite aj to môže zohrať svoju rolu na ceste uvedomenia si partnerových kvalít , možno je v tom len obyčajný zvyk, a ako sa hovorí človek zvykne na všetko, aj na basu, tak prečo nie na jedného nepodareného partnera a možno, k tejto možnosti sa osobne prikláňam najviac, s určitým odstupom si človek len opätovne uvedomí tie veci, ktoré ho prvotne očarili, len časom zovšedneli natoľko, že už nám ako príťažlivé neprídu. Práve preto, aký význam ma takáto dočasná zámena na vzťah z dlhodobého hľadiska by bolo vhodné vplyv tejto zámeny odsledovať aj v praxi, takže buď producenti, činte sa a natočte aj diely typu Zámena manželiek - rok po zámene, prípadne apelujem na ľudí z príslušných vedných odborov, máte tu jeden tip na výskumnú časť záverečnej práce.

V každom prípade, ak by výsledky boli pozitívne a kríza by bola vďaka dočasnej zámene zažehnaná hoci len u polovice manželstiev/partnerstiev nastupuje otázka, či práve toto nie je cesta ako zachrániť mnoho vzťahov. Podchytiť tento proces a zaviesť ho do praxe je bohužiaľ jemne utopistická predstava, ale ako hypotetická úvaha a téma diskusie by mohla obstáť.

Z tejto hypotetickej úvahy sa vráťme späť do reality, ktorá si bezpodmienečne žiada otázku, prečo a kde sa vytráca to, kvôli čomu sme sa zaľúbili do práve toho jedného človeka? Ako to , že dané veci už zrazu nevidíme, ba dokonca nás možno až iritujú a to, čo sme na niekom milovali, obdivovali a vnímali výnimočne nám rázom príde všedné, obyčajné a nezaujímavé ? Snáď ak by sa zásadne zmenil náš partner, prípadne naše vnímanie sveta, tak by to bolo v podstate pochopiteľné, ale keďže ako som už písala mám čo-to napozerané, môžem konštatovať, že ani partner, ani pohľad na svet toho druhého sa nezmenil. Zmenilo sa len jedno. Už to nebolo nové. Partner aj celý obsah vzťahu už bol vnímaný ako samozrejmá samozrejmosť. Tou zámenou sa len prinavrátila stará optika, cez ktorú voľakedy hľadeli na svoju manželku či manžela. Často krát podobná situácia nastane aj po rozchode či rozvode, človek začne opäť spoznávať nových ľudí a zrazu mu dôjde, čo mal doma , zrazu už aj tie nedostatky, ktoré sme vnímali fatálne, vybledli a vnímame ich ako úplne znesiteľné. Paradoxne mnohokrát tým dôvodom na koniec vzťahu nie sú tie na oko neznesiteľné nedostatky, ale problémom je skôr to, že zrazu vzťah funguje v nejakom úspornom režime bez veľkých vzruchov, vyznaní či vášne, za to viac frfľania, znechutených tvári a stereotypu.

Práve stereotyp a prehliadanie tých “samozrejmých vecí”, pre ktoré sme sa do toho druhého zamilovali spôsobuje ten úsporný režim. Spôsobuje to, že v tom vzťahu žijeme, ale neužívame si ho. Jasné, že nie každý deň vzťahu vyzerá ako vystrihnutý z filmu Rosamunde Pilcher, ale je dôležité neprehliadať tie veci, kvôli ktorým sme sa zamilovali, oni nezmiznú, sú stále tam, len ich hodnota časom klesá a nanešťastie vie opäť vystreliť ako raketa pri pokuse uniknúť z toho vzťahu. V horšom prípade v okamihu, keď už je po vzťahu.

Ideálne by bolo ak by sme si naše vzťahy pestovali, starali sa o nich s každodennou pravidelnosťou, správali sa podľa tabuliek a odporúčaní, avšak normálny vzťah nie je pečenie torty. Človek nikde nenájde recept koľko objatí a bozkov denne zaručia spokojný vzťah, koľko komplimentov potrebuje človek počuť za týždeň, aby sa cítil milovaný a už vôbec nie je gramáž na lásku, rešpekt či dôveru. Láska a vzťah to je alchýmia, kde sa to mieša vždy v rôznych pomeroch, a ak primiešame niečoho primálo či priveľa, nemusí to mať vždy happyend.

Ako povedal John Goodman „Ak má byť manželstvo vydarené, treba sa zamilovať veľa ráz, ale vždy do tej istej osoby.“ Preto musíme hľadať veci, ktoré na tom druhom milujeme, nie naopak. Hoci relácia alebo lepšie povedané jej myšlienka, ako nástroj na oživenie a pripomenutie toho, čo máme doma by mohla nabádať na myšlienku výmeny v praxi, myslím, že nevera je príliš drastický rez do vzťahu. Jasné, sú aj prípady kedy nevera predstavovala pomyselné tlačidlo reštart, ale ja preferujem skôr tlačidlo aktualizovať.

Nech je muž gentlemanom, žena nech ostane stále dámou, nech si každý zachová svoje malé tajomno a zároveň nech sú si partneri navzájom tí, ktorým môžeme povedať všetko. Milujme sa telom aj dušou a nešetrime tou láskou, veľa sa smejme, a hlavne sa NEZABÚDAJME POZERAŤ, lásku toho druhého neprehliadajme a vracajme ju späť , všímajme si tých 1000 spôsobov ako nám vie partner povedať ľúbim Ťa. Zamilujme sa zas a znovu. Opakujme to. Stále.

... A teda aká je odpoveď na otázku, či je nutné dočasne opustiť vzťah, aby sme v ňom ostali až kým nás smrť nerozdelí ? Neviem. Možno niekedy pre niekoho, keď zlyhá všetko ostatné a keď pohľad je tak zahmlený, že ho vie presvietiť len niekto tretí. Avšak toto by nemalo byť pravidlo fungujúceho vzťahu, skôr výnimka, posledná inštancia. Pravidlom by malo byť pozerať sa viac čo máme doma, ako na to, čo nám tam chýba. Takže na záver, ešte raz, NEPREHLIADAJME TÚ LÁSKU, pozerajme sa, to je to, o čo tu ide .