Trip za lepším pivom do Prahy časť 2.

Časť 2. Bolesť nôh

Po prvej časti, ktorá zožala mierny úspech som sa rozhodol pokračovať v opisovaní udalostí, ktoré sa stali na našej štvordňovej ceste, ktorá trvalá päť dní.

Po katastrofálnej ceste plnej nenávisti voči Mravcovi, alebo aj nepredvídateľnému dávičovi. Sme konečne dorazili do Handlovej. Teda zo začiatku to tak vyzeralo.

Unavení, nevyspatí, špinaví s bolesťou žalúdka po rannej káve v regiojete sme sa vybrali na hostel. Vyzeral pekne, ale mal svoje nevýhody. Napríklad nepríjemného a neochotného recepčného, ktorý mal voči mne jasnú averziu. Nevadí. Bola vzájomná. Ten Pražský preafektovaný vandrák nám najskôr nechcel dať izbu, potom začal pýtať nejakú zálohu, na ktorej sme sa samozrejme nedohodli vopred. Mal som chuť mu nasrať do rúk a týždeň ho nepustiť k vode a nie dávať mu nejakú zálohu. Bohužiaľ to stále nieje všetko. Ten žebrák ma hneď prvý deň vymkol a nedal mi kartu od izby a tvrdil, že musím čakať na niekoho kým ma príde otvoriť. Špinavý prašivý pes. Dúfam, že viac ako minimálnu mzdu ten človek nepoberá. Ďalšie mínus bolo, že o 6 hodine rannej dostal personál chuť rozbíjať taniere a reorganizovať nábytok po celej budove. Tieto znepokojujúce zvuky sa diali každé ráno. To je jedno. Bolo nám to jedno aj tam. Hostel predsa nebol dôvod našej výpravy.

Po tom čo sme prišli na hostel sme si odložili veci a okamžite sa vybrali do ulíc. Na stave unavení, nevyspatí a špinaví sa nič nezmenilo. Asi sa to len viac vystupňovalo.

Prvá zástavka bola Pražský hrad. Krásne miesto plné aziatov v svadobných šatách a pofidérne vyzerajúcich ázijských fotografov oblečených v ajdajdas oblečení. Miesto bolo nádherné.

Nastal čas obeda. Začali sme byť hladný. Počuli sme, že v centre je super lacná ,,táckareň" kde dobre varia. Pri vstupe sme dostali nejaký papier. Nevedel som či to mám použiť ako toaletný, alebo čo sa tam vlastne odohráva. Vypýtal som si sviečkovú. Pani mi schmatla ten podľa mňa ,,toaletný papier" a začala naň písať nejaké znaky. Ostal som zmätený a v rozpakoch. Sklamanie prišlo neskôr. Ochutnal som svoju vytúženú sviečkovú. Prvé sústo ma vrátilo do školskej jedálne. Tu prišlo to spomínané sklamanie. Pri odchode mi ukradli môj ,,toaletný" a na základe neho si odo mňa vypýtali 9€. Sklamanie sa navýšilo.

Po nie moc dobrom obede sme sa zastavili pri orloji, ktorý ma sklamal asi najviac zo všetkého. Dokonca ani z tej sviečkovej som nebol taký sklamaný ako z tohto. To toto je tá paráda, ktorú si všetci točia a fotia sa pri nej? Historický gýč som nepobral. Nevadí.

Ďalej sme obehali všetky kultúrno historické miesta Prahy a užili si ju plnými dúškami.

Prišiel čas večerný a začalo sa stmievať.

,,TO JE NÁŠ ČAS!!!" Prebehlo nám v hlavách. Všetci sme mali v hlavé tú istú myšlienku. "Ideme na pivo".

Prišli sme do útulnej krčmičky. Vypýtali sme si veľkú plzeň a s radosťou čakali na to prečo sme sem prišli. Čašník nám svetlý nápoj podal s úsmevom. "ŠTRNG", "BUCH", "AAAAAAH." Stálo to zato!