19. časť

V duchu sám sebe po niekoľkýkrát vynadal. Prečo len nedával lepší pozor, keď šiel naposledy k chate?

Už dobrých dvadsať minút blúdil zradnými cestičkami a pomaly sa ho zmocňovala panika. Všade vládla absolútna tma a každá zákruta vyzerala rovnako ako tá predošlá. Z ničoho nič sa vo svetlách auta objavila drevená závora. Prudko zošliapol brzdu a z celej sily udrel do volantu. Takýmto štýlom ju nenájde ani do rána. Odhodlane začal cúvať.

Keď otáčal auto na ďalšiu z uličiek, spozornel. Vo svetlách auta sa niečo v diaľke zablyslo. O kúsok sa pohol, aby sa presvedčil, že sa mu to nezdalo. V tme začal rozoznávať čosi na kopci, skryté medzi stromami. Dlhšie neváhal a vydal sa prvou cestou ťahajúcou sa nahor.

Čoskoro už zastavoval pred chatou. Síce bola vnútri úplná tma a nikde nevidel žiadny pohyb, pre istotu si však vybral zbraň z puzdra a z priehradky vylovil baterku. Bez ďalšieho otáľania vyrazil po schodíkoch k dverám. Opatrne prešiel cez obývačku až do kuchyne. Rovnako ako vonku, aj tu vládla úplná tma. Všade bolo ticho a pokoj, nič nenasvedčovalo tomu, že sa tu odohralo niečo strašné.

O tom, čo sa tu stalo, vypovedala len nehybná postava ležiaca na chrbte pred schodmi. Adamovi sa rozbúšilo srdce a rýchlo podišiel k nej. Až vtedy si všimol, že nie je sama. Vedľa nej sa krčilo schúlené dieťa skrývajúce sa pod maminou rukou. Postrehol, že na dinosaurovom pyžame má šmuhy od krvi. Znepokojene si k nim kľakol a zbežne prezrel Annu. Vyzerala tak pokojne, rovnako ako atmosféra domu, akoby len spala... Harmóniu narúšal iba tenký prameň krvi vytekajúci z úst. Hlavu mala otočenú nabok, k synovi, takže si ho spočiatku ani nevšimol. V rýchlosti jej na zápästí skontroloval tep. Bol síce ťažko hmatateľný, ale predsa bol. Rozhodol sa, že v prvom rade musí upokojiť chlapca, ktorý naňho hádzal bojazlivé pohľady.

„Ahoj. Ty si Adrian, však?“ oslovil ho Adam. Na jeho počudovanie chlapec zdvihol hlavu a nebadane ňou prikývol.

„Počúvaj ma. Tvoja mamička je chorá. Musíme ju naložiť do auta a odviezť k sanitke, ktorá čaká dole na asfaltovej ceste.“ Spočiatku sa zdalo, že chlapca jeho slová príliš nepresvedčili. Bolo vidno, že váha, či sa vzdialiť od mamy, no napokon sa postavil. Adam vzal opatrne Annu do náručia.

„Potrebujem tvoju pomoc, Adrian. Pomôžeš mi?“ Chlapec opäť len prikývol.

„Dobre. Vezmi tú baterku, budeš nám svietiť.“

Nevedel, akým zázrakom, no cestou dolu ani raz nezablúdil. Zastavil pri blikajúcej sanitke a pomohol záchranárom preložiť Annu zo zadných sedadiel na lehátko.

Sledoval, ako sa červené a modré svetlá strácajú v diaľke. Pomaly ho opúšťal adrenalín, no namiesto očakávanej úľavy sa dostavili obavy a strach. Snažil sa pospájať si v hlave, čo sa dnes v chate asi odohralo. A kde je teraz Dominic... Vlastne on ho trápil najmenej. Všetky jeho obavy boli sústredené smerom k Anne. Zamyslene si to namieril do auta. Skoro by zabudol na chlapca celú cestu sediaceho vedľa neho. Ktovie, čo sa mu odohráva v hlave...

Cesta domov trvala podstatne dlhšie. Nechcel ísť rýchlo, keď vedľa neho sedel taký malý človek. Ukradomky ho sledoval. Chlapec pozeral von oknom a pohupoval nohou. Teraz, keď mu vyprchal adrenalín z tela, začal rozmýšľať nad praktickejšími otázkami. Čo bude s chlapcom robiť? Dieťa videl vždy len z bezpečnej vzdialenosti. Napadlo ho, či vie vôbec rozprávať, veď ešte nepovedal ani slovo. Po chvíli premýšľania došiel k predpokladu, že áno, ale ešte stále sa nespamätal z toho, čo zažil. Ach, Anna. Tak dlho čakal na ten moment, o ktorom už prestal dúfať, že príde. Že znova začuje jej hlas. Dotkne sa jej. Mal jej toľko toho čo povedať. Len už aby táto nočná mora skončila.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa znenazdajky chlapec. Adam bol taký zamyslený, že až nadskočil. Pozrel na chlapca. Ten naňho upieral očiská a nesmelo si ho prezeral.

„Adam,“ odpovedal, keď sa mu pulz vrátil na normálne hodnoty. Takže jeho predpoklad sa ukázal ako správny.

„Máš aj húkačku?“

„Nie, ja na takom aute nechodím,“ odpovedal so smiechom Adam, zato Adrian vyjadril určité sklamanie. Po zbytok cesty obaja mlčali. Keď vystúpili pred domom, chlapec s otvorenými ústami sledoval vysoký bytový dom.

„Kde bývaš?“ opýtal sa a nespúšťal zrak z domu.

„Na najvyššom poschodí.“ Chlapec ho s úsmevom sprevádzal smerom k domu.

„Máš nejaké deti?“ opýtal sa počas cesty výťahom.

„Nie.“

„Prečo? Nemáš rád deti?“

„Nie. Lebo nemám ženu.“

„A prečo nemáš ženu?“

„Lebo som si ju ešte nenašiel.“

„Veď už si dosť starý. Si hanblivý?“ Adama od odpovede zachránilo cinknutie, ktoré oznamovalo, že výťah dorazil na zvolené poschodie. S úľavou vystúpil. Prebehlo mu hlavou, či existuje odpoveď, na ktorú by nenadväzovala ďalšia otázka prečo.

Chlapec sa so záujmom prechádzal po veľkom, no prakticky prázdnom byte. Okrem kuchynského stola, gauča, manželskej postele a jednej skrine v ňom dokopy nič nebolo. Videl, že chlapec sa chystá otvoriť ústa. V strachu pred spŕškou otázok ho radšej poslal spať.

„Dohodneme sa tak, že ty pôjdeš do tej veľkej postele a ja budem tu na gauči. Platí?“ Pozrel na chlapca. Ostal stáť na mieste a venoval mu pohľad, ktorý ho ubezpečil, že to nepôjde tak

hladko, ako si myslel.

„Nechcem spať sám. Bojím sa,“ povedal tichým hlasom a v očiach sa mu zaleskli slzičky.

„Dobre, dobre, tak budeme spať na posteli obaja.“ Chlapec prikývol a s rozbehom skočil na posteľ. Adam vytiahol zo skrine vankúš a paplón a ustlal mu. Obaja sa vyčerpaní zvalili do postele.

„Kedy tam pôjdeme?“

„Kam?“

„Do nemocnice. Za mamičkou.“

„Hneď, ako jej bude lepšie.“ Adrian sa viac nepýtal. Otočil sa mu chrbtom. Adam si ľahol na chrbát a hľadel na strop. Začali naňho doliehať obavy a strach o Annu. Síce videl už všeličo, ale to, v akom stave ju našiel, ho vyviedlo z miery. Nechcel ani pomyslieť na to, čo zažila v ten večer. A aj chlapec vedľa neho.

Keď sa uistil, že Adrian zaspal, potichu vstal z postele a vyšiel z izby. Opatrne za sebou zatvoril dvere. Vzal telefón, ktorý predtým nechal na linke a vytočil číslo do nemocnice. Asi na štvrtý pokus sa mu podarilo prepojiť ku kompetentnému človeku, ktorý mu povedal, že nevie nič. Vraj je na operačnej sále. Adam nahnevane zložil. Začal chodiť po kuchyni. Ubíjalo ho, že nemá žiadne informácie a nemôže nič robiť. Najradšej by sadol do auta a čakal v nemocnici. Ale ten drobec v posteli ho tiež potrebuje. Anna by ho určite zadrhla, keby sa dozvedela, že nechal jej syna samého. Tým si bol istý. Prečo chcela, aby sa o Adriana postaral práve on? Lichotilo mu, že si v takej situácii spomenula práve naňho. Nebála sa, že nezvládne takú zodpovednosť? Lebo jemu to naháňalo strach. Predpokladal by, že Adriana pošle k svojim rodičom. Oni boli určite zodpovednejší, skúsenejší a predsa, boli to Adrianovi starí rodičia. Nešlo mu to do hlavy. Jej rodičia. Musí im predsa dať vedieť, čo sa stalo a ako na tom Anna je. Pozrel na hodiny. Bolo niečo málo cez piatu. Vonku svitalo. Počká ešte aspoň hodinu a zavolá im. Zatiaľ nech spia v sladkej nevedomosti. Čo im ale vlastne povie? Čo má právo povedať? Sadol si na stoličku a skryl tvár do dlaní. Nemôže myslieť na Annu, lebo sa zblázni.

„Prečo spíš na stole?“ ozvalo sa vedľa neho. Zdvihol hlavu a poobzeral sa. Ani nevedel, kedy zaspal. Adrian stál pri stole a sledoval ho. Pozrel na telefón. Nikto nevolal. Bolo pol siedmej a chlapec sa už spať nechystal.

„Rozmýšľal som a zaspal. Si hladný?“ Chlapec prikývol. Adam vstal a natiahol sa. Po zbežnej prehliadke chladničky ju opäť rýchlo zavrel. Keď nerátal potraviny, ktoré vyzerali, že čoskoro odídu po vlastných, nemal doma absolútne nič.

„Pôjdeme sa niekam najesť. Súhlasíš?“ Pokrčil plecami.

Adamovi až teraz došlo, že Adrian má na sebe zakrvavené pyžamo. Síce trávil doma len málo času ale spomenul si, že oproti býva nejaká rodina a hmlisto si pamätal, že majú aj nejaké deti. V duchu si zatlieskal za svoju vynaliezavosť a povedal Adrianovi, že príde za minútku. Krátko po zazvonení otvorilo dvere malé dievčatko.

„Ahoj, máš doma mamičku?“ začal Adam s najväčším úsmevom, akého bol schopný. Dievčatko si ho prezrelo od hlavy až po päty.

„Ty si cudží ujo.“ Zabuchla pred ním dvere tak razantne, až sa obával, že vypadnú aj s rámom. Super. S deťmi to teda vie. Neostávalo mu iné, než zazvoniť znova. Na druhý pokus

sa zjavila vo dverách nízka žena silnejšej postavy. Dúfal, že bude ústretovejšia než jej potomok. Na rukách mala holohlavé dieťa, ktoré zo všetkých síl ťahalo dudel.

„Dobré ráno, prepáčte, že vyrušujem, bývam tu vedľa a... prišiel mi synovec, len sa stala taká vec...“ jachtal zo seba slová. Na čelo mu vystúpil pot. „No, zabudli sme tašku s oblečením a má na sebe len pyžamo. Napadlo ma, či by ste mi nepožičala nejaké tričko a nohavice.“ Utrel si pot z čela.

„Koľko má?“ opýtala sa. Pôsobila o niečo milšie ako to dievča. Ale nie zas o veľa. „Čoho?“ nechápal.

„Rokov, preboha,“ povedala mu ako najväčšiemu hlupákovi a prevrátila očami. Keby len vedel. Nemal ani tušenia.

„Koľko má tá vaša?“ ukázal na dievča skrývajúce sa za matkou.

„Vy neviete, koľko rokov má váš synovec?“ Pokrútila hlavou. Adam bezradne rozhodil

rukami.

„Ako je vysoký?“ opýtala sa a premerala si návštevníka pohŕdavým pohľadom.

„Asi tak.“ Ukázal rukou asi na výšku opaska, hrdý, že dokáže odpovedať aspoň na jednu otázku.

„Počkajte,“ povedala a zavrela dvere. Spravil som dojem, prešlo mu hlavou. Utrel si spotené ruky o nohavice a prial si vypariť sa. Dvere sa opäť otvorili a ruka s oblečením sa natiahla k nemu. Poďakoval a rýchlo vošiel do svojho bytu. Adrian sedel opretý na gauči a prepínal programy.

„Bol si dlho,“ prehodil mimochodom a nevenoval mu jediný pohľad. Adam sa zviezol vedľa neho a podal mu veci.

„Bol to ťažký boj.“ Chlapec naňho pozrel so zdvihnutým obočím. Prezrel si veci.

„Budú ti dobré?“ Pokýval ramenami. „Koľko máš vlastne rokov?“

„Štyri.“ odpovedal bezstarostne.

„Dobre, choď sa obliecť a pôjdeme. Máme toho na programe dosť.“

Chlapec poslušne vstal a s oblečením v ruke zamieril do spálne. O chvíľu bol späť. Rifle mu boli trochu pridlhé, ale Adam zhodnotil, že takto už medzi ľudí ísť môže.

V rýchlom občerstvení na druhej strane cesty si obaja vybrali, na čo mali chuť a vrátili sa do auta. Pri troche predvídavosti by Adam vedel, že nemôže dať hotdog s kečupom dieťaťu, ktoré má na sebe jediné čisté oblečenie. Nuž, človek sa učí na chybách.

„Adrian, povieš mi, čo sa stalo včera?“ opýtal sa opatrne.

„Neviem.“ odpovedal stroho.

„Kde si bol ty?“

„Zavrel som sa v skrini.“ Začal otvárať a zatvárať okno. Za iných okolností by ho to priviedlo do zúrivosti, ale teraz sa ovládal. „Kričali. Hádali sa,“ pokračoval.

„Vieš, o čom?“

„Nie. Zapchal som si uši.“ Adam sa rozhodol, že už ho nebude dlhšie trápiť. Naštartoval a vyrazili.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
3
Odeslat správu

Chceš vědět, když Ivana Alexi přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.

Další články autora

Zobrazit všechny
25.7.2019 22:51
24. časť
3.7.2019 12:14
23. časť
25.6.2019 23:48
22. časť